Transcript VYUČOVACIE METÓDY.

VYUČOVACIE METÓDY
doc. PaedDr. Mária Vargová, PhD.
Vyučovacia metóda
• grécke slovo „methodos“ – cesta k niečomu
• Je druh, spôsob činnosti učiteľa a žiakov.
• Plánovitá, aktívna činnosť vyučujúceho a žiakov za
pomoci zásad, foriem a prostriedkov, ktorá vedie
k splneniu výchovno - vzdelávacieho cieľa
rešpektujúc individuálne osobitosti žiakov.
• Výber súvisí s rešpektovaním zásad, organizácie
učebného procesu a materiálneho vybavenia.
Výber vzdelávacích metód
ovplyvňujú:
•
•
•
•
ciele vzdelávania,
princípy vzdelávania,
obsah vzdelávania,
charakteristika cieľovej skupiny, t.j. účastníci
vzdelávania,
• časové a materiálne podmienky,
• osobnosť učiteľa.
Pri výbere metód vzdelávania je
dôležitý ľudský faktor
• intelektové schopnosti účastníkov,
• predchádzajúce vzdelanie,
• skúsenosti v príslušnej oblasti.
Účinnosť metód je vtedy, ak sú
zárukou
• motivácie, teda kladú dôraz na praktickú aplikáciu a
zážitkové učenie a sú aplikovateľné v praxi,
• aktívnej účasti, ktorá uľahčuje získavanie nových
vedomostí a zručností aj výmenou skúseností,
• individuálneho prístupu, ktorá berie do úvahy potreby
a úroveň jednotlivca a jeho špecifický štýl učenia sa,
• spätnej väzby, ktorá umožňuje učiteľovi korigovať
časový plán, tempo učenia a metodiku,
• transferu, ktorý je zárukou, že účastníci (žiaci) budú
vedieť poznatky osvojené počas vzdelávacieho
programu aplikovať v praxi.
Metódy z pedagogického hľadiska
Metódy možno definovať ako:
zámerné usporiadanie učiva, činnosti učiteľa a
činnosti žiakov, ktoré sú zamerané na dosiahnutie
cieľov učebného procesu pri rešpektovaní
didaktických zásad.
Z hľadiska prameňa poznávania sa rozlišujú na:
• slovné,
• názorné,
• praktické.
Slovné metódy
• monologické – rozprávanie, vysvetľovanie,
opis a prednáška,
• dialogické – rozhovor, beseda, diskusia,
• metóda práce s knihou – práca s odbornou
literatúrou, odborným textom, excerpovanie,
zdroj poznatkov je tlačené slovo.
Názorné metódy
Zdrojom poznatkov je živé nazeranie.
Patria k nim:
• demonštrovanie (predmetov, javov, pohybov),
• pozorovanie,
• exkurzia.
• Úloha: v skupinách analyzujte
demonštrovanie, pozorovanie a exkurziu.
Praktické metódy
Zdrojom poznania je aktívna činnosť (metóda
experimentovania, výskumné úlohy, praktické cvičenia,
praktiká).
Rozlišujeme:
• laboratórne práce,
• projektové práce,
• grafické práce,
• konštrukčné práce,
• technologické práce,
• písomné práce, správy.
Metódy z hľadiska fáz učebného
procesu
• Motivačné – rozprávanie, rozhovor, video,
obrázky, predmety.
• Expozičné – metódy zoznamovania s výrobou,
materiálom, nástrojmi, praktickými činnosťami,
slovné metódy, demonštračné, pracovné,
jednoduché experimentovanie, riešenie
problémových úloh.
• Fixačné – metódy na prehlbovanie a upevnenie
učiva, opakovanie vedomostí, zdokonaľovanie
zručností.
• Diagnostické – metódy kontrolné,
preverovania a hodnotenia vedomostí a
zručností (posudzuje sa pracovná morálka,
overujú sa získané vedomosti, pracovné
zručnosti a návyky, hodnotí sa kvalita
vykonanej práce, presnosť, účelné využitie
materiálu, čistota, estetičnosť, funkčnosť a
pod.).
Vhodné metódy vo výchove a
vzdelávaní
• Prednáška – výkladovo – ilustratívna metóda,
• rozhovor a diskusia – dialogická metóda,
• brainstorming, prípadové štúdie a simulačné
hry – metóda riešenia problémov.
Prednáška
používa sa vtedy, ak:
• treba problematiku ďalšieho vzdelávania vyložiť
úsporne, hutne a v pomerne krátkom čase,
• téma je aktuálna, pomerne náročná a nie je
spracovaná v študijných materiáloch,
• je nevyhnutné účastníkom vzdelávania (žiakom)
vysvetliť nové koncepcie, priblížiť im základné
myšlienky novej teórie, ukázať nové spôsoby
myslenia a prezentovať usporiadaný systém
poznatkov,
Prednáška
• tému ďalšieho vzdelávania treba v krátkom
čase vysvetliť väčšiemu počtu žiakov,
• je potrebná zmena pri riešení úloh v
predmetnej oblasti.
Rozhovor
Pri rozhovore je potrebná:
• dôsledná príprava otázok, ktoré majú provokovať
premýšľanie o predmetnej problematike,
• dôsledná príprava učiteľa na vyučovanie, aby zachoval
pravidlo náročnosti a primeranosti s dôrazom na pozitívnu
spätnú väzbu,
• správna formulácia otázok, aby im žiaci rozumeli,
• venovať pozornosť množstvu otázok a ich rozličnej úrovni.
