Transcript PODNIKOVE FINANCIE

Karol Vlachynský a kol. – Podnikové financie



V ekonomike pôsobí množstvo
hospodáriacich jednotiek, kt. môžeme
rozdeliť do 2 skupín:
1.) spotrebiteľské jednotky – ich cieľom je čo
najlepšie uspokojovať potreby svojich
príslušníkov; poznáme: súkromné
spotrebiteľské jednotky a verejné
spotrebiteľské jednotky
2.) výrobné jednotky – podniky


Podnik je právne a ekonomicky samostatná
plánovite organizovaná hospodárska jednotka
produkujúca výrobky a služby pre trh.
Činnosti prebiehajúce v podniku nazývame
podnikanie.
Podnikanie rešpektuje 3 základné princípy:



kombinácia výrobných faktorov na
zabezpečenie požadovanej produkcie
princíp hospodárnosti (optim.vzťah medzi
inputom a outputom)
princíp fin. rovnováhy – zabezpečiť, aby bol
podnik trvalo schopný načas uhrádzať svoje
finančné záväzky.



Peniaze sprostredkúvajú pohyb VF, tovarov
a služieb. Peňažná stránka podnikania je
objektom záujmu podnikových financií.
Spôsob organizovania podnikových financií
závisí od vládnuceho hosp.systému, ktorý
môže byť:
systém administratívno-direktívneho
centrálneho riadenia,
systém trh. hospodárstva.




Podnikanie v podmienkach trh. hospodárstva
rešpektuje 3 základné princípy:
princíp súkromného vlastníctva
autonómia rozhodovania vlastníkov bez št.
zásahov
zhodnocovanie kapitálu
Formy vlastníctva podnikov:
 súkromné podniky – uplatňujú sa v nich
poznatky podnikových financií
 verejný podnikateľský sektor (št. podniky
a komunálne podniky, podniky so zmiešaným
vlastníctvom)


Poznatky vednej disciplíny PODNIKOVÉ
FINANCIE sa v plnej miere týkajú súkromných
podnikov pôsobiacich v základných
odvetviach národného hospodárstva
v podmienkach trhového hospodárskeho
systému. V štátnych podnikoch platia s istými
obmedzeniami.
PF sa zaoberajú pohybmi peňazí vyvolanými
podnikateľskou činnosťou.

Stredovek – rodiny si podnikateľské
skúsenosti a praktiky remeselníkov
odovzdávali z pokolenia na pokolenie.
Polovica 19. storočia – začína sa rozvíjať
priemysel, zakladajú sa a. s.. Pre toto obdobie
je charakteristický ek. rast, rozvoj
medzinárodného obchodu, zakladajú sa
vysoké školy. Vzniká všeobecná podnikovohosp. náuka ako samostatná vedná disciplína,
ktorej súčasťou boli aj poznatky
o podnikových financiách.

Prvá dekáda 20. storočia - vytvorila sa
samostatná vedná disciplína „PF“ (najskôr
sa tak stalo v USA). Táto veda vychádza
z mikroekonomiky, nadväzuje na
podnikovo-hosp. náuku, je úzko spojená
s účtovníctvom a využíva štatistické
i matematické metódy. PF sa zaoberajú
všetkými stránkami peňažného
hospodárenia podnikov.

Začiatok storočia (20.) – vznik veľkých a.
s., zakladanie nových podnikov, ich fúzie
a konsolidácie menej úspešných podnikov
– PF sa zaoberali otázkami získavania
kapitálu, finančnými otázkami zlučovania
podnikov a záchranou finančne slabých
podnikov.

20-te roky – technologické inovácie, vznik
nových priemysel. odvetví, všeobecná
povojnová ek. expanzia – PF sa zaoberali
zdrojmi a nástrojmi externého
financovania, otázkami kapitálových trhov
a podnikovou likviditou.

30-te roky – PF riešia zachovanie
podnikovej likvidity, finančné otázky
reorganizácie, sanácie a likvidácie
podnikov. V obl. externého financovania
skúmajú spôsoby ochrany veriteľov
a vonkajšieho hodnotenia fin. situácie
podnikov. Rozvíja sa fin. analýza a jej
metódy – vďaka zavedeniu povinnosti
podnikov zverejňovať údaje o svojej
činnosti.

40-te roky – základom bol pohľad zvonka
– t.j. pohľad na financie podniku
z hľadiska verejnosti, investorov
a veriteľov; hlbšie sa rozpracovali otázky
fin. plánovania a riadenia pohybu peň.
tokov hotovostí (cash-flow).

50-te roky – rozpracovali sa metódy
hodnotenia efektívnosti investovania
v podnikoch – to bolo základom riešenia
efektívnosti alokácie kapitálu vnútri
podniku; rozpracovali sa aj otázky
oceňovania podniku.


60-te a 70-te roky – rozpracovanie teórie
portfólia (zásoba CP rôzneho druhu, ktoré
podnik vlastní a kt. súvisia s fin.
investovaním) – Markowicz, Sharpe a iní.
teória oceňovania opcií (právo kúpiť alebo
predať akciu alebo iný majetok za vopred
dohodnutú cenu). Rozvinul sa informačný
systém, prehĺbili sa fin. analýzy, aplikácia
metód operačného výskumu a teórie
rozhodovania.


PF začínajú mať vlastnú teoretickú kostru, na
základe kt. budujú aj normatívny prístup
k jednotl. problémom. Používajú matematické
metódy a rozvinuté analytické nástroje.
Začína sa uplatňovať manažérsky prístup k PF
– ide o pohľad zvnútra, hľadá sa odpoveď na
otázku: akým spôsobom (fin. otázka) naplniť
podnikateľský cieľ – takýto prístup rozvíja
finančný manažment.



Začiatok 80.rokov – problematika fin. trhov,
PF reagujú na rýchly rozvoj fin. derivátov.
90-te roky – liberalizuje sa pohyb kapitálu
a peňazí, rozvíjajú sa finančné inovácie,
vzniká finančné inžinierstvo;
2. polovica 90. rokov – zrýchlil sa rozvoj IT

PF sú sústava peň. vzťahov, do kt. podnik
vstupuje pri získavaní fin. zdrojov, pri ich
alokovaní a viazaní v jednotlivých zložkách
majetku, pri produktívnom využívaní
majetku a pri získavaní a rozdeľovaní
dosiahnutých výsledkov.
a) podľa charakteru:
 rozpočtové
 úverové
 poisťovacie
 sekuritné
 realizačné
b) podľa subjektov (peň. vzťahov)
 vzťahy v rámci podniku
 vzťahy medzi podnikom a i. ek. subjektmi
(zamestnanci, akcionári, obch. partneri)
c) podľa oblasti podnikovej činnosti
 vzťahy pri získavaní fin.zdrojov, s ktorými potom
podnik hospodári ( pôvodné vklady vlastníkov
resp. spoločníkov, ich dodatočné vklady, úverové
zdroje, dotácie – označujeme ich pojmom
financovanie podniku

vzťahy spojené s alokáciou fin.zdrojov do
jednotlivých zložiek majetku a to do dlhodobého
hmotného a nehmotného majetku, do
dlhodobého finanč.majetku (cenných papierov),
do zásob, pohľadávok a pohotových peň. -
investovanie


vzťahy viažúce sa na produktívne
využívanie podnikového majetku - vzťahy
spojené s N a V, tvorbou zisku a pohybmi
tokov hotovostí (cash flow)
vzťahy pri rozdeľovaní dosiahnutých
výsledkov hospodárenia – odvod daní,
výplata podielu na zisku (dividend),
zvyšovanie ZI, zvyšovanie RF
Majetok podniku – zahŕňa všetky jeho aktíva (neobežný
a obežný majetok).
Neobežný majetok členíme na:
 dlhodobý nehmotný majetok
 dlhodobý hmotný majetok
 dlhodobý finančný majetok
Obežný majetok zahŕňa:
 zásoby
 pohľadávky
 krátkodobý finančný majetok
Fin. majetok – CP, ceniny, vklady v banke, hotovosť.
Majetková štruktúra charakterizuje pomer medzi
jednotlivými zložkami majetku podniku.



Kapitál podniku – súhrn fin. zdrojov, kt.
boli vynaložené na získanie podnikového
majetku (tento majetok finančne kryjú)
Fin. štruktúra podniku – štruktúra jednotl.
zložiek kapitálu.
Kapitálová štruktúra – podiely finančných
zdrojov, ktoré sú v podniku k dispozícii
trvalo a dlhodobo (konsolidované finančné
zdroje)



Stavové veličiny majetku a kapitálu sa
zachytávajú v súvahe podniku zostavovanej
k istému momentu.
Tokové veličiny – N a V, peňažné príjmy
a výdavky podniku. Zachytávajú sa vo výkaze
ziskov a strát a vo výkaze peň. tokov – príjmov a
výdavkov (cash flow)
Výnosy – sú to predovšetkým tržby z realizácie
výrobkov a služieb, aktivácia materiálov a tovarov
získaných vo vl. réžii, predaj dlhodob. majetku,
výnosy z operácií s CP, úroky.



