Zákonitosti vzťahu liek - pacient

PharmDr. Mária Göböová Oddelenie klinickej farmakológie FN Nitra

ZÁKLADNÉ POJMY Liečivá

účinku.

- účinné substancie, alebo ich zmesi, ktoré sú nositeľom ich Sú to chemické individuá, získavané: izoláciou z prírodných zdrojov, chemickou syntézou, dnes často aj biotechnologicky.

Liečivá nie sú vo väčšine prípadov vhodné na priame

diagnostické, profylaktické alebo terapeutické použitie,

preto ich treba upraviť na

liek.

Liečivo sa stáva liekom ak sa transformuje do

LF liekovej formy.

sa podieľa aj na účinku, stabilite, dávkovaní, umožňuje podanie.

Lieky

sú liečivá upravené do liekovej formy, ktoré sú pripravené na podanie: človeku v humánnej medicíne alebo zvieraťu vo veterinárnej medicíne Lieky sú produkty využívané na: prevenciu, terapiu, diagnostiku chorôb, ovplyvnenie fyziologických funkcií.

Droga,

ako pojem má iný význam vo farmaceutickej terminológii a iný pre verejnosť. Farmaceut pod pojmom droga rozumie upravené suroviny z rastlín (sušené korene, listy, a i.). Verejnosť pod týmto pojmom väčšinou rozumie látku, ktorá vyvoláva závislosť.

NÁZVY LIEČIV 1.

Generický (nechránený názov) -

medzinárodne používaný názov látky odporúčaný Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO). Na obale žiadneho lieku vyrobeného serióznou firmou by nemal generický názov chýbať.

2. Chemický názov -

dáva prehľad o chemickej štruktúre, je často zložitý a málo prehľadný.

3. Liekopisný názov –

uvádza článok liekopisu (Slovenský liekopis), pod ktorým je látka v tomto úradnom zozname liečiv uvedená.

4. Výrobný (firemný) názov –

je chránený názov pre určitý liek vyrábaný farmaceutickou firmou. Takýto liek môže obsahovať jedno alebo viacej liečiv. Liečivo charakterizované jedným generickým názvom môže byť vyrábané viacerými farmaceutickými spoločnosťami s rôznym výrobným názvom .

LIEKOVÉ FORMY

Lieky majú

liekovú formu

.

Lieková forma

liečivého prípravku a lieku je spôsob koexistencie liečiv a pomocných látok , z ktorých sa skladajú. Lieková forma charakterizuje: tvar, látkové zloženie a fyzikálnu štruktúru, ktoré sú prispôsobené obsiahnutým liečivám, aplikácii a očakávanému účinku.

Roztoky (Solutiones)

vznikajú rozpustením liečiv v rozpúšťadle.

Tablety (Tabulettae)

sú tuhé dávkované prípravky rozličného tvaru a veľkosti na vnútorné použitie, vyrobené zlisovaním liečivých a pomocných látok.

Pilulky (Pilullae)

sú tuhé dávkované prípravky v tvare guľôčok.

Želatínové tobolky (Capsulae gelatinosae)

sú tuhé dávkové prípravky, ktoré sa vyrábajú zo želatíny, vody a glycerolu.

Plnia sa tuhými práškovými látkami, roztokmi alebo suspenziami.

Obalené tablety (Tabulettae obductae)

pokryté jednou alebo viacerými vrstvami zmesí rôznych látok (želatína, živice, cukry, farbivá).

sú tablety obsahujúce liečivá

Sirupy (Sirupi)

sú koncentrované roztoky sacharózy vo vode alebo vo výluhoch z drog.

Prášky (Pulveres)

na určitý stupeň.

sú pevné liečivé prípravky rozdrobené

Tinktúry (Tincturae)

sú liehové výluhy z drog.

Extrakty (Extracta)

sú tekuté alebo úplne zahustené vodné alebo liehové výluhy z drog.

