Transcript Milan Rúfus

(1928 - 2009)
MILAN RÚFUS
ŽIVOT a ŠTÚDIUM
* 10.12.1928 Závažná Poruba
† 11.01.2009 Bratislava
1948 gymnáziu v Liptovskom Mikuláši.
1948 - 1952 slovenčina a dejepis na FF UK v Bratislave.

 Po skončení vysokoškolského štúdia zostal na Filozofickej fakulte UK
ako pedagóg. Prednášal dejiny slovenskej a českej literatúry. V školskom
roku 1971 - 1972 pôsobil na univerzite v Neapole. Žil na dôchodku v
Bratislave.
Ocenenia:
1996 cena Jozefa Cígera Hronského za literatúru
2005 Cena ministra kultúry za zbierku básní Báseň a čas
2008 Cena Crane Summit za poéziu
2009 Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o
kultúrny rozvoj Slovenskej republiky
TVORBA
Prvé básne publikoval v časopisoch Prameň,
Nový rod, Mladá tvorba a Borba.
Debutoval básnickou zbierkou Až dozrieme
(1956), ktorá znamenala výrazný posun
dobového chápania poézie.
AŽ DOZRIEME
Zbierka znamenala medzník vo vývoji slovenskej poézie.
Po rokoch schematickej poézie priniesla nové estetické
a ideové hodnoty.
Témy: domov, detstvo, vojna, poslanie poézie
Básne boli spracované jednoduchým, nepatetickým
spôsobom (pôsobivé a esteticky účinné metafory)
Väčšina básní má viazaný, rýmovaný
verš, striedavý rým, pravidelné strofy,
často štvorveršia- pripomínajú pieseň.
Básnik využíva inverziu, personifikáciu,
prirovnania, epitetá, básnické
i hovorové slová. Časté metafory
umocňujú výpoveď básnika. Poézia je
náročná pre svoju hĺbavosť
a filozofickosť, ale nádherná. Chytá za
srdce každého vnímavého a pozorného
čitateľa.
Ľudstvo
Blýska sa ticho, tlmene.
A vtáka nečuť z polí.
Obilie placho zvlnené
tak pred dozretím bolí.
Mäkkosti klasu ohmatáva
dnes tichá prísnosť zo zeme
a dlho žne stroja.
Až dozrieme, až dozrieme...
Ale ty, báseň, neodpúšťaj.
Buď spravodlivosť tvoja.
AŽ DOZRIEME
Milan Rúfus bol básnik „bytostne zrastený
s dobou i svojou krajinou a vo svojich hlboko
precítených mysliteľských veršoch uvažuje o
tragike, osudoch a nádejách človeka“ .
Básnik ticha, jednoduchosti, úprimnosti,
hĺbavosti a osobného prežívania poézie. Jeho verše sú plné melancholizmu,
pesimizmu a tragickosti – „básnik životnej tragiky“. V centre jeho pozornosti je osud
jednoduchého človeka, ktorý statočne znáša svoj ťažký údel.
Autor sa v zbierke prejavil ako básnik s hlbokým sociálnym a humanistickým
cítením, vyjadruje nielen osobné žiale, ale i bolesti celého ľudstva.
Cíti zodpovednosť za osud sveta, súcití s trpiacimi.
Básnik sa venuje téme vojny jednoduchým, nepatetickým spôsobom, bez
tézovitosti, kampaňovitosti.
Protivojnové básne odsudzujú vojnu vo Vietname a v Kórei.
Rakvy z Vietnamu
(Až dozrieme)
protivojnová báseň vo forme fiktívneho
dialógu medzi otcom zomrelého syna
a ministrom, ktorého nezaujíma jeho bolesť,
veď jeho svedomie je poškvrnené krvou
mnohých mladých vojakov
Vojna nemá zmysel, bola úplne zbytočná- len pre závisť ľudstva
Dvoch synov mám.
Či vlastne mal som.
Z jedného rakva ostala.
Som ako starý, ošarpaný céder.
Hrozne ma búrka rozčesla.
Čo prosím? Stručne?