Náklady – peň. vyjadrenie živej a zhmotnenej
práce spotrebovanej v podniku.
Peň. príjmy a výdavky – sumy, kt. za určité
obd. podnik prijal alebo vydal.
Výkaz Z a S – zachytáva N a V podniku
v období, ku kt. sa vzťahujú, bez ohľadu na
to, či v danom období ich ekvivalent
v peň.forme do podniku prišiel alebo
z podniku odišiel.
Výkaz ziskov a strát
1. Výnosy z hosp. činnosti (prevádzkové V)
2. Náklady na hosp. činnosť (prevádzkové N)
3. (1-2) Výsledok hospodárenia z HČ
4. Finančné Výnosy
5. Finančné Náklady
6. (4-5) Výsledok hospodárenia z finanč. činnosti
7. Daň z príjmov
8. (3+6-7) výsledok hospodárenia z bežnej činnosti
9.  Výsledok hospodárenia z mimoriadnej činnosti
10.Výsledok hospodárenia za bežné účtovné obdobie



Prehľad peň. tokov (CF) – zachytáva skutočný
pohyb peň. prostriedkov v danom období.
Peň. výdavok vzniká vtedy, keď podnik za
vstupy platí. Náklad vzniká pri vynaložení
týchto vstupov v transformačnom procese (pri
DH majetku má formu odpisov).
Činnosti podniku sa pre potreby zostavenia
prehľadu PT (Cash flow) členia na
prevádzkové, investičné a finančné. Uplatňuje
sa priama a nepriama metóda.



Priame vykazovanie CF – priame sledovanie
všetkých peň. príjmov a výdavkov za určité
obdobie
Nepriame vykazovanie CF – vychádza z výsledku
hospodárenia pred zdanením. Ten sa upravuje
o výnosy, kt. v danom obdobie nevyvolali peň.
príjem, o náklady, kt. neznamenali peň. výdavky,
o daň resp. iné položky.
Pri finančných tokoch z investičných a finančných
činností sa uplatňuje len priama metóda.


Finančné rozhodovanie podniku predstavuje
konkrétnu náplň procesu formulovania
a realizácie finančnej politiky podniku. Ide
o proces, ktorý začína formuláciou problému
a končí výberom jednej možnosti z možných
alternatív („výber optimálneho variantu
riešenia“).
Ide o problémy súvisiace s pohybom kapitálu,
peňazí, pohľadávok a záväzkov –
rozhodujúcim kritériom je ako prijaté riešenie
prispeje k plneniu cieľov podniku.







Obsahom finančného riadenia podniku je
organizovanie pohybu kapitálu, peňazí,
pohľadávok a záväzkov.
Finančné riadenie je súčasťou riadenie
podniku ako celku, vychádza z týchto
princípov:
väčšie bohatstvo je lepšie ako menšie;
vyššie výnosy sú lepšie ako nižšie,
skôr je lepšie ako neskôr,
menšie riziko je lepšie ako väčšie,
je výhodné mať možnosť voľby.

Základné problémy pri finančnom riadení,
ktoré je potrebné riešiť, sú:
◦
◦
◦
◦


Koľko kapitálu treba na činnosť podniku?
Odkiaľ sa potrebný kapitál získa?
Kam, do čoho získaný kapitál umiestniť? –
Ako rozdeliť finančný výsledok?
Informácie sú nevyhnutnou podmienkou
správneho finančného rozhodovania.
Finančné riadenie je spojenie 2 procesov:
finančného rozhodovania a organizovania
finančných procesov.
Cieľom fin. rozhodovania je formulovať finan.
ciele a nachádzať spôsoby plnenia týchto
cieľov. Proces možno rozdeliť do 4 fáz:
 Rozpoznanie potrebnej zmeny a formulovanie
jej cieľa,
 Vyhľadávanie možných riešení
 Vyhodnocovanie jednotlivých alternatív
z hľadiska výnosovosti a rizikovosti riešenia,
 Prijatie rozhodnutia.




Finančná stratégia – zahŕňa opatrenia na dosiahnutie
dlhodobejších, zásadnejších cieľov, napr. rozhodnutia
o financovaní investičných projektov, o zásadných
zmenách fin. štruktúry podniku, o koncepcii dividendovej
politiky.
Operatívne finančné riadenie – je zamerané najmä do
vnútra podniku, je to každodenné organizovanie fin.
procesov.
Kritéria fin. riadenia – likvidita, rentabilita (ziskovosť)
a riziko. Fin. rozhodovanie je vždy istým kompromisom
medzi snahou o čo najvyššiu rentabilitu a snahou
zabezpečiť požadovanú úroveň likvidity a to pri stupni
rizika, ktorý je podnik ochotný akceptovať.
Organizovanie fin. procesov – zabezpečuje realizáciu
prijatých riešení.

1.Výsledok hospodárenia (finančný výsledok)
– rozdiel medzi všetkými V a N podniku (zisk
alebo strata), charakterizuje efektívnosť
používania podnikového kapitálu. Je zdrojom
financovania podniku a zdrojom dôchodkov
vlastníkov. Zisk neznamená vždy viac peňazí.
Pri posudzovaní finančného rozhodovania je
treba hodnotiť nielen ziskovosť, ale aj vplyv
na pohyb peňazí (CF).



2. Peňažné toky hotovostí (cash-flows) – je
kľúčová kategória pri otázkach platobnej
schopnosti, likvidity a investičných
rozhodnutiach. Rozoznávame:
Bruto cash flow = všetky peňažné príjmy
a výdavky podniku za isté obdobie (napr. 1 rok).
Netto cash flow = pozitívne saldo bežných
peňažných príjmov a výdavkov, do ktorých nie sú
zahrnuté výdavky investičného charakteru. Netto
CF v podstate zahŕňa odpisy, zisk po zdanení
a položky časového rozlíšenia.


Stav peň. prostriedkov na konci účtovného
obdobia z prehľadu CF sa musí rovnať stavu
peňazí, ktorý sa vykazuje v súvahe podniku.
Rozdiel medzi ZISKOM a NETTO CF je daný
rozdielom medzi výnosmi a peňažnými
príjmami a rozdielom medzi nákladmi
a peňažnými výdavkami
3. Úrok a úroková sadzba - Úrok je platbou spojenou
s úverovým vzťahom. Platí ho dlžník – je to cena
používania peňazí. Pomer medzi úrokom
a príslušným dlhom je úrokovou mierou. Percentuálne
vyjadrenú úrokovú mieru označujeme ako úroková
sadzba.
V úrokovej sadzbe sú zahrnuté viaceré komponenty:
 Čistý – netto úrok
 Úhrada nákladov spojených s poskytnutím úveru
a jeho správou
 Odmena veriteľa za znášanie rizika – riziková prémia
 Inflačná prémia
 Miera zdaňovania úrokového výnosu veriteľa
Rozoznávame:



Nominálnu úrokovú sadzbu – je určená
dohodou medzi veriteľom a dlžníkom.
Reálnu úrokovú sadzbu – je očistená o vplyv
zdanenia a inflácie.
Efektívna úroková sadzba – je percentuálne
vyjadrenie súčasnej hodnoty výnosu
jednotlivých investícií. Berie do úvahy, že
výnosy prichádzajú v budúcnosti, vyjadruje
súčasnú hodnotu týchto budúcich výnosov
a dáva ju do vzťahu k investovanej sume.



Diskontná sadzba – úroková sadzba, pri ktorej
centrálna banka poskytuje úvery obchodným
bankám.
Reeskontná sadzba – používaná centrálnou
bankou pri reeskonte (odkúpení) zmeniek, ktoré
eskontovali (odkúpili od svojich klientov)
obchodné banky. Je mierne vyššia ako diskontná
sadzba.
Lombardná sadzba – pri ktorej centrálna banka
poskytuje lombardné úvery obchodným bankám.
Ide o úvery kryté istou zálohou (lombardom).
Býva ešte vyššia ako reeskontná sadzba.