Čapíky (Suppositoria)

sú prípravky rozličného tvaru a veľkosti určené k zavádzaniu do konečníka.

Infúzne prípravky (Infundibilia)

sú sterilné, bezpyrogénne liečivé prípravky, ktoré sa aplikujú parenterálne, spravidla infúznou súpravou, formou dlhšie trvajúcej kvapkovej vnútrožilovej infúzie v uzatvorenom systéme.

Injekčné prípravky (Injectiones, Injectabilia)

sú sterilné liečivá alebo diagnostické pípravky určené na parenterálne podanie injekčnou ihlou alebo iným vhodným zariadením.

Kolýriá (Collyria)

sú prípravky na očnú aplikáciu. Patria medzi liečivé prípravky so zvýšenými nárokmi na mikrobiologickú čistotu .

Aerodisperzie

sú systémy, v ktorých sú v plynoch dispergované plyny, kvapaliny alebo tuhé látky.

Emulzie (Emulsiones)

sú heterogénne systémy vytvorené zo vzájomne sa nemiešajúcich tekutín.

Suspenzie (Suspensiones)

sú heterogénne systémy vytvorené z tuhej látky a kvapaliny.

Krémy (Cremores)

sa skladajú z krémového základu (plasticky deformovateľná emulzná sústava) a liečivej látky.

Masti (Unguenta)

sa skladajú z masťového základu (plasticky deformovateľný gél) a liečivej látky.

Pasty (Pastae)

sú plasticky deformovateľné suspenzné alebo suspenznoemulzné liečivé prípravky.

Liečivé mydlá (Sapones medicinalis)

sú soli jednomocných kovov s vyššími mastnými kyselinami.

CESTY PODANIA I. Lokálne podanie

volíme pri ochoreniach kože, slizníc. Z liekových foriem sa najčastejšie používajú na lokálne podanie:

roztoky, emulzie, suspenzie, zásypy, masti, pasty.

Aplikujú sa na kožu, sliznice, do telesných dutín (výplachy).

Cieľom

lokálneho podania je dosiahnuť účinok na povrchu kože, slizníc, rán v mieste podania, prípadne vo vrstvách tkaniva.

Kožou

prenikajú látky v malom množstve. Absorpciu je možné ovplyvniť okluzívnymi obväzmi, vtieraním a vhodnou pomocnou látkou.

Sliznicam i

nosa, laryngu, močových ciest, vaginy, očnej spojivky prenikajú liečivá dobre. Medzi lokálne podanie patrí aj

perorálne podanie,

jeho cieľom je pôsobenie len v gastrointestinálnom trakte, z ktorého sa neabsorbuje (Carbo adsorbens).

II. Celkovým podaním

vpravujeme do organizmu liečivá, od ktorých očakávame výrazný účinok v celom organizme.

Celkové podanie delíme na:

A. Enterálne B. Parenterálne.

A. Enterálnym podaním

liečivo vstupuje do organizmu po absorpcii sliznicou tráviaceho ústrojenstva. Patrí sem

a) sublingválne podanie, b) perorálne podanie, c) rektálne podanie.

a) Sublingválne podávame

tzv. lingvety, ktoré necháme rozpustiť pod jazykom. Absorpcia býva rýchlejšia ako zo žalúdka (nitroglycerín, nifedipín).

b) Perorálne podanie

Žalúdočnou sliznicou

je podanie ústami. sa absorbujú látky neionizované rozpustné v tukoch. Absorbovať sa budú v žalúdku slabé kyseliny, ktoré majú v kyslom prostredí potlačenú ionizáciu. V

tenkom čreve

sa absorbuje väčšina liečiv. Tenké črevo ma veľký absorpčný povrch. Dobre sa tu absorbujú slabé zásady. Absorpcia zo žalúdka čreva závisí na

: aktuálnom stave naplnenia, zmenách črevnej pasáže, prekrvenia, galenickej dostupnosti a fyzikálno-chemických vlastnostiach liečiva .