Otcovskú bolesť, pán minister,
nemožno vtesnať do hesla.
No, dokončím už, nebojte sa.
Vás čaká senát a mne sa nohy trasú.
Nie, nebudem vás zdržiavať.
Pre bolesť ľudí vždy máte málo času.
Ste, koniec koncov, iba človek.
A človek predsa slabý je.
Nevládze uniesť i všetky rany zeme
i miliardové akcie.
Rozlúčenie
(Až dozrieme)
ľúbostná báseň, autor hovorí o rozchode:
Je to monológ mŕtveho muža.
Dúfa, že mu žena odpustí to, že musí spomínať pri jeho hrobe. Muž verí, že si jeho
žena už nenájde druhého, zároveň s tým však racionálne ráta. Myslí si, že časom
zabudne na jeho smrť a slzy jej uschnú.
Mám ústa plné tvojich úst.
Mám dlane plné tvojich dlaní.
V lebke jak vietor v roklinách
mi šumí hlas tvoj rozvzlykaný.
A hoci teplom záludným
nás plachá nádej vo snách hreje,
ten, kto ti povie: zabudni,
je pravdivejší od nádeje.
Odpusť, tak odpusť. Skončené.
Stud ostrú čepeľ vo mne tasí.
Vo chvíli toľko tušenej,
že kríž môj vidieť musela si.
Deň, ktorý tepe do zmyslov,
Jak rozvíril, tak stíši boje.
Z úst zlíže penu horkých slov.
A z tváre oheň slzy tvojej.
CHLAPEC (1966)
CHLAPEC MAĽUJE
DÚHU (1974)
.
„Nechcem nič viac ako porozprávať
príbeh. Časť príbehu jednej generácie,
ktorá už v ranných dobách svojho
života musela niekoľkokrát znovu
stavať svoj zrúcaný projekt sveta“.
M. Rúfus: Chlapec maľuje dúhu
(Príhovor k 1. vyd. Zbierky, 1974)
Už v predhovore k zbierke Chlapec maľuje
dúhu, si Rúfus uvedomuje, že žije
v neustálenom čase a na mieste, cez ktoré
sa valia premeny, ktoré deštruktívne
postihujú človeka. Napriek tomuto vedomiu
hovorí o stavbe.
Rúfus len pomenúva, vážiac každé slovo
a obraz, pravdivo pomenúva zažité.
Nehľadá pri tom za každú cenu rýmy, takže
už forma básne podčiarkuje životné
disonancie a tragiku.
Ostáva nepochopený.
Zvony (1968)
.
Aj v tejto zbierke môžme pozorovať základné
význačnosti Rúfusovej poézie. Nachádzame epické
básne, avšak s mnohými lyrickými prvkami, ďalej je to
zovšeobecnenie spoločnosti a jej analýza. To že bol
ovplyvnený symbolizmom pridáva jeho básňam smútok,
obraznosť. Taktiež spracúvava v zbierke klasickú
rúfusovskú tématiku, zobrazuje typického prostého
človeka práce, ale nie ako sociálneho hrdinu, ale ako
jednotlivca bojujúceho s každodenným údelom.
Vrchári
Vysoko si nám, Bože, vysoko
Môj prísny kraj, môj krutý,
položil stôl. Kým dočiahneme naň,
ach môj blízky!
potíme krv a soľ z nás uteká.
Košeľa zrebná, prilepená k telu
Soľ ,na ktorú nám často nezvýši.
storočným potom.
Povýšili nás Pane Ježiši.
Ach, áno, povýšili človeka.
O mieru kríža, čo ho neminie.
Dosť je tu stromov naň
i na kolísky.
Zvony (1968)
.
Ďalšou témou je detstvo, dospievanie, smerovanie
človeka. Básnik sa zamýšľa nad osudom nad životom a
osudom ľudstva (Len tak), ale aj jednotlivca (Človek;
Abeceda). V Abecede posielajú človeka žiť, pretože na
svojej ceste má už všetko pripravené. Nepozná pravdu,
ale pozná abecedu, ktorou slabikuje svoj život. Žije zo
dňa na deň, nepozná zákulisie života.