Medzibanková úroková sadzba – priemer sadzieb
na medzibankovom trhu. Podľa trhu
rozoznávame: LIBOR (London Interbank Offered
Rate), FIBOR (Frankfurt), NIBOR ( New York),
BRIBOR (Bratislava)
Prime rate – základná úroková sadzba, pri ktorej
poskytujú obchodné banky krátkodobé úvery
prvotriednym klientom. Na prime rate majú
väzbu aj úrokové sadzby, ktoré platia banky
klientom za depozitá.
Trhová úroková sadzba – priemer úrokových
sadzieb z úverov poskytovaných OB nebankovým
klientom.


4. Časová hodnota peňazí – pri finančnom
rozhodovaní nezáleží len na sumách peňažných
príjmov a výdajov, ale aj na rozložení v čase.
Veľkosť rozdielu ovplyvňuje inflácia (deflácia)
a výnosnosť investovania peňazí.
Výnosnosť investovania peňazí – je rozdielna pri
rôznych spôsoboch investovania: pri uložení
v banke, pri poskytovaní pôžičky, pri nákupe
cenných papierov atď. Výnosnosť investovaných
peňazí určuje doba viazania peňazí v príslušnej
investícii a dosahovaná miera výnosu.


Vývoj cenovej hladiny – vyjadruje intenzitu
znehodnocovania alebo zhodnocovania peňazí
v čase. Inflačný vývoj je charakterizovaný rastom
cenovej hladiny v hospodárstve. Kúpna sila
peňazí sa znižuje, a preto peniaze, ktoré získame
v budúcnosti, sú menej hodnotné než rovnaká
suma peňazí v súčasnosti. Obrátene pôsobí
deflačný vývoj, teda znižovanie cenovej hladiny.
Časová hodnota peňazí sa zohľadňuje pri:
investičných rozhodnutiach, pri výpočte hodnoty
cenných papierov, pri ohodnocovaní majetku, pri
rozhodovaní o výhodnosti lízingu atď.
5. Neurčitosť, neistota, riziko
 Neurčitosť – situácia, v ktorej nie sme schopní
s dostatočnou spoľahlivosťou definovať stavy,
procesy a výsledky, ktoré môžu v danej oblasti
nastať.
 Neistota
– poznáme možné stavy, procesy
a výsledky, ale nevieme odhadnúť stupeň
pravdepodobnosti, s akou k nim môže dôjsť.
 Riziko
– neistota, pri ktorej sme schopní
kvantifikovať pravdepodobnosť odklonu od
predpokladaných hodnôt.
 Istota – rozhodnutie prinesie len 1 možný vopred
určiteľný výsledok.
Podnikateľské rozhodovanie prebieha prevažne
v podmienkach neistoty. Rozoznávame tieto čiastkové
riziká:
Finančné riziká:
 Riziko financovania
 Riziko zmeny cien majetkových cenných papierov
 Riziko zlyhania protistrany
 Riziko zmeny úrokovej sadzby na trhu
 Menové riziko
 Riziko likvidity
Iné podnikateľské riziká: trhové riziko ( koľko
produkcie sa predá a za akú cenu), prevádzkové
riziká (výroba, marketing), riziko straty dobrého
mena, politické a legislatívne riziká.


Kvantifikácia rizík je prvým predpokladom
voľby opatrení zameraných na ich
zmierňovanie resp. prekonávanie.
Hovoríme o manažmente rizika v podniku. Pri
finančných rizikách môžeme opatrenia členiť
na preventívne (ofenzívne), zamerané na
predchádzanie stratám, a defenzívne, ktoré
hľadajú spôsoby úhrady už vzniknutých škôd.


percentuálne vyjadrený čistý výnos, ktorý prináša
investovaný kapitál. Ide o špecifický ukazovateľ
rentability celkového kapitálu. Ako kritérium slúži
miera výnosu, ktorú podnik požaduje ako minimálnu
hranicu efektívnosti projektu. Podnik požaduje rôzne
vysoké miery výnosu pre projekty s rôznou
rizikovosťou (ako tzv. rizikovú prémiu). Pri hodnotení
miery výnosu treba rozlišovať nominálnu a reálnu
mieru výnosu. Reálnu mieru výnosu dostaneme, ak
nominálnu mieru upravíme o mieru inflácie.
Podmienkou správneho fin. rozhodovania je
kvantifikácia reálnej miery výnosu jednotlivých
investičných variantov vo vzťahu k ich rizikovosti.

týmto pojmom označujeme hodnotu
alternatívneho použitia finančných alebo
iných zdrojov, hodnotu obetovanej
alternatívnej príležitosti. Ak účtovne vykázaný
výsledok hospodárenia znížime o náklady
alternatívnych príležitostí, dostaneme
ekonomický výsledok hospodárenia (zisk
alebo stratu). Hoci ho obvykle nie je možné
presne vyčísliť, jeho zohľadňovanie pri
finančnom rozhodovaní je veľmi užitočné.


Finančná politika podniku určuje spôsob
uplatňovania princípov finančného riadenia
v konkrétnom podniku pre dané obdobie.
Faktory ovplyvňujúce finančnú politiku: stav
a vývoj svetových trhov, lokálne ek.
prostredie, typ podniku.



1.Stav a vývoj svetových trhov – svetové trhy tovarov
a služieb podliehajú cyklickému vývoju pričom hĺbka
a doby trvania cyklu sa menia. Stav a vývoj trhov
charakterizuje najmä tempo rastu HDP, objem
medzinárodnej výmeny tovarov a služieb, vývoj
podnikateľ. dôvery a i. Trhy tovarov a služieb
pôsobia na podnik cez P a D a s tým súvisiace pohyby
cien, čo v konečnom dôsledku ovplyvňuje vývoj
výsledkov hospodárenia podnikov.
Finančný trh zahŕňa kapitálový, peňažný, devízový,
derivátový, poistný trh a trh zlata a drahých kovov.
2.Lokálne ekonomické prostredie – podľa vplyvu
podniku ho členíme na makroekonomické
a mikroekonomické prostredie podniku.
jednotlivé podniky ho nemôžu ovplyvňovať, ale musia
sa mu prispôsobovať. Je ovplyvňované vývojom
hospodárstva a jeho konjuktúry a ekonomickou
politikou v štáte.
Vývoj hospodárstva – ovplyvňuje fin. hospodárenie
podniku. Je to najmä:
 Stav na regionálnom finančnom trhu a jeho očakávaný
vývoj
 Stav a vývoj obchodnej bilancie štátu
 Existencia inflačného vývoja a tempo inflácie
 Výška zahraničnej zadlženosti štátu, bánk
a podnikového sektora
 Priame investície získavané zo zahraničia a investovanie
podnikov v zahraničí
 Stav na trhu práce.


Mikroekonomické prostredie podniku – tvoria
ho dodávatelia a odberatelia, konkurenti,
rôzne poradenské firmy, podnikateľské
zväzy, odborové organizácie a iné. Dochádza
k obojstrannej komunikácii a ovplyvňovaniu
medzi podnikom a týmito subjektmi.
3. Typ podniku – typ podniku možno
charakterizovať podľa:





Odvetvie a odbor
Veľkosť podniku a jeho postavenie na trhu
Právna forma podniku
Fáza ŽC podniku
Fáza hospodárskeho cyklu

Podnik jednotlivca – má 1 vlastníka, vklad
kapitálu a vedenie podniku je v rukách 1
osoby. Vlastník plne zodpovedá za činnosť
podniku a za jeho záväzky ručí neobmedzene
celým svojím majetkom. Pretože nesie celé
riziko, rozhoduje samostatne aj
o rozdeľovaní zisku a úhrade straty. Keď je
potrebné zväčšiť kapitálovú základňu, môže
prijať tichého spoločníka.

Verejná obchodná spoločnosť – združuje na
základe spoločenskej zmluvy fyzické alebo aj
právnické osoby. Podniká pod vlastným
menom a spoločníci ručia za jej záväzky
spoločne, celým svojím majetkom.
V otázkach riadenia a rozhodovania je
postavenie spoločníkov rovnaké.

Komanditná spoločnosť – združuje 2 typy
spoločníkov – komplementárov
a komanditistov. Komplementári majú
rovnaké postavenie ako spoločníci v.o.s.
Komanditisti ručia do výšky nesplatenej časti
svojho vkladu. Zvyčajne nemajú významnejší
vplyv na riadenie spoločnosti.

Európske zoskupenie hospodárskych
záujmov – môžu založiť minimálne 2
právnické alebo fyzické osoby, ktoré majú
svoju hlavnú činnosť v 2 rôznych štátoch EÚ.
Členovia združenia si zachovávajú právnu
a ekonomickú samostatnosť. Hlavným
účelom nie je dosahovať zisk zoskupenia, ale
pomôcť medzinárodnej podnikateľskej
spolupráci. Združenie riadi a zastupuje
konateľ.