Po absorpcii z gastrointestinálneho traktu sa liečivo môže dekomponovať v pečeni. Tu sa môže citeľný podiel látky už pri prvom prechode pečeňou metabolizovať (

„first-pass effect“).

c) c) rektálne podanie

je podanie cez konečník. Z rektálnej sliznice sa liečivá absorbujú dobre a rýchlo. Látka odchádza dolnými hemoroidálnymi žilami do vena cava caudalis, sčasti obchádza pečeň. Rektálna aplikácia je užitočná napríklad pri zvracaní (metoklopramid).

B. Parenterálne podanie

predstavuje všetky aplikačné cesty podania, pri ktorých liečivovstupuje inak ako tráviacim ústrojenstvom .

a) Injekčné podanie

sa vyhýba nevýhodám perorálnej aplikácie, vyžaduje však sterilnú injekčnú techniku.

Podávajú sa sterilné roztoky, emulzie, suspenzie, nesmú obsahovať pyrogény.

Pyrogény

sú produkty baktérií alebo ich zbytky, ktoré pri injekčnom podaní v minimálnom množstve vyvolávajú zvýšenie teploty.

Injekčné podanie zahŕňa:



subkutánnu aplikáciu (s.c),

ktorou sa podávajú menšie objemy. Pomalšia absorpcia zabezpečuje dlhodobý účinok. Nemôžu sa podávať touto cestou dráždivé látky, ktoré by mohli spôsobiť nekrózu tkaniva.

 Pri

intramuskulárnom podaní (i.m.)

Môžu sa podávať olejové roztoky emulzie, suspenzie, ktoré zabezpečujú dlhšie pôsobenie v organizme. je citlivosť na dráždivé látky menšia. Pri väčšom prekrvení svalu sa látka absorbuje rýchlejšie.  Najrýchlejšiu distribúciu liečiva dosiahneme

intravenóznym podaním

(100% biologická dostupnosť)

.

Podávajú sa látky len rozpustné vo vode (olejové suspenzie by viedli k tukovej embólii!!!). Môžu sa použiť aj roztoky s lokálne draždivými látkami, látka sa však musí podávať pomaly, aby nedošlo k poškodeniu cievnej steny. Intravenózna aplikácia umožňuje podávať veľké objemy (infúzia). Medzi injekčné podanie patrí aj:

intraarteriálne, intraperitoneálne, subdurálne, intraartikulárne, intrakardiálne, intrasternálne podanie.

b) Inhalačné podanie

je ďalšia možná cesta podania liečiv. Týmto spôsobom sa aplikujú: plyny, pary prchavých tekutín, aerosoly (rozptýlené tekuté alebo tuhé častice v plyne). Vdychovaním sa dostávajú do alveolov, kde prechádzajú do krvi, vďaka veľkému množstvu alveolárnych kapilár (celkové anestetiká).

c) Implantácia

predstavuje všívanie tabliet pod kožu. Vytvorí sa podkožné depo, ktoré sa rovnomerne vstrebáva (hormonálne kontraceptíva).

d) Transdermálne terapeutické systémy (TTS)

sa nalepujú na kožu. Obsahujú rezervoár, z ktorého liečivo difunduje a resorbuje sa kožou. Prednosťou

transdermálnych terapeutických systémov

je možnosť fixovať na tele depo liečiva, z ktorého liečivo prestupuje do tela podobne stabilne ako pri infúzii. K tejto aplikácii sa používajú liečivá, ktoré sú schopné prekonať kožnú bariéru, sú účinné vo veľmi nízkych dávkach a majú veľkú terapeutickú šírku. Využíva sa napríklad pri podávaní: hormonálnej substitučnej liečbe (estradiol – Estaderm TTS), analgetickej liečbe (fentanyl – Durogesic emp. tdm).