Abeceda
Choď, ži, je prestreté:
nôž, zub i pod zub. Máš,
čo ti treba, a rovno na obruse.
Choď, neváhaj, vieš abecedu, píš.
Viac nemôžeš, len potiaľ pochopíš.
Nepoznáš pravdu. Vieš iba abecedu.
V nej slabikuješ denne svoju biedu,
i svoju veľkosť.
Úzkosť prežitá,
ó, krutosť! Kto to po nás prečíta?
Zvony (1968)
.
Sú to básne krátke a strohé – autor zámerne skracoval
básne, lebo nimi chcel vyjadriť maximum emócií minimom
slov.
Hovorí v nich iba to najnevyhnutnejšie, pretože znejú ako
všeobecné výroky, sentencie, príslovia (napr. Čo je báseň,
Pod zvonom, Zvony detstva…)
Sentencia = stručná, jasná, ale hlboká myšlienka, vyjadrujúca
životnú skúsenosť.
ZVONY DETSTVA
Vždy príde deň, keď deti zjedia kľúč
Tak umierame všetci pred tou bránou.
od dverí tajomstva. Už ho nevrátia.
Tak na Hromnice občas mrznú psíky:
v mrazivej noci na prah kladú hlavu
Už ho nevydajú, už v nich zapadá
a oči stále na kľučke...
čo deň to hlbšie a neprekročia prah
zavretých dverí už nikdy viac. Tú čiaru,
za ktorou jedenie sa stáva vedením.
Už nikdy viac. A z ukradnutých zvonov
špina, čas razí falšované mince
a kupuje, čo z detí ostalo.
STÔL CHUDOBNÝCH
(1972)
Po Zvonoch nasledovala kniha veršov Stôl
chudobných, v ktorej sa Rúfus opäť vrátil k plebejskej
tematike a tematike predkov. Trvalé hodnoty nachádza
.
básnik
v práci, v pôde, v prírode a v rodnom kraji.
Vyzdvihuje pracovitosť a životnú múdrosť
jednoduchého človeka.
A je to pravda
I bolo návštev za jeden život.
Bolo:
bol hlad a sučka smrť
a za ohradou bieda
prestupovala, čakávala v skrýši,
kedy sa kto zas pomýli
a vypije si o pohárik viacej
z tragédie,
a v noci pod podlahou
hryzkala starosť ticho ako myši.
Však pýtaj sa ich:
Kto k vám chodieval?
Tu v čase, keď im dych už odtrháva z vety,
prikryjúc všetko zlé,
tak povedia:
Chodievala k nám zem a nosila nám kvety.
A je to pravda.
KOLÍSKA
KOLÍSKA SPIEVA DEŤOM
HUDBA TVAROV
. Charakteristickým znakom Rúfusovej tvorby sa stala
snaha spojiť umenie básnika a výtvarníka do vyššej
jednoty. Vydal niekoľko kníh, v ktorých sa básne
vzájomne dopĺňali s umeleckými fotografiami a
maľbami (fotografie Martina Martinčeka, obrazy
Ľudovíta Fullu a Miloša Bazovského). Boli to zbierky
Kolíska, Kolíska spieva deťom a Hudba tvarov.
Vo svojej tvorbe sa zameral aj na tvorbu deti, tu je jeho
tvorba inšpirovaná detstvom a ľudovou slovesnosťou.
Hľadá odpoveď na otázku, čo spája detstvo a dospelosť
a aké hodnoty sa v detstve strácajú.
Prerozprával slovenské ľudové rozprávky P.
Dobšinského do básni a vyšli - Zbierka – KNIHA
ROZPRÁVOK - Zbierka – SOBOTNÉ VEČERY - Báseň
– O TROCH GROŠOCH - Báseň – PÁN BOH DAJ
ŠŤASTIA LAVIČKA - Báseň – ZLATÁ MUZIKA - zbierka
básní – NOVÉ MODLIDBIČKY - zbierka básní, ktorú
venoval deťom - báseň – MODLIDBA ZA RODIČOV.