Spoločnosť s ručením obmedzeným – je formou
kapitálovej spoločnosti, ktorá je typická pre malé
a stredné podniky. Môže ju založiť 1 alebo viac osôb,
ktoré medzi sebou uzavrú spoločenskú zmluvu. V nej
dohodnú meno, sídlo, výšku vkladu každého
spoločníka, predmet podnikania a mená členov
riadiacich orgánov spoločnosti. Orgánmi spoločnosti
sú valné zhromaždenie spoločníkov ako najvyšší
orgán, konatelia – vystupujú v mene spoločnosti
navonok a dozorná rada, ktorá dohliada na činnosť
konateľov a podáva správu valnému zhromaždeniu.
Spoločnosť zodpovedá za záväzky celým svojím
majetkom, jednotlivý členovia len do výšky
nesplatenej časti svojho obchodného podielu.
O rozdelení zisku rozhoduje valné zhromaždenie.

Akciová spoločnosť – je typická pre veľké podniky. Jej
základné imanie sa skladá s určeného počtu akcií
s určitou menovitou hodnotou. Akcie sú
obchodovateľné cenné papiere, s ktorými sú spojené
práva akcionára ako spolumajiteľa spoločnosti.
Orgánmi a.s. sú: valné zhromaždenie, ako najvyšší
orgán, predstavenstvo, ktoré je štatutárnym orgánom
riadiacim spoločnosť a konajúcim v jej mene
a dozorná rada dohliadajúca na výkon
predstavenstva. Za záväzky ručí a.s. celým svojím
majetkom, jednotliví akcionári len do výšky zatiaľ
nesplatenej hodnoty upísaných akcií. O rozdeľovaní
zisku rozhoduje valné zhromaždenie.

Európska spoločnosť – vzniká zlúčením
spoločností z aspoň 2 členských štátov EÚ,
ako holding alebo spoločná dcérska
spoločnosť 2 spoločností z rôznych štátov
EÚ.


Družstvo – je spoločenstvo neuzavretého počtu
fyzických a právnických osôb, založené na účel
podnikania alebo zabezpečovania
hospodárskych, sociálnych a iných potrieb
svojich členov. Základné imanie tvoria členské
vklady. Orgánmi družstva sú: členská schôdza,
predstavenstvo ako štatutárny orgán, a kontrolná
komisia. Za záväzky ručí družstvo celým svojim
majetkom, členovia za záväzky družstva neručia.
O použití zisku rozhoduje členská schôdza.
Európske družstvo – jeho členmi môžu byť
fyzické a právnické osoby z rôznych členských
krajín EÚ.
Finančná politika vychádza zo strategických
a taktických cieľov podniku a svojimi
nástrojmi a postupmi prispieva k ich
realizácii. Zahŕňa 4 na seba nadväzujúce
činnosti:
 Formulácia finančných cieľov podniku
 Voľba nástrojov a opatrení zabezpečujúcich
realizáciu FC
 Vysporiadanie finančných výsledkov
hospodárenia
 Finančná analýza a kontrola

1. Formulovanie finančných cieľov – základný
cieľ pod. činnosti, ktorý je súčasne aj základným
finanč. cieľom je jednou z rozhodujúcich otázok
pod. hospodárenia. V minulosti prevládali rôzne
názory na formuláciu podnikateľského cieľa: od
maximalizácie zisku, cez snahu o čo najvyšší
zisk, maximalizáciu trhovej hodnoty podniku pre
vlastníkov až po súčasnú:maximalizáciu trhovej
hodnoty podniku pre vlastníkov, rešpektujúca
obmedzenia vyplývajúce z odlišných záujmov
ďalších účastníkov podnikania.


Za najdôležitejšie čiastkové finančné ciele
podniku sa považujú: likvidnosť, rentabilita
a stabilita.
Likvidnosť - Likvidnosť je schopnosť premeniť
majetkové hodnoty na peniaze ako najlikvidnejšie
aktívum. Charakterizuje predpoklady podniku
plniť platobné záväzky v budúcnosti. Zabezpečiť
likvidnosť podniku znamená mať takú štruktúru
finančných zdrojov, aby jednotlivé majetkové
účasti nadobudli v procese svojho kolobehu
peňažnú formu skôr, ako sú splatné záväzky,
ktoré príslušné majetkové účasti finančne kryjú.
Likvidnosť zabezpečuje budúcu platobnú
schopnosť podniku.

Platobná schopnosť – solventnosť –
znamená, že podnik má vždy toľko
pohotových platobných prostriedkov, aby
mohol bežne a načas uhrádzať svoje splatné
záväzky. Trvalá platobná schopnosť je pre
podnik veľmi dôležitá, pretože je
nevyhnutnou podmienkou jeho prežitia
v trhovej ekonomike. Je základom dôvery
vlastníkov, dodávateľov a veriteľov,
základnou črtou jeho dobrej povesti.



Likvidita – charakterizuje úroveň schopnosti
uhrádzať záväzky. Kvantifikuje sa niekoľkými
ukazovateľmi.
Ukazovateľ likvidity (čistý pracovný/prevádzkový
kapitál) = obežný majetok – krátkodobé záväzky
Niekedy sa stretávame s pojmom strategická
likvidita – také zloženie majetku a finančných
zdrojov, aby sa zabezpečila nielen bežná úhrada
podnikových záväzkov (operatívna likvidita), ale
aj realizácia strategických zámerov podniku.

Rentabilita vyjadruje ziskovosť. Podnik je
rentabilný, ak dosahuje zisk, t.j. ak sú jeho
výnosy vyššie ako náklady. Vo všeobecnosti sa
rozdiel medzi výnosmi a nákladmi označuje ako
výsledok hospodárenia. V slovenskej sústave
sledovania a vykazovania sa celkový výsledok
hospodárenia podniku za bežné účtovné obdobie
skladá zo súčtu výsledku hospodárenia
z hospodárskych činností, výsledku hospodárenia
z finančných činností a výsledku hospodárenia
z mimoriadnych činností, pričom všetky zložky
sa upravujú o daň z príjmov.


Rentabilita vlastného kapitálu RVK =zisk po
zdanení ×100 / vlastný kapitál
Ukazovateľ informuje, ako podnikateľ
zhodnocuje vlastný kapitál. Je dôležitý aj
preto, že je priamo spojený s trhovou
hodnotou podniku.

Stabilita znamená schopnosť pri stále sa
meniacich vonkajších aj vnútorných
podmienkach podnikovej činnosti
zabezpečovať požadovanú úroveň likvidity
a rentability. Udržiavanie finančnej stability
predpokladá pružnosť, schopnosť operatívne
reagovať na zmeny v potrebe pod. kapitálu.

Aby sa podnikom definované a kvantifikované
ciele podarilo splniť, musí vedenie na návrh
fin. manažérov zvoliť použitie adekvátnych
finančných nástrojov a opatrení. Kritériom
voľby je očakávaný prínos a súčasne
rizikovosť riešenia. Dobre stanovené ciele
a vhodne zvolené nástroje a opatrenia na ich
realizáciu nemôžu byť úspešné, ak sa
nepodarí presadiť ich v každodennej činnosti
podniku.

Finančným výsledkom hospodárenia môže byť
zisk alebo strata. Ak je výsledkom zisk, treba
prijať rozhodnutie o jeho rozdelení. Prvou
položkou, ktorú treba záväzne vyčleniť je daň zo
zisku (daň z príjmov). O rozdelení zisku po
zdanení rozhodujú vlastníci podniku. Ide
o rozdelenie na časť, ktorú odčerpajú z podniku
vlastníci, a časť, ktorá sa ponechá v podniku ako
interný finančný zdroj (ako zdroj
samofinancovania). Ak je výsledkom
hospodárenia strata, treba rozhodnúť o spôsobe
jej úhrady tak, aby riešenie čo najmenej
poškodilo produkčný potenciál a goodwill
podniku.
zaoberá sa fin. situáciou podniku. Jej úlohou je:
 Charakterizovať, ako sa splnili finančné ciele podniku.
 Odhaliť príčiny odchýlok skutočnosti od plánovanej
kvantifikácie cieľov.
 Posúdiť, či podnikom plánované fin. ciele boli
stanovené reálne a či boli zvolené adekvátne nástroje
a opatrenia na ich zabezpečenie.
 Charakterizovať stav fin. zdravia podniku a jeho
očakávaný budúci vývoj, ako aj celkové postavenie na
trhu.
Cieľom fin. analýzy je hodnotiť, či finančné činnosti
v podniku prebiehajú v súlade s platnými právnymi
normami. Má poukázať na nedostatky v tejto oblasti
a požadovať nápravu. Vykonáva ju vnútropodniková
kontrola a externé revízne orgány.