Farmakológia je veda, ktorá študuje interakciu liečiv a organizmu na úrovni: molekulovej, bunkovej, orgánovej, celého organizmu a sociálnej .

Rozdelenie farmakológie: Všeobecná farmakológia –

študuje všeobecne platné zákonitosti vzájomného pôsobenia liečiva a živého organizmu.

Špeciálna farmakológia –

konkrétne liečivá a skupiny.

študuje vlastnosti jednotlivých liečiv,

Farmakodynamika

– popisuje účinky liečiv a ich mechanizmus („vplyv liečiva na organizmus“).

Farmakokinetika –

sleduje osud liečiva v organizme („vplyv organizmu na liečivo“) od jeho podania až po vylúčenie (absorpcia, distribúcia, metabolizmus, eliminácia).

Molekulová farmakológia –

popisuje účinky liečiv na molekulovej úrovni.

Farmakogenetika –

zaoberá sa genetickými odchylkami ovplyvňujúcimi osud liečiva v organizme.

Toxikológia –

skúma toxické účinky farmák a iných látok na človeka.

Klinická farmakológia –

sa zaoberá farmakológiou vo vzťahu k ľudskému organizmu.

Prenatálna a perinatálna farmakológia –

sleduje účinky liečiv na plod a dojča.

Pediatrická farmakológia

– sa zaoberá účinkami liečiv v detskom veku.

Geriatrická farmakológia –

sa zaoberá účinkami liečiv v staršom veku.

Imunofarmakológia –

sleduje účinky liečiv na imunitný systém.

FARMAKODYNAMIKA Farmakodynamika je časť farmakológie zaoberajúca sa štúdiom mechanizmov účinkov liečiv od molekulárnej úrovni až po úroveň celého organizmu.

Liečivo vyvoláva

účinok

po prieniku z krvného riečiska do tkanív

.

Rozlišujeme 2 základné typy účinkov:

Nešpecifický

.

O nešpecifickom účinku hovoríme tam, kde pôsobenie látky je podmienené niektorou ich všeobecnou fyzikálno-chemickou vlastnosťou (napr.: náhražky plazmy, neabsorbovateľné min. oleje, Carbo adsorbens).

Špecifický.

Molekuly lečiva sa naviažu na špecifické miesta a aktivujú sled biochemických reakcií. Tieto špecifické väzbové miesta sa nazývajú

receptory

(bielkoviny v bunkovej membr.vo vrstve lipidov, vo vnútri bunky, enzýmy). Bunka má veľa receptorov, každý z nich má schopnosť viazať len určité liečivo.

Schopnosť liečiva naviazať sa na receptor a vytvoriť komplex

liečivo receptor

sa nazýva

afinita.

Schopnosť liečiva vyvolať na cieľovej molekule zmenu, ktorá spúšťa reakciu farmakodynamického účinku sa nazýva vnútorná

aktivita.

liečivo + receptor komplex liečivo-receptor

ÚČINOK

  (r  

FARMAKOKINETIKA Farmakokinetika je časť farmakológie, ktorá sa zaoberá jednotlivými farmakokinetickými procesmi (osudom liečiva v organizme):

prestupom do krvi z miesta podania

– ABSORPCIA,

pohybom medzi jednotlivými časťami organizmu, rozdelenie do tkanív a ostatných telesných tekutín

– DISTRIBÚCIA,

metabolizmom

– BIOTRANSFORMÁCIA,

vylučovaním

– ELIMINÁCIA.

ABSORPCIA

Podané liečivo sa musí najskôr absorbovať z miesta podania do krvného obehu, aby sa mohlo dostať do ostatných tekutín a tkanív. Absorpcia je teda prestup liečiva do krvného obehu z miesta podania. Absorpcia závisí od:

aplikačnej cesty, rozpustnosti liečiva, koncentrácie liečiva v roztoku, prekrvenia

napr. pri zápale väčšie prekrvenie, lepšia absorpcia

, veľkosti absorpčnej plochy.