Diskusia
Umožňuje žiakom vyjadriť svoje myšlienky a
názory. Význam má preto, lebo:
• sa chceme oboznámiť aj s názormi a
skúsenosťami žiakov,
• téma sa týka hodnôt a postojov,
• chceme, aby sa žiaci naučili utvárať vlastné
názory a posudzovať názory iných.
Brainstorming
Brain – mozog, storm – búrka, útok
Metóda je zameraná na tvorbu nápadov.
Postup riešenia:
• Nastolí sa problém vyžadujúci riešenie.
• Predsedajúci v úvode oboznámi účastníkov
riešenia s nasledujúcimi zásadami:
- treba podať stručné návrhy na riešenia, ale
vôbec nekritizovať podané návrhy. Hodnotiť sa
budú neskôr.
Brainstorming
- treba podať všetky aj tie najbláznivejšie nápady,
dôležité je množstvo nápadov,
- čím je viac návrhov, tým je pravdepodobnejší výskyt
návrhov pre úspešné riešenie,
- netreba sa obmedzovať len na vlastné nápady, ale
môžu sa rozvíjať, modifikovať aj spájať návrhy iných.
• Každý návrh sa zapisuje na tabuľu. Autorstvo sa
nezaznamenáva.
• Keď je vyčerpaný prúd nových nápadov, návrhov,
dochádza k ich vyhodnoteniu a k výberu
najvhodnejšieho riešenia.
Druhy brainstormingu
• Písaný brainstorming.
• Ping – pongový braimstorming.
Brainstorming
Metóda je zameraná na tvorbu nápadov.
• Riešený problém musí byť pre žiakov:
•
•
•
•
•
blízky, reálny,
primerane náročný,
mať alternatívne riešenia,
zvládnuteľný v stanovenom čase,
má sa opierať o predchádzajúce skúsenosti
účastníkov.
Úlohy na brainstorming
• Čím by ste nahradili roztrhnutú retiazku na
bicykli.
• Znázornite, strom v rozličných symbolických
polohách.
• Zostavte z dvoch štvorcov, jedného trojuholníka a
dvoch kruhov čo najviac útvarov (výrobkov).
• Ako by ste zistili, že daná látka je železná, resp.
obsahuje železo.
• Čo navrhujete urobiť, aby papierové výrobky boli
trvanlivejšie.
Prípadová štúdia
• Je viazaná na prácu v skupine.
• Podstatou je analýza konkrétnej situácie,
diskutovanie o nej, nachádzanie alternatívnych
riešení a rozhodovanie pre jedno z nich.
• Účastníci sa opierajú o svoje doterajšie
skúsenosti, dochádza k vzájomnej výmene
názorov a rozvíjaniu tvorivých schopností.
Cieľ prípadovej štúdie
• riešiť reálnu problematiku,
• zaoberať sa celým radom problémov, ktoré sa
vyskytujú v reálnom svete (ciele, skutočnosti,
podmienky, konflikty),
• učiť žiakov ako sa rozhodovať,
• učiť žiakov tvorivosti, nezávislému uvažovaniu.
Inscenačná metóda
• je orientovaná na riešenie problémov, pri
ktorých sa reálna situácia z praxe precvičuje,
• žiaci sa stotožnia s úlohami osôb, ktorých sa
problém dotýka tak, že ich zahrajú.
• metóda umožňuje konať tak, ako keby sa
v takej situácii nachádzali.
Inscenačná metóda rozvíja
• interpersonálne vzťahy,
• schopnosť rozhodovať,
• schopnosť analyzovať problémy a zároveň
ukazuje, kde sú medzery vo vedomostiach a
aké sú potreby a záujmy.
Metóda objavovania
Aktívna forma učenia – kritéria plnenia:
• žiaci musia mať všetky podstatné vedomosti
a zručnosti, ktoré budú potrebovať pre úspešné
zvládnutie úlohy,
• žiaci musia presne chápať, čo sa od nich chce,
• väčšina žiakov musí byť schopná úlohu splniť,
• prácu žiakov je potrebné sledovať,
• zvoliť takú tému, aby nebolo pravdepodobné, že žiaci
budú poznať odpoveď dopredu,
• dať žiakom dostatok času,
• na konci všetko zhodnotiť, čo sa mali žiaci naučiť.
Význam metódy
• podporuje žiakov, aby v činnosti hľadali
odpovede na mnohé otázky prostredníctvom
experimentovania, využitia informačných
zdrojov, projektovania, triedenia,
• vyučujúci je tu v úlohe sprostredkovateľa,
vyzývateľa, konfrontuje názory žiakov, radí im
a kontroluje.
Literatúra
• Turek, I.: Didaktika technických predmetov, Inovácie v
didaktike, Zvyšovanie efektívnosti vyučovania.
• Bajtoš, J. – Pavelka, J.: Základy didaktiky technickej
výchovy.
• Turek Ivan: Didaktika. Bratislava: Iura Edition, 2008.
ISBN 978-80-8078-198-9.
• Kožuchová, M.: Didaktika technickej výchovy.
Bratislava: UK, 1998.
• Petlák, E.: Všeobecná didaktika. Bratislava: Iris, 1997.
• Vargová, M.: Metodika pracovnej výchovy a
pracovného vyučovania. Nitra: PF, 2007. ISBN 978-808094-170-3.