Financovanie podniku – je proces získavania
kapitálu, s ktorým podnik hospodári
a pomocou ktorého vykonáva svoju
podnikateľ. činnosť. Veľkosť a štruktúra
tohto kapitálu je daná fin. potrebami
a zdrojmi, z ktorých sa kapitál sústreďuje.
Pri riadení finančného hospodárenia treba
riešiť 3 základné otázky:
 Koľko kapitálu podnik potrebuje?
 Odkiaľ potrebný kapitál získa?
 Aká by mala byť štruktúra získaného
kapitálu?
Členenie fin. potrieb podniku (z hľad. príčin ich
vzniku):
 potreby vznikajúce pri založení podniku
 potreby vznikajúce pri jeho činnosti a ďalšom
rozvoji
1.) pri zakladaní podniku:
 - veľkosť kapitálu závisí od odboru podnikania,
objemu a náplne činnosti, tech. a technologickej
úrovne, od očakávanej rýchlosti obratu, od cien.
2.) v priebehu podnikovej činnosti:
 rozvoj podniku môže byť zámerom podniku alebo
môže byť aj spontánny, plánovite nepripravený.
Potom sa uskutoční potrebné zvýšenie kapitálu,
ktorého zdrojom môžu byť:
 dodatočné vklady vlastníkov,
 vnútorné zdroje zahŕňajúce odpisy DHM a DNM a zisk
po zdanení znížený o podiely vyplatené vlastníkom
(dividendy),
 prírastky podnikových záväzkov.
3.) obmedzovanie podnikovej činnosti:
 Keď sa časť kapitálu uvoľní, vlastníci musia
rozhodnúť o jeho ďalšom použití. V tejto
situácii nastupujú postupy krízového
riadenia, ktoré by mali viesť k revitalizácii
podniku.






rozumieme ňou štruktúru aktív podniku; zo
statického hľadiska je to strana aktív súvahy
podniku;
skupiny aktív:
Pohľadávky za upísané vl.imanie
Neobežný majetok
Obežný majetok
Ostatné aktíva




v podniku je viazaný trvalo resp. dlhodobo. Doba jeho
obratu je pomalá, presahuje 1 rok. Patrí sem:
Dlhodobý nehmotný majetok DNM: práva priemyselného
vlastníctva, autorské práva, licencie, patenty, softvér, projekty,
výrobné a technologické postupy, marketingové štúdie, výdavky
spojené so založením podniku. Podľa predpisov v SR ich cena je
vyššia ako 2400 € a majú prevádzkovo-technické funkcie alebo
použiteľnosť dlhšiu ako 1 rok.
Dlhodobý hmotný majetok DHM – budovy, stavby, samostatné
hnuteľné veci a ich súbory, ktoré majú samostatné technicko-ek.
určenie, ktorých vstupná cena je vyššia ako 1700 € a majú
prevádzkovo-techn. Funkcie dlhšie ako 1 rok: pestovateľské
celky, zvieratá a základné stádo.
Dlhodobý finančný majetok DFM – podielové cenné papiere
a vklady v iných podnikoch (viac ako rok), pôžičky, ktoré podnik
poskytol s dobou splatnosti viac ako rok, umelecké diela
a zbierky, predmety z drahých kovov, pozemky.




jeho doba obratu nepresahuje 1 rok
Zásoby: výrobné (suroviny, materiál), zásoby
nedokončených výrobkov, polotovary vlastnej
výroby, hotové výrobky a tovary nakúpené na účel
predaja
Pohľadávky (dlhod. + krátkodobé s lehotou
splatnosti do 1 roka)
Krátkodobý finančný majetok – peniaze v hotovosti,
na účtoch v bankách, krátkodobé obchodovateľné
cenné papiere (pokladničné poukážky, komerčné
papiere, zmenky, krátkodobo držané iné cenné
papiere (akcie, obligácie), ceniny.
v zásade sa používajú nasledujúce spôsoby
ocenenia:
 Obstarávacie ceny – ceny, za ktoré sa príslušné
zložky majetku nakúpili
 Vlastné náklady – pri zložkách majetku, ktoré
podnik získal vlastnou činnosťou (nedokončené
a hotové výrobky na sklade)
 Reprodukčné ceny – ceny, za ktoré by bolo
možné príslušný majetok nakúpiť v momente
oceňovania.
 Zostatkové ceny – dostaneme, keď od pôvodného
ocenenia odpisovaného DM odpočítame už
vykonané odpisy (sumu oprávok).



Menovité (nominálne) hodnoty – vyjadrujú
pôvodné ocenenie pohľadávok a záväzkov.
Trhové ceny – ceny, za ktoré možno
k termínu ocenenia zložky majetku kúpiť na
trhu.
Reálna hodnota – suma, za ktorú sa môže
majetok vymeniť (alebo záväzok vyrovnať)
v nezávislej transakcii. Môže to byť trhová
cena alebo hodnota určená posudkom znalca.




podnikový kapitál, t.j. suma fin. zdrojov
viazaných k istému okamihu v podnikom
majetku.
Obraz o pod. kapitáli získame zo strany pasív
súvahy. Štruktúru PK označujeme pojmom
finančná štruktúra.
Pojem fin. zdroje vyjadruje jednotlivé formy,
v ktorých prichádzajú do podniku peňažné
prostriedky v priebehu istého obdobia.
Finančné zdroje zahŕňajú vklady vlastníkov a tú
časť tržieb, ktorá sa uvoľňuje dlhodobejšie –
teda časť zisku zadržiavanú v podniku ako zdroj
jeho samofinancovania, odpisy DM (netto CF), aj
cudzie zdroje.
FZ môžeme členiť z rozličných hľadísk:
 podľa účelu, na ktorý sú určené, získava podnik FZ
ako kapitál alebo ako peniaze
 z časového hľadiska možno FZ členiť na také, ktoré
má podnik k dispozícii:neobmedzene, dlhodobo,
krátkodobo
 podľa zdroja, z kt. do podniku plynú, členíme FZ na:
 externé – úvery, pôžičky, dotácie, vklady vlastníkov.
 interné – zisk po zdanení – dividendy, odpisy DM.
 z hľadiska vlastníctva členíme FZ na:
 vlastné – interné zdroje + vklady vlastníkov = VI
(pasíva)
 cudzie – úvery, pôžičky, záväzky, fin. pomoc.
FZ Členenie
zisk
odpisy
podľa času
podľa zdroja
podľa vlastníka
vklady
vlastníkov
trvalé
interné
vlastné
fin.pomoc
dlh.a
stredn.úvery a
záväzky
krátk.úv.a
záv.
dlhodobé
krátkodobé
externé
cudzie









Rozhodujúcu väčšinu externých FZ získavajú
podniky na finančných trhoch.
FT je miesto, kde dochádza k výmene
jednotlivých foriem fin.majetku a stanovenie ich
ceny.
Tento pojem zahŕňa 6 základných trhov
zaoberajúcich sa fin. transakciami:
kapitálový
peňažný
devízový
derivátový
poistný trh
trh zlata a drahých kovov


dochádza k priamemu styku medzi subjektom,
ktorý má voľné prostriedky a subjektom, ktorý
ich chce využiť; Tento proces uľahčuje:
vytváranie organizovaných trhov CP – burzy
a mimoburzový trh, kde sa ponuka kapitálu
a peňazí a dopyt po nich stretávajú. Ak ide o prvé
umiestnenie emisie CP = primárny trh; ak ide o
predaj z 2.ruky (v prípade, že už raz umiestnené
CP menia svojich majiteľov) = sekundárny trh.
Organizované trhy zvyšujú likviditu CP, stanovuje
sa tu ich cena – kurz. To záujemcov informuje
o úrovni hospodárenia subjektu, ktorý CP
emitoval.

medzi 2 subjekty trhu vstupuje finančný
sprostredkovateľ (banka, poisťovňa,
sporiteľňa, investičný fond) – fin.
sprostredkovateľ okrem sústreďovania
depozít, získava prostriedky od subjektov aj
tým, že sám vydáva CP (akcie, podielové listy,
vkladové certifikáty).

Anglo-americký systém – s výraznou
prevahou priameho financovania – trhovo
orientovaný systém: kapitál získavajú podniky
prioritne emisiou CP. Výrazne nižší je podiel
úverových zdrojov, preto nemajú banky
v systéme financovania podnikov dominantné
postavenie.

Systém kontinentálnej Európy – bankovo
orientovaný systém. Podniky získavajú kapitál
v značnej miere od obchodných bánk. Banky
sú významnými vlastníkmi spoločností (držia
veľké portfólia ich akcií) a podniky od nich
získavajú aj prevažnú časť úverových
zdrojov. Kapitálové trhy sú menej rozvinuté
a menej likvidné.