Množstvo liečiva v %, ktoré sa dostane do krvného obehu vyjadruje

biologická dostupnosť .

Pri intravenóznom podaní je biologická dostupnosť 100% a proces absorpcie odpadá.

DISTRIBÚCIA

Distribúcia liečiva je proces, ktorým liečivo opustí krvné riečisko vniká do tekutín mimo cievy, do tkanív a do buniek.

Distribúcia závisí od:

relatívnej molekulovej hmotnosti

- liečivá s malou molekulovou hmotnosťou prenikajú do extracelulárnej tekutiny i do buniek,

väzby na plazmatické bielkoviny

- viazaná časť neprestupuje cievnou stenou,

rozpustnosti v tukoch

prenikajú bunkovými membránami, rozpustné vo vode prenikajú membránovými kanálmi, - liečivá rozpustné v tukoch dobre

prekrvenia (liečivo dobre preniká do orgánov s dobrým prekrvením).

stavbe steny kapilár v tkanivách –

v mozgu preniká liečivo horšie ako napr. v pečeni.

METABOLIZMUS

Metabolizmus (biotransformácia) je komplex chemických premien molekuly liečiva, ktoré prebiehajú v organizme. Väčšina liečiv sa v organizme metabolizuje a produktom týchto zmien je

metabolit.

Biologická účinnosť môže byť: znížená po biotransformácii -

bioinaktivácia

alebo zvýšená –

bioaktivácia

(pro-liečivo).

Metabolizmus prebieha pomocou:

špecifických enzýmov

alebo málo špecifickými

mikrozomálnymi enzýmami

(cytochrom P450).

Biotransformácia má význam pre urýchlenie vylučovania liečiv z organizmu.

Pomocou nej sa mení rozpustnosť liečiv, metabolity sú rozpustnejšie vo vode a menej rozpustné v tukoch. Znižuje sa tým schopnosť látok prenikať biologickými membránami a zabraňuje spätnému prechodu epitelovými bunkami vylučovacích orgánov.

Metabolizmus liečiv prebieha hlavne

v pečeni.

Ochorenie pečene vedie k poruchám biotransformácie a liečivá môžu pôsobiť v organizme dlhšie a s vyšším až toxickým účinkom. Schopnosť metabolizovať liečivá majú:

i pľúca, obličky, sliznica čreva a placenta

. Ø Metabolizmus liečiv prebieha v 2 fázach: I. fáza: mení substituent na jednom atóme molekuly liečiva (oxidácia redukcia, hydrolýza), Ø II. fáza: vznikajú vo vode rozpustné látky – konjugačné reakcie (glukuronidácia, sulfatácia).

VYLUČOVANIE

Vylučovaním sa znižuje koncentrácia liečiva (resp. metabolitu) v tkanivách. Liečivo sa vylučuje:

obličkami, pľúcami, žlčovými cestami, tráviacim ústrojenstvom, pľúcami, materským mliekom, slinami, potnými a slznými žľazami.

Obličkami

sa vylučujú liečivá alebo ich metabolity dobre rozpustné vo vode. Na vylúčení liečiv sa podiela

glomerulárna filtrácia, tubulárna sekrécia

a

tubulárna resorpcia.

Ochorenie obličiek môže predĺžiť účinok liečiv, ktoré sa vylučujú v nezmenenej forme (napr. gentamicín).

Žlčou

sa vylučujú látky menej rozpustné vo vode. Časť sa z nich môže opäť vstrebať, ide o tzv. enterohepatálny obeh. Liečivá, ktoré majú enterohepatálny obeh sa vylučujú pomaly (napr. nesteroidné antireumatiká).

Pľúcami

sa vylučujú liečivá, ktoré sa podávajú inhalačne (inhalačné anestetiká).

