Transcript Miroslav Válek

(1927 - 1991)
MIROSLAV VÁLEK
ŽIVOT a ŠTÚDIUM

* 17.07.1927 Trnava
† 27.01.1991 Bratislava
1947 maturoval na obchodnej akadémii, Trnava
1947 - 49 Vysoká škola obchodná, Bratislava
Narodil sa v úradníckej rodine
 štúdium na VŠ však nedokončil zo zdravotných dôvodov (tuberkulóza).
 pracoval ako redaktor vo viacerých časopisoch : Slovenský roľník, Týždeň,
Družstevný obzor, vo vydavateľstve Mladé letá a v časopise Mladá tvorba
od roku 1957, neskôr tu pôsobil ako šéfredaktor (1963-1966).
 zastával funkciu tajomníka Zväzu slovenských spisovateľov.
 1969-1988 bol minister kultúry SSR.
 V roku 1962 vstúpil do Komunistickej strany Československa.
 1976 - 1989 poslanec Slovenskej národnej rady.
 z politiky dobrovoľne odišiel ešte pred novembrom 1989.
CHARAKTERISTIKA TVORBY
• východiská jeho básnickej tvorby možno hľadať v Kraskovej poézii,
v tvorbe Novomeského a nadrealistov.
• jeho začiatky ovplyvnili diela Wolkera, Jesenina, Apollinaira, Rictusa a iných
moderných slovenských a svetových básnikov.
• v slovenských pomeroch predstavuje moderný typ básnika elitného
intelektu, ktorý pochopil, že poznanie bez porozumenia je nebezpečné
• aj keď vo svojej poézii píše svoj životopis, jeho poézia nikdy nie je
subjektívna, ale má širokú nadosobnú platnosť.
• zostáva stálicou nekonvenčnosti
• vedome sa stránil naivných a jednoznačných analýz.
• prirodzeným prostredím jeho básne je priestor medzi tušeným a
skutočným.
CHARAKTERISTIKA TVORBY
• na
svet sa pozerá z neobvyklých uhlov
•využíva paródiu, iróniu, sebairóniu a sarkazmus
•jeho básne majú originálne (až surrealistické) metafory a
personifikácie
•slovné hry
•asociatívne radenie obrazov
•voľný verš
•mozaikovitú výstavbu
•spájanie lyrického a epického textu
•premyslenú konštrukciu
prvotiny
Vychádzali ešte v čase jeho štúdia.
Publikoval ich časopisecky.
Sú veľmi eufonické, rýmované, melodické.
Do jeho ranej tvorby spadá aj známa báseň (zhudobnená
Miroslavom Žbirkom)
Jesenná láska
Láska je strašne bohatá, láska, tá všetko sľúbi,
no ten čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi.
Prach dlhých smutných letných dní na staré lístie padá,
poznala príliš neskoro ako ho mala rada.
Tak každoročne v jeseni svetlá sa tratia z duše
a človek, koník túlavý od srdca k srdcu kluše.
Pre každé chce zomierať, žiť nechce pre nijaké
chcel by mať jedno pre seba, je mu jedno aké.
Možno, že iba obrázok, možno tôňu iba.
.
No pred cieľom sa zastaví. Komu zas srdce chýba?
Zo všetkých mojich obrázkov mámivý ošiaľ stúpa.
Bola to láska? Sklamanie?Aj láska bola hlúpa,
že chcela všetko naraz mať a všetko naraz stráca.
Koľko ráz v noci májovej hľadeli do mesiaca.
No máj im málo šťastia dal a krátke bolo leto,
len jeseň, tá vie o všetkom a jeseň nepovie to.
Šla zima dolu údolím a niesla odkaz máju.
Túžieval, čakal, dočkal sa. Odišla. Nepozná ju.
Láska je strašne bohatá, láska, tá všetko sľúbi,
no ten čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi.