Japonský systém – bankovo orientovaný (
aj napr. v Kórei). Od systému
kontinentálnej Európy sa líši ešte
silnejšími väzbami na banky. Rozhodujúce
postavenie v spoločnostiach majú uzavreté
združenia akcionárov – keirecu.
Kapitálový trh – obchoduje sa s dlhodobými
peniazmi, s kapitálom; dochádza tu
k presunu FZ určených na investovanie;
podniky môžu získať tieto zdroje 2
spôsobmi:
 emisiou dlhodobých obchodovateľných CP
(akcie, obligácie) a ich predajom investorom
(umiestnením na trhu),
 čerpaním strednodobého alebo dlh. úveru
 Kapitálový trhy sa člení na trh s investičnými
papiermi a trh úverov.



Peňažný trh – pohyb krátkodobých úverových
zdrojov (s lehotou splatnosti do 1 roka);
členíme ho na:
transakcie s krátkodobými štandardizovanými
obchodovateľnými CP ako sú: pokladničné
poukážky, vkladové certifikáty, zmenky, šeky
a komerčné papiere (zahŕňa primárny aj
sekundárny trh)
transakcie spojené s poskytovaním
krátkodobých úverov.



Devízový trh – obchoduje sa s devízami
a valutami (devíza = pohľadávka znejúca na
cudziu menu).
Valuta = konkrétny peniaz, bankovka – dolár,
euro, libra). Obchod s nimi je zmenárenstvo –
(výmena bankoviek 1. štátu za bankovky 2.
štátu v príslušnom kurze)
Transakcie devízového trhu zabezpečujú
hlavne obchodné banky.

Derivátový trh – obchoduje sa na ňom
s rôznymi typmi derivátov. Sú to nástroje,
ktorých hodnota je odvodená (derivovaná) od
hodnoty podkladového (bázického) aktíva,
resp. nástroja, ktorým môžu byť komodity,
akcie, obligácie, meny, úrokové sadzby
a burzové indexy. Ide o obchodovanie
s právami – s právom kúpiť alebo predať
v budúcnosti isté aktívum, resp. získať isté
plnenie.

Trh zlata a drahých kovov – obchoduje sa so
zlatom, platinou a paládiom; TDK môže byť
primárny (keď producenti predávajú drahé
kovy bankám alebo obchodníkom s DK) alebo
sekundárny (keď banky, obchodníci, brokeri
predávajú kovy konečným spotrebiteľom,
alebo investorom).

Poistný trh – obchoduje sa s poistením
a zaistením; plnenie (poistná náhrada) je
neekvivaletné a je podmienené vznikom
udalosti, proti ktorej sa kupujúci poistil.

Finančná štruktúra - vyjadruje štruktúru
všetkých FZ (celého kapitálu) kryjúci celý
majetok podniku. Zahŕňa dlhodobý kapitál
a všetky krátkodobé FZ úverového charakteru
( s lehotou splatnosti do 1 roka).


Kapitálová štruktúra - štruktúra dlhodobého
kapitálu, ktorý financuje dlhodobý majetok
podniku. Ide o kapitál, ktorý má podnik trvalo
alebo dlhodobo k dispozícii (konsolidované
FZ).
Zahŕňa vlastný kapitál (ZI, fondy tvorené zo
zisku, nerozdelený zisk) a cudzí kapitál
(emitované obligácie, dlhodobé
a strednodobé úvery a iné záväzky nad 1 rok)








náklady kapitálu pre podnik
výška a volatilita podnikového zisku
náklady fin.ťažkostí
majetková štruktúra podniku
pôsobenie inflácie
požiadavky finančnej istoty a fin. voľnosti
snaha o udržanie kontroly nad podnikom
situácia na finančnom trhu







1. Náklady kapitálu podniku
Nákladmi (cenou) kapitálu rozumieme N podniku na
získavanie a viazanie jednotlivých zložiek jeho kapitálu.
Náklad vlastného kapitálu
- predstavujú pre podnik čistý výnos, ktorý vlastník
očakáva a získava za vklad svojho kapitálu do podniku.
V a.s. je to výška dividendy a prírastok trhovej ceny
akcií.
Náklad (cenu) cudzieho kapitálu
- predstavujú úrok, ktorý treba platiť veriteľom
- konkrétna výška úrokovej sadzby jednotlivých
úverových zdrojov sa líši
◦ podľa obdobia, na ktoré je úver poskytnutý
◦ podľa očakávanej efektívnosti úverovaného objektu
◦ podľa bonity dlžníckeho podniku


Vo všeobecnosti platí, že N vl.kapitálu sú pre
podnik vyššie ako N cudzieho kapitálu,
pretože: riziko vlastníka je vyššie ako riziko
veriteľa; platené úroky z úveru sú súčasťou
podnikových N, znižujú zisk ako základ na
výpočet dane z príjmov.
Náklady CK sú dané výškou úrokovej sadzby.
Zložitým problémom je kvantifikácia nákladov
VK.

Finančný leverage (využívanie fin. páky) –
zvyšovanie podielu cudzieho kapitálu na
celkovom kapitáli vedie k znižovaniu
priemerných N kapitálu pre podnik (ak
prihliadame len na rozdielnosť N vl.
a cudzieho kapitálu).

Čím vyšší a stabilnejší zisk podnik dosahuje,
tým vyšší podiel cudzieho kapitálu si môže
dovoliť.


súvisia s rastom podielu cudzieho kapitálu vo
fin.štruktúre podniku; zvyšuje sa riziko vzniku
platob. neschopnosti možnosť vzniku nákladov
s ňou spojených – vzniká riziko finančnej páky
- leverage riziko.
vznik platobnej neschopnosti vyvoláva:
◦ dodatočné N
◦ znižuje podnikové výnosy
◦ N vznikajúce ako dôsledok odchodu
vysokokvalifikovaných pracovníkov z upadajúcich
podnikov.
◦ Zvýšené náklady spojené s prekonávaním platobnej
neschopnosti a krízovým riadením.




úzko súvisí so štruktúrou fin. zdrojov, ktorými je
tento majetok krytý; osobitnú dôležitosť má likvidita
jednotlivých zložiek podnikového majetku.
vo všeobecnosti platí zlaté pravidlo financovania –
zdroje, ktorými sú jednotlivé zložky majetku finančne
kryté, musia byť k dispozícii minimálne počas
obdobia, po ktoré je príslušná zložka majetku
v podniku viazaná.
s týmto pravidlo súvisí zlaté bilančné pravidlo –
vyžaduje aby bol dlhodobo viazaný majetok
financovaný kapitálom, ktorý má podnik trvale alebo
dlhodobo k dispozícii.
štruktúra podnikového majetku je vo veľkej miere
závislá od odboru podnikania.




vyvoláva, že: vyššie úverové zaťaženie sa
stáva výhodným,
I zvýhodňuje dlžníkov a znevýhodňuje
veriteľov,
zväčšuje sa rozdiel medzi cenami obstarania
jednotl.zložiek DM a ich reprodukčnými
cenami,
znehodnocujú sa podnikové aktíva
fin.charakteru (pohotové peňažné
prostriedky, pohľadávky) a zhodnocujú sa
vecné aktíva (DM vrátane nehnuteľností).




úroveň fin. istoty je daná očakávanou schopnosťou
podniku plniť v budúcnosti záväzky dlhovej služby
(t.j. v dohodnutých termínoch uhrádzať veriteľom
úroky a splátky pôžičiek)
rozhodujúca je úroveň a výkyvy cash-flow; očakávaný
vývoj CF je zárukou plnenia aj vyšších záväzkov voči
veriteľom
veritelia pri poskytovaní úverov kladú určité
požiadavky zabezpečujúce nimi požadovanú úroveň
fin. istoty a fin. voľnosti dlžníckeho podniku. Tie sú
dôležité aj na hodnotenie rizikovosti (rating)
podnikom emitovaných obligácií.
dôležitá je aj intenzita zdaňovania podnikového
zisku, pretože úroky z cudzieho kapitálu sú súčasťou
N, znižujú zisk, a tým aj základ na výpočet Dane z P.

Fin. voľnosť firmy – znamená taký stupeň
likvidity, aby mala firma zabezpečenú rýchlu
dostupnosť peňazí na využitie dobrej
investičnej príležitosti alebo inej ponuky na
trhu.