Do

materského mlieka

sa dostávajú lipofilné liečivá. Niektoré nie sú pre dojčatá nebezpečné, ale sú aj také, ktoré môžu ohroziť ich zdravie (napr. perorálne antidiabetiká). Podanie liekov dojčiacej matke je vždy nevyhnutné zvážiť.

Potnými žľazami

sa vylučuje len malé množstvo liečiva (napr. thiamin - v pote zapácha).

INTERAKCIE LIEČIV

V súčasnej farmakoterapii pacientov prevláda kombinovaná liečba. Interakcie vzájomne podaných liekov môžu významne ovplyvniť výsledok liečby. Čoraz intenzívnejšie preto vzniká potreba zaoberať sa interakciami vzájomne podaných liečiv.

Viac liekových interakcií sa vyskytuje u ambulantne liečených pacientov, najmä v skupine starších pacientov. Vyplýva to z častej kombinovanej, a dlhodobej liečby. Interakcie liečiv sa vyskytujú u 4 až 5% hospitalizovaných pacientov.

Spolupôsobením liečiv na rôznych miestach v organizme môžu vznikať

interakcie

, ktoré kvantitatívne alebo kvalitatívne menia celkovú odpoveď organizmu.

Interakciu mo žno definovať ako odlišnú

farmakologickú

alebo

klinickú

odpoveď po podaní kombinácie liečiv od očakávanej odpovede po podaní liečiv samostane.

Mnohé interakcie (6,9-22%) sa prejavia formou nežiaducich účinkov liečiv s nutnosťou hospitalizácie. Riziko liekových interakcií narastá exponenciálne s počtom užívaných liekov pacientom. Okolo 70% interakcií si vyžaduje klinickú pozornosť, 1-2% sú život ohrozujúce, 17-21% interakcií môže vyústiť k terapeutickému prospechu, 10-12% interakcií je bez klinickej významnosti.

Príčiny interakcií

        polypragmázia, polymorbidita, chronické ochorenie, etablované kombinácie, dĺžka terapie, rizikové lieky (rifampicín, erytromycín, fenytoín, karbamazepín), samolečiteľstvo, nevhodné návyky (alkohol, cigarety...)

Rozdelenie interakcií

I. farmakodynamické vzájomným pôsobením na úrovni receptorov, orgánov či systémov II. farmakokinetické jedno liečivo modifikuje rôznym spôsobom koncentráciu druhého liečiva ak III. farmaceutické fyzikálno-chemické inkompatibility -

Rizikové faktory interakcií

• voľnopredajné liečivá, • rastlinné a domáce liečivá (ľubovník bodkovaný – St John ´s Wort), • cigarety, • nápoje (alkohol, grapefruitový džús – flavonoidový glykozid naringín), • potraviny (Rocfort, Chianti), • okolité chemické látky.

I. Farmakodynamické interakcie

 vznikajú na základe spolupôsobenia liekov na receptoroch  vyplývajú z mechanizmu účinku  majú rôzne prejavy v rámci jednotlivých systémov a orgánov, líšia sa intenzitou prejavu  najčastejšie interakcie: zahŕňajú farmakodynamickú potenciáciu látok ovplyvňujúcich CNS  benzodiazepíny potenciujú tlmivý účinok barbiturátov, opioidových analgetík  farmakodynamická interakcia môže vzniknúť napr. aj pri nerovnováhe elektrolytov ( hypokaliémia zvyšuje toxicitu digoxínu)

II. Farmakokinetické interakcie

Vznikajú na úrovniach jednotlivých farmakokinetických procesov :

a) absorpcie, b) distribúcie, c) metabolizmu, d) exkrécie.

a) Interakcie na úrovni absorpcie

Liečivo môže zmeniť rýchlosť absorpcie alebo stupeň absorpcie iných liečiv v GIT-e. (pH, motilita, vplyv potravy, tvorba komplexov) i Mechanizmus je odlišný pre individuálne liečivá, líši sa v spôsobe a rýchlosti absorpcie. Ovplyvňuje ho variabilita jednotlivých liekových foriem.