Prach dlhých smutných letných dní na staré lístie padá,
poznala príliš neskoro ako ho mala rada.
DOTYKY
Po rokoch schematizmu
znamenala táto zbierka
zásadný obrat v chápaní
poézie (vyvolala širokú
polemiku).
Válek sa v nej sústredil
na vnútorný svet a pocity
človeka, na jeho problémy
a citové drámy, sklamania
a smútok.
Zamýšľa sa aj nad poslaním a cieľmi poézie.
Prevažujú básne s ľúbostnou tematikou.
PROGRAMOVÁ BÁSEŇ ZBIERKY:
b. Estetika
Chce písať otvorene, úprimne a pravdivo o všetkom, čo ho obklopuje, i o „horkých“ stránkach života.
Estetika
1.
Podivní vojaci
v krčme na spadnutie
prevraciame nočnú oblohu
jak veľký čierny džbán.
Popíjame unavené dažde jesene.
A tak pozde
a tak márne
atak slnka začne sa.
Kohúty už odtrúbili dávno svitanie.
Na nás si ľahla noc.
Útočí na nás bubnová paľba melanchólie,
tlačí nás k zemi slzotvorný spleen.
A oddávna pletie sa nám v pomätenej mysli
smutná, malá násobilka odvahy:
Píšeme
zotierame,
zotierame,
zotierame,
2.
A potom ráno:
Akýsi priateľ,
dobrý známy,
akási kdesi videná už tvár
pozerá na mňa oknom kaviarne.
Vstane, kývne prstom, zahrozí,
povetrie je plné ekrazitu
a nad nami detonujú oblaky.
- Básnik, uteč, básnik, mlč!
Premieľaj si na obdratom mlynku
perly sĺz,
krúpy hviezdičiek,
neskonalej lásky
sladký perníček.
Básnik, mlč!
3.
To som ja,
zafúľaný večný učeň múz.
Zavesil som sa na krk životu,
napil som sa jeho horkej krvi.
A teraz vystupujem zo seba
jak rieka z brehov
a nesiem slovo ešte žeravé,
slovo ešte nenarodené a slepé,
spravím vám z neho krásnu sponu do vlasov,
ostrý nôž a pluh
a všetko, čo sa vám len zachce,
každý predmet nevyhnutný pre šťastie.
Rozkážte, a budú kvitnúť stromy.
Povedzte, a bude zvoniť štrk.
Usínať budete s mojím slovom v srdci
a zobúdzať vás bude k životu.
Ale keď raz
v studenom a hustom daždi
pocestujeme spolu do práce
a ukradomky dotýkať sa budem
vašich vlhkých plášťov,
usmejte sa na mňa
aspoň očami.
Jablko (zbierka Dotyky)
Jablko zo skrine sa skotúľalo na zem.
Tak si zbaľ svoje veci a môžeš ísť.
Oprela sa chrbtom o dvere
a vykríkla očami:
Preboha ťa prosím, nie!
Ale ja som raz vedel, že mám toho dosť;
vstal som,
zdvihol som jablko,
zaprášené a ešte zelené,
a položil som ho na stôl.
Neprestávala prosiť, prišla k stolu,
plakala.
Pozerala na mňa, utierala jablko,
plakala.
Až som jej povedal: Polož to jablko a choď!
Udalosti sa zbehli, ako som predpokladal.
Čo na tom záleží, že v inom poradí!
Otvorila dvere,
zbledol som a povedal som: Zostaň!
Ale ona si zbalila svoje veci a odišla.
Jablko zo skrine sa skotúľalo na zem.
Lyrický hrdina prežíva sklamanie a smútok:
vzťah muža a ženy je plný napätia,
z ktorého pramení ochladnutie,
odcudzenie, hroziaci rozchod. Symbol,
jablko hriechu, je mnohovýznamový a tým
dodáva básni istú polemickosť.