V praxi sa uplatňuje často toto poradie
používaných zdrojov financovania:
1) interné fin. zdroje podniku (t.j.
nerozd.zisk, odpisy a i. interné zdroje)
2) cudzie zdroje v poradí: emisia obligácií,
fin. úvery a konvertibilné obligácie
3) emisia nových akcií – najprv prioritné,
ako posledná možnosť kmeňové

pri potrebe zvýšenia cudzieho kapitálu treba
zohľadniť, či existujú na finančnom trhu
možnosti umiestniť obligácie alebo získať
bankové úvery, za akých podmienok.
Všeobecné odporúčania optimalizácie
fin.štruktúry podniku:
 formulovanie vertikálnych pravidiel financovania
– pravidlá na regulovanie vzťahov medzi
cudzím a vl. kapitálom na strane pasív súvahy;
základné pravidlo je 1:1, t.j. cudzí kapitál by
nemal byť vyšší ako vl. kapitál
 optimálna fin. štruktúra sa dosahuje vtedy, keď
výhody vyplývajúce zo zvyšovania podielu
cudz.kapitálu sa rovnajú marginálnym
nákladom fin. ťažkostí spojených s týmto
rastom.




modely zamerané na skúmanie vplyvu nákladov
kapitálu pre podnik:
klasický model – rešpektuje skutočnosť, že
náklady VK sú vyššie ako náklady CK
tradičný model – do určitého podielu CK
priemerné náklady celkového K klesajú a po
prekročení tohto kritického podielu začínajú
rásť.
známy je model Modiglianiho a Millera (M-M
model), ktorý hovorí, že trh.hodnota podniku
nezávisí od kapitálovej štruktúry, ale výlučne od
výnosnosti celkového kapitálu.


Kompromisný model – optimálna kap. Štruktúra
sa dosiahne pri takom pomere vlastného
a cudzieho kap., pri ktorom sa výhody úverového
daňového štítu rovnajú nákladom fin. ťažkostí.
model zameraný na pôsobenie vlastníckej
štruktúry podniku – podľa neho nie sú náklady
kapitálu pri rozhodovaní o kap. štruktúre
prioritné. Stav kap. štruktúry sa vytvára
postupne, ako dôsledok rozhodnutí o zdrojoch
financovania prírastku jeho majetku.



Vlastný kapitál z externých zdrojov prichádza do
podniku pri jeho založení ako pôvodný vklad
vlastníka (vlastníkov).
Ak v priebehu podnikového hospodárenia
vznikne dodatočná potreba vlastného kapitálu a
podnik nemá dostatok interných zdrojov,
dochádza k ďalšiemu vlastníckemu vkladu.
Samostatnou formou je premena pohľadávky voči
podniku na vlastnícky vklad. Je to kapitalizácia
pohľadávky veriteľa – z veriteľa sa stáva
spoluvlastník.

EU zaraďuje podniky do skupiny malých
a stredných podnikov podľa 3 kritérií: počtu
zamestnancov, ročného obratu a objemu
ročnej súvahy.
Počet zamestnancov
Ročný obrat (mil €)
Ročná súvaha (mil €)
Mikropodnik
do 10
2
2
Malý podnik
do 50
10
10
do 250
50
43
Stredný podnik


Ak ide o podnik jednotlivca zdrojom bývajú
úspory potenciálneho podnikateľa. Kapitál sa
môže vložiť nielen v peňažnej forme, ale aj
vo forme nehnuteľností, prípadne iných
zložiek majetku (auta a pod.).
Keď podnikateľ nemá dosť vlastných zdrojov,
môže získať tichého spoločníka. Ten vloží
istý kapitál do podniku jednotlivca, ale sám
sa na riadení nezúčastňuje. Výška a forma
odmeny je stanovená percentom z vkladu
alebo percentom zo zisku.


Obmedzenia výšky vlastníckeho vkladu nie sú
ani pri osobných spoločnostiach ako v.o.s. a
komanditná spoločnosť. Veľkosť a spôsob
vkladu sa upravuje v zmluve medzi
spoločníkmi. V SR sa výška ZI v.o.s.
nezapisuje do obchodného registra.
V komanditnej spoločnosti sa ZI tvorí
zmluvne dohodnutými vkladmi
komplementárov a komanditistov. ZI sa
zapisuje do OR.

Externým zdrojom zvýšenia základného
kapitálu osobných spoločností sa môže
stať buď dodatočný vklad súčasných
spoločníkov alebo vklady novoprijatých
spoločníkov.


Spoločnosť s r.o. zaraďujeme ku kapitálovým
spoločnostiam. Výška jej vlastného kapitálu, ako
aj podiely jednotlivých spoločníkov (obchodné
podiely) sú zapísané v OR. Pri svojom založení
vytvára spoločnosť z vkladov spoločníkov (nad
úroveň ich obchodných podielov) rezervný fond,
tvoriaci spolu so ZI vlastné imanie.
K zvýšeniu ZI z externých zdrojov môže dôjsť
dodatočnými vkladmi pôvodných spoločníkov,
prijatím ďalších spoločníkov, alebo sa stanú
spoločníkmi kapitalizáciou svojich pohľadávok
voči podniku.

V družstvách sa ZI tvorí z členských
vkladov. ZI musí byť v SR minimálne
1600 € a zapisuje sa do OR.



Rizikový (venture) kapitál vstupuje do malých
a stredných podnikov s cieľom získať podiel
podniku realizujúcom perspektívny, aj keď
rizikový projekt.
Získavanie kapitálu týmto spôsobom má svoj
pôvod v USA okolo roku 1970.
Európe sa táto forma začala rozvíjať až
v druhej polovici 80. rokov.

Vytvorili sa špecializované, profesionálne
riadené spoločnosti a fondy rizikového
kapitálu, ktorých činnosť je primárne
zameraná na získavanie finančných
zdrojov od individuálnych investorov a ich
vkladanie do podnikov formou rizikového
(venture) kapitálového investovania.


Pri hľadaní vhodných príjemcov kapitálu
posudzujú fondy jednak ich podnikateľské plány,
kvalitu manažmentu, spôsob riadenia investícií
a samozrejme plánovanú návratnosť
a predpokladaný rast trhovej hodnoty podniku.
Už niekoľko rokov pôsobia organizácie
združujúce spoločnosti súkromných a venture
kapitálových investorov. Najdôležitejšia je
v Európe EVCA (European Private Equity &
Venture Capital Association). Jej členom je
Slovenská asociácia rizikového kapitálu.



Akciová spoločnosť je rozhodujúcou
právnou formou pre veľké podniky.
Akciové spoločnosti získavajú prvotné ZI
emisiou akcií a ich umiestnením na
kapitálovom trhu.
V SR je to minimálne 25 000 €, pričom je
prípustné aj založenie a.s. jedným
akcionárom, ak je právnickou osobou.

Akcia je cenný papier stelesňujúci
vlastnícke právo. Majiteľ akcie (akcionár)
je vlastníkom príslušnej časti majetku
spoločnosti, ktorá akciu vydala
(emitovala). Jeho vlastnícky podiel je daný
percentuálnym podielom menovitej
hodnoty ním držaných akcií na celkovom
ZI spoločnosti.


Akcie, ktoré znejú na istú pevnú sumu
(napr. 100 €), majú teda nominálnu
(menovitú, paritnú) hodnotu vyznačenú
priamo na akcii; tento typ je jednoznačne
prevládajúci, v niektorých krajinách
(vrátane SR) výlučný;
podielové akcie, ktoré predstavujú istý
podiel (napr. 1/100000) čistého
(vlastného) imania podniku; tieto sa
vyskytujú vcelku výnimočne.


Akcie vo forme listín - listinné cenné papiere; v
tomto prípade preukazuje akcionár svoje
vlastníctvo akciou;
Akcie vo forme zápisu v zákonom stanovenej
evidencie cenných papierov - zaknihované cenné
papiere - táto forma sa vo svete postupne
rozširuje. V podmienkach SR akcie existujú ako
zaknihované, majú formu záznamu v evidencii
centrálneho depozitára. Majiteľ zaknihovanej
akcie nemá v ruke listinu predstavujúcu akciu
ako cenný papier, ale len výpis potvrdzujúci, že
na jeho účte sú príslušné akcie vedené.

akcie na majiteľa - za majiteľa sa považuje ich majiteľ

akcie na meno - na akcii na meno je napísané meno
(držiteľ);
prvého majiteľa (ktorý ju získal na primárnom trhu).
Spoločnosť vedie knihu akcionárov, kde sú zapísané ich
mená a adresy. Pri majetkovom prevode takej akcie na
sekundárnom trhu treba zapísať meno nového majiteľa
na akciu (meno doterajšieho majiteľa sa prečiarkne a na
rube papiera sa zapíše meno nového majiteľa - nazýva
sa to rubopis alebo indosament), ako aj do knihy
akcionárov. Stanovy spoločnosti môžu prevod viazať na
súhlas predstavenstva; v takom prípade hovoríme o
vinkulovaných akciách na meno.