Príkladom interakcie na úrovni absorpcie je vznik nerozpustných chelátov s neschopnosťou absorpcie ( Fe a Al, Ca, Mg antacída + chinolóny, tetracyklíny ).

b) Interakcie na úrovni distribúcie Ak sú 2 liečivá schopné sa viazať na proteíny súčasne, vytesnenie z miesta (klinicky významé ak je väzbovosť 80% Vznikajú klinicky významné interakcie liečiv s malou terapeutickou šírkou (perorálne antikoagulanciá, srdcové glykozidy, antikonvulzíva).

NSA a perorálne antikoagulanciá

c) Interakcie na úrovni metabolizmu

sa prejavujú: e nzýmovou indukciou enzýmovou inhibíciou

Enzýmová indukcia

dochádza k urýchleniu metabolizmu a tým k zníženiu až strate účinku (najznámejšie induktory sú karbamazepín, fenobarbital, rifampicín)

Enzýmová inhibícia

môže zvýšiť alebo predĺžiť účinok liečiva v dôsledku spomalenia biotransformácie a viesť k liekovej toxicite. Najznámejšie inhibítory sú : fluvoxamín, fluoxetín, sertalín, paroxetín, ciprofloxacín, erytromycín, amiodarón, chinidín, diltiazem, verapamil, ranitidín, cimetidín, ketokonazol, itrakonazol, flukonazol, grapefruitový džús

d) Interakcie na úrovni exkrécie ovplyvňujú

 zmeny v pH ( ovplyvnenie liečiv typu slabých báz a slabých kyselín),  alkalizácia moča,  kompetícia o aktívne transportné systémy (probenecid PNC),  zvýšenie tvorby moča (diuretiká).

III. Farmaceutické interakcie

Farmaceutické inkompatibility a nestabilita liekov,ktoré vznikajú ako výsledok vzájomného pôsobenia 2 alebo viacerých zložiek liekovej formy mimo organizmu.

Napríklad: pefloxacín (Abaktal) nemiešať s roztokmi s obsahom chloridových iónov

Interakcie sa v klinickej praxi vnímajú väčšinou ako negatívny dôsledok kombinovanej liečby, ale existuje celý rad „pozitívnych“ interakcií, kde výsledok kombinácie liekov zvyšuje efektívnosť jednotlivých liekov.

Pri kombinácii liekov s rifampicínom, digoxínom, warfarínom, ciprofloxacínom je potrebné najmä u rizikových pacientov zvažovať možnosť výskytu klinicky významných interakcií a upraviť dávkovanie.

NEŽIADUCE ÚČINKY LIEČIV

Rozdelenie nežiaducich účinkov

NEŽIADUCE ÚČINKY LIEČIV.

Podľa definície SZO sa považuje za nežiaduci účinok liečiva taká

reakcia organizmu, ktorá pri normálnej dávke lieku používaného u ľudí na diagnostiku, profylaxiu a liečbu choroby je škodlivá a nežiaduca a vedie k modifikácii fyziologických funkcií.

1.delenie

: RELATÍVNE – ovplyvňujú, ale nepoškodzujú organizmus, ABSOLÚTNE – toxické – poškodzujú organizmus.

2.delenie

: REVERZIBILNÉ – po skončení aplikácie liečiva vymiznú, IREVERZIBILNÉ – trvalé poškodenie.

3.delenie – nežiaducich účinkov (NÚ)

:

1.typ: NÚ závislé na dávke

(typ

A a

ugmented – zväčšený):

= vystup ňované farmakologické pôsobenie lie čiva

: súvisia s hlavným účinkom (digoxín, cytostatiká), nesúvisia s hlavným účinkom (chloramfenikol útlm kostnej drene).