Dotyky (zbierka Dotyky)
Nehnevaj sa,
je to strašne dôležité,
som z toho už celý blázon,
som do teba hrozne zamilovaný,
nechaj to všetko tak, ako je,
v kúpeľni nech horí voda,
v kuchyni nech tečie plyn,
nechaj, nech sa v izbe točia pojašené zrkadlá,
a pricestuj prvým vlakom,
sem pricestuj za mnou, na širokú rovinu!
Pri vlaku ťa bude čakať sedem čiernych koní,
každý s hviezdou na čele,
bude kvitnúť jazmín,
z broskýň padať peľ,
jemnejší ako tvoj púder Soir de Paris.
Báseň obsahuje originálne metafory
a personifikácie (čerpá ich z mestského,
moderného prostredia – tzv. „technická“
metafora), slovné hry: voda horí, tečie plyn
(oxymoron).
Ponáhľaj sa, na rohu
už trúbi večer, maľovaný na modro jak starý automobil,
mestské slnko, škrekľavá, obohraná platňa zasúva sa za obzor,
ale naša, medená, vyleštená rajnica krásne zapadá,
a keď sa dotkne Zeme, je to všetko čuť.
PRÍŤAŽLIVOSŤ
Básnik konfrontuje v knihe prítomnosť
s minulosťou, spája intímne city so
spoločenskou situáciou (vzájomná
príťažlivosť človeka a sveta). Uvažuje
o zložitosti modernej civilizácie, hovorí
o pocitoch ohrozenia Zeme a ľudstva.
Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať
– jedna z najvýraznejších a najznámejších básní.
báseň – pásmo (rozsiahla polytematická báseň,
založená na asociatívnom radení obrazov, ktoré
zjednocuje iba ústredná téma)
Námetom je 2. svetová vojna. Básnik vychádza
z osobného zážitku (mal vtedy 13 rokov).
Rozpráva o svojej prvej láske, spolužiačke Helene Daňkovej, ktorá bola spolu
s ďalšími Židmi vyhostená z krajiny a neskôr zahynula v koncentračnom tábore.
Na to si každé ráno lyrický hrdina spomenie, keď si uväzuje kravatu. Zároveň si
spomenie i na učiteľa dejepisu, ktorý spáchal samovraždu.
Báseň je protestom proti hitlerovskému fašizmu, proti svetu vojny a utrpenia (verše
sa striedajú s úsekmi napísanými prózou).
Autor varuje človeka pred človekom samým, pred ľudskou zlobou, pred
sebazničením.
Motív rúk – môžu pritúliť, zachrániť a zohriať, ale aj priložiť prsty na hrdlo
a stisnúť.
NEPOKOJ
Pocit ustavičného nepokoja vyvolávajú
v básnikovi tragické dejinné situácie,
vojna, smrť, krutosť a cynizmus,
ale aj rituály každodenného života
(napr. báseň Zabíjanie králikov).
V nedeľu po raňajkách,
keď je vzduch asi na polceste k ľadu,
v komíne pištia tenké flauty myší,
v nedeľu po raňajkách,
po čerstvom snehu kráčať
ku klietkam.
Stiahnuť si rukavice na ružovú slávnosť,
na plot ich napichnúť
jak čerstvo odseknuté dlane
a fajčiť cez dvierka.
Potom už vsunúť hľadajúcu ruku
a s dymom v zuboch vravieť sladké reči,
lichôtky, jemné slová,
trochu poľutovať,
uchopiť pevne za kožu
a zdvihnúť z teplej slamy.
Zisťuje, že človek nie je len obeťou,
nielen trpí, ale aj utrpenie spôsobuje,
smrť nielen prijíma, ale aj rozdáva, vraždí, zabíja.
Chvíľu tak držať ľavou dolu hlavou,
pozerať ako brunátnejú uši,
pohladkať nežne za väzami,
pofúkať, odniesť
a náhle pravou udrieť do tyla.
Ešte raz v dlani zacítiť odraz
k zbytočnému skoku,
mať ťažko v ruke,
sladko na podnebí,
počuť, ako sa otvorilo nebo zajačie
a plné hrsti srsti z neho padajú.
Viedenský modrý,
belgický obor,
francúzsky baranovitý,
český strakáč,
ale aj bastard z hocijakej krvi,
všetci zomierajú rovnako rýchlo
a bez slova.
V pondelok mať modro pod očami, mlčať,
v utorok uvažovať o osude sveta,
v stredu a štvrtok
vynájsť parný stroj
a objavovať hviezdy,
v piatok myslieť na iné,
ale najmä na belasé oči,
celý týždeň ľutovať siroty
a obdivovať kvety,
v sobotu sa do ružova vykúpať
a usnúť na jej ústach.
V nedeľu po raňajkách
zabíjať králika.
MILOVANIE V HUSEJ
KOŽI
Válkovo videnie sveta a postavenia
človeka v ňom je veľmi znepokojujúce.
.
Vyjadruje obavu z budúcnosti, reaguje aj
na konkrétne tragické udalosti, ktoré
v čase, keď o nich autor písal, otriasli
svetom (napr. báseň Skaza Titanicu –
reaguje na zavraždenie amerického
prezidenta J. F. Kennedyho).
Láska je tu zobrazená ako veľká ľudská
dráma s jej rozpornosťou, hroznou
deštruktívnou silou, ba
i démonickosťou – „milovanie, pri ktorom
naskakuje husia koža“.
Dotyky, Príťažlivosť, Nepokoj,
Milovanie v husej koži…
tieto 4 zbierky dostali
súhrnný názov
ŠTYRI KNIHY NEPOKOJA
SKAZA TITANICU
Zima. Z abstraktného neba padá sneh.
Blíži sa doba ľadová,
epocha sťahovania zvierat do ľudí,
automatizovaná
až po poslednú gombičku na kožuchu
šialenstva,
do ktorého ťa zakrúcam celkom nahú,
hviezda striptízu,
madona na predaj
- pravda!
Každý deň nové zemetrasenie.
Každý deň nejaká skaza Titanicu.
Ustavične sa vynárajú na povrch
podprsenky a postele,
prvosienky a prstene,
idioti a intimity,
Brutovia a brutality
každý deň nejaká pevnina na dno v
niekom
padá!
Sláva!
.
Po vydaní zbierky Milovanie v
husej koži sa Válek na viac než 12
rokov odmlčal.
S novou knihou sa prihlásil až v
rokoch normalizácie, keď vydal
poému Slovo.
SLOVO (1976)
.
básnická skladba Slovo, z roku 1976 sa takpovediac
vymyká z doterajšej autorovej tvorby.
Venoval ju: „komunistickej strane, ktorá ma učí stať sa
človekom“. Všetky pochybnosti a váhania sú hrané,
rétorické, niet tu zložitosti, na začiatku bola jednoduchá
odpoveď, ku ktorej sa hľadali otázky, boli pripravené
slogany, ku ktorým sa hľadali rýmy.
Z VODY (1977)
Zbierka predstavuje Válkovu intímnu a reflexívnu lyriku
Súborné vydanie jeho poézie Básne vyšlo v roku 1983.
Válek zasiahol aj do vývinu slovenskej poézie pre deti.
Napísal zbierky básní
Kúzla pod stolom, Veľká cestovná horúčka pre malých cestovateľov, Do
Tramtárie a pre najmenších vydal dve leporelá.
Válkova tvorba pre deti predstavuje zásadný posun od didaktizmu k hravosti a
estetickosti.
Válek navyše prekladal mnohé diela modernej svetovej poézie (Tuwim, Nezval,
Voznesenskij, Verlaine, Rilke, Ferlinghetii, Corso a iní).
Miroslav Válek spolu s Milanom
Rúfusom svojou poéziou významne
prispeli k prekonaniu schematizmu v
slovenskej literatúre.