2.typ: NÚ nezávislé na dávke

(typ

B b

izzare – zvláštny, atypický, neobvyklý):

idiosynkrázie, hypersenzitívne

– alergické reakcie (anafylaktická reakcia, cytotoxická reakcia, hypersenzitivita vyvolaná imúnnymi komplexami, hypersenzitivita sprostredkovaná bunkami).

3.typ: NÚ spojené s dlhodobým podávaním liečiva

(typ

C c

ontinuous – súvislý): A) tolerancia (tachyfylaxia), B) lieková závislosť.

4.typ: NÚ oneskorené

(typ

D d

elayed – oneskorený): A) teratogénny účinok, B) karcinogénny účinok.

OKF: PharmDr. Mária Göböová MUDr. Karin Máčalová 037/ 6545 548 6545 492 6545 370

Príklady interakcií z praxe

Interakcie liečiv s kumarínmi: účinok zvyšujú

Antibakteriálne látky : kotrimoxazol , metronidazol, erytromycín, klaritromycín, doxycyklín, oxytetracyklín, cefamandol, flukonazol, itrakonazol, mikonazol Kardiovaskulárne látky : amiodaron, dipyridamol, propafenon, chinín, fluvastatín CNS látky : amitriptylín, imipramín, nortriptylín, trazodón

NSA : kys. acetylsalicylová, ibuprofén indometacín, fenylbutazón Iné látky : disulfiram, danazol, sulfinpyrazón, tamoxifén astemizol, etylestrenol, alkohol (akútne podanie), allopurinol, cimetidín

Interakcie liečiv s kumarínmi účinok znižujú :

vitamín K koenzým Q 10 rifampicín karbamazepín barbituráty chlórdiazepoxid , glutetimid cholestyramín glukokortikoidy, vit.C, per os kontraceptíva

Interakcie kumarínov s potravou ( Warfarín, Orfarín, Pelentan, Pelentanettae ....)

Vitamín K sa nachádza v rôznych druhoch listovej zeleniny v rozličnom množstve.

Najvyššia koncentrácia – zistená v zelených častiach rastlín. Požitie bežnej porcie listovej zeleniny (obsah vit.K) priblížiť nižšej farmakologickej dávke Kanavitu .

Zníženie účinnosti antikoagulačnej liečby po požití listovej zeleniny, bylinkových čajov, avokáda

Počas liečby sa pacientovi odporúča úplne vylúčiť z potravy: Listovú zeleninu- špenát, kapustu ( i červenú, kyslú kapustu, aj dusenú kapustu ), cviklu, avokádo, hlávkový šalát, brokolicu, vňať petržlenu, pažítku, pór, kel, nezrelé rajčiny, zelenú papriku.

V menšom množstve môže konzumovať : koreňová zelenina – mrkva, petržlen, zeler, reďkovka, kyslá uhorka, malá zrelá rajčina, červená paprika, čerstvý hrach, malé množstvo strukovín – nie však ako hlavné jedlo

Bez obáv môže konzumovať : V primeranom množstve zrelé ovocie (nie kivi) Príprava pokrmov: nie je vhodné používať väčšie množstvo rastlinných olejov (negat.vplyv) Konzumácia alkoholu: pravidelné pitie väčšieho množstva alkoholu – nepriaznivý vplyv na antikoagulačnú terapiu

Interakcie kumarínov s fytofarmakami ( Warfarín, Orfarín )

žihľavový čaj, Hypericum perforatum : - riziko trombóz Panax ginseng - riziko trombóz Čierny čaj – obsahuje len malé množstvo vit.K

Gingko dvojlaločné – intracerebrálna hemorágia Allium sativum (cesnak)- riziko krvácania

Antikoagulačná terapia v staršom veku

 Riziko krvácavých komplikácií mladšej populácie je u týchto pacientov vyššie než u  Polymorbidita, polypragmázia  Nižšia compliance  Vyšší sklon k pádom  Vyššia cievna fragilita  Vyššia senzitivita voči kumarínom  Možný nižší príjem vitamínu K potravou