Najdôležitejším kritériom členenia akcií je
rozsah práv a povinností spojených s ich
vlastníctvom. Z tohto hľadiska poznáme:
kmeňové akcie,
prioritné akcie a
zamestnanecké akcie.
Emisia kmeňových akcií je rozhodujúcou formou
získania základného imania spoločnosti. Vlastníci
tohto typu akcií požívajú plné práva a znášajú aj
všetky povinnosti akcionára.
Právom akcionára je:
 podieľať sa na riadení spoločnosti
 získavať podiel na zisku (dividendu)
 zachovanie pôvodného podielu na majetku
spoločnosti
 zodpovedajúci podiel na likvidačnom zostatku


Svoj podiel na riadení spoločnosti uplatňuje
akcionár prostredníctvom aktivít na valnom
zhromaždení. Má právo hlasovaním rozhodovať
o zásadných otázkach riadenia spoločnosti ako
je: voľba vedúcich orgánov spoločnosti
(predstavenstva a dozornej rady), schvaľovanie
súvahy a rozdelenia zisku, rozhodovanie o
zvýšení základného imania, o fúzii spoločnosti,
zmenách jej stanov a pod. Na valnom
zhromaždení hlasujú akcionári osobne, alebo
môžu toto svoje právo preniesť zmocnením na
inú osobu. Počet hlasov kmeňového akcionára je
daný pomerom menovitej hodnoty jeho akcií k ZI.
Každá kmeňová akcia má obvykle jeden hlas.


Dividenda je tá časť zisku akciovej
spoločnosti, ktorá sa podľa rozhodnutia
valného zhromaždenia rozdeľuje akcionárom.
Suma dividend závisí od rozhodnutia valného
zhromaždenia o rozdelení zisku spoločnosti
po zdanení.
Tento zisk sa totiž člení na dve časti, a to na
zisk ponechaný v spoločnosti na ďalšie
financovanie jej rozvoja(na samofinancovanie)
resp. ako rezervný fond a na dividendy.
Z celkovej sumy dividend sa uhrádzajú:
 tantiémy - t. j. odmeny voleným
funkcionárom spoločnosti (členom
predstavenstva a dozornej rady);
 dividendy na prioritné akcie;
 dividendy na zamestnanecké akcie;
 dividendy na kmeňové akcie.



Prevládajúcou formou výplaty dividendy je
výplata v peňažnej forme.
Druhou možnou formou je výplata
dividend vo forme dodatočných akcií.
Vlastníctvo kmeňovej akcie dáva
majiteľovi všeobecné právo na dividendu,
ale nezabezpečuje mu jej výplatu (ak
spoločnosť vykázala stratu), ani jej výšku.



ak dochádza k emisii ďalších kmeňových akcií
(mladých akcií), z dôvodu expanzie, majiteľom
starých akcií sa priznáva právo nakupovať mladé
akcie – je to odberné (predkupné) právo.
Kapitál získaný dodatočnou emisiou kmeňových
akcií sa zahŕňa do ZI vo výške zodpovedajúcej
menovitej hodnote týchto akcií.
K zvýšeniu ZI spoločnosti môže dôjsť aj
kapitalizáciou pohľadávky. Je to proces,
v priebehu ktorého sa veriteľ spoločnosti stáva
spoluvlastníkom.

Ďalším právom akcionára je právo na
podiel z likvidačného výnosu pri likvidácii
spoločnosti. Keď spoločnosť končí svoju
činnosť (likviduje) - bez ohľadu na to, či
ide o likvidáciu dobrovoľnú alebo nútenú
- majú akcionári nárok na podiel z
likvidačného výnosu pripadajúci na počet
akcií, ktorý vlastnia.

Likvidačným výnosom rozumieme sumu,
ktorá zostáva po speňažení všetkého
majetku a práv spoločnosti a po úhrade
všetkých jej záväzkov (voči
zamestnancom, voči štátu z titulu daní,
voči dodávateľom, veriteľom a voči
majiteľom prioritných akcií) a nákladov
spojených s likvidáciou.


akcie s právom kupujúceho v období
umiestňovania emisie predať ich späť
emitentovi v presne určenom termíne za
vopred stanovenú cenu
akcie s právom spätného výkupu – dávajú
emitentovi právo vykúpiť ich od investorov vo
vopred určenom termíne a za vopred
stanovenú cenu (býva vyššia ako emisný
kurz).



Rastúca internacionalizácia kapitálových trhov
vedie k vydávaniu akcií emitovaných
v rôznych menových jednotkách.
Ide o získavanie FZ z viacerých štátov, pričom
spoločnosť emituje špeciálne kmeňové akcie
pre investorov z jednotlivých štátov v mene
príslušného štátu.
Od polovice 80. rokov 20. storočia sa
vydávajú euroakcie.
Prioritné akcie sú v porovnaní s kmeňovými
akciami zvýhodnené v dvoch smeroch:
 Dividenda, ktorá na ne pripadá má prednosť pred
výplatou dividendy na kmeňové akcie. Prioritné
akcie majú spravidla určený pevný výnos (t. j.
dividenda sa pri emisii určuje ako pevné percento
z menovitej hodnoty).
 Pri likvidácii spoločnosti sa z likvidačného výnosu
najskôr uspokojujú nároky vlastníkov prioritných
akcií (vyplatí sa im suma rovnajúca sa menovitej
hodnote týchto akcií) a až zvyšok majetku sa
rozdelí medzi vlastníkov kmeňových akcií.


Uvedené prednosti sú na druhej strane vyvážené
tým, že prioritné akcie nemajú obvykle hlasovacie
právo a odberné právo.
Emisia prioritných akcií teda umožňuje
spoločnosti získať dodatočný kapitál - síce
drahšie, ako formou dlhodobého úveru, ale bez
povinnosti príslušnú sumu v nejakom
stanovenom termíne vrátiť (ide o trvalé získanie
kapitálu). Pritom sa „nerozrieďujú" rozhodovacie
práva vlastníkov kmeňových akcií, pretože
prioritné akcie nemajú hlasovacie právo.


Osobitným druhom akcií sú
zamestnanecké akcie, ktoré zvyšujú
záujem zamestnancov o prosperitu
podniku a prispievajú k sociálnemu
zmieru.
Ide o akcie na meno, ktoré môžu
nadobúdať zamestnanci spoločnosti za
zvýhodnených podmienok určených
stanovami.


Varanty predstavujú vo všeobecnosti právo
kúpiť alebo predať určité aktívum (akciu,
obligáciu) v priebehu istého času alebo
k istému termínu za vopred určenú cenu.
Je stelesnením práva vlastníka varantu kúpiť
pevne určený počet kmeňových akcií emitenta
v priebehu stanoveného obdobia za vopred
určenú cenu.
Varanty môžu byť:
 Emitované ako súčasť cenného papiera kmeňovej akcie alebo (častejšie) obligácie. Pritom
je pri emisii daného papiera určené, či je s ním
varant spojený neoddeliteľne (t.j. môže sa použiť
len realizovaním práva nákupu) alebo s ním
možno obchodovať oddelene (t. j. varant ako
právo nákupu sa môže na kapitálovom trhu
samostatne predávať a nakupovať).
 Emitované bez spojenia s cenným papierom
a samostatne obchodované

Opcie sú vydávané pre manažérov
spoločnosti. Stelesňujú právo
zamestnanca kúpiť v budúcnosti (do
stanoveného termínu) istý počet akcií
spoločnosti za vopred stanovenú cenu.
Táto opcia nie je obchodovateľná
(zamestnanec ju nemôže predať).

Technika emisie akcií sa líši podľa
charakteru akciovej spoločnosti, pre ktorú
sa emitujú.
Poznáme spoločnosti:
 Súkromne vlastnené
 Verejne vlastnené


Akciové spoločnosti sa často zakladajú ako
súkromne vlastnené. Vydanie akcií pri
zakladaní takej spoločnosti, resp. pri ďalšom
zvyšovaní jej akciového kapitálu má väčšinou
charakter súkromnej emisie.
Emitent spravidla umiestňuje akcie
samostatne (bez sprostredkovateľa), v takom
prípade hovoríme o vlastnej emisii (príp. o
predaji z voľnej ruky). Takéto akcie nemajú
charakter verejne obchodovateľného cenného
papiera.

Tieto spoločnosti sa môžu premeniť na
verejne vlastnenú spoločnosť – spoločnosť
vstupuje so svojimi akciami na kapitálový trh,
môžu byť prijaté na burzu, stávajú sa verejne
obchodovateľnými cennými papiermi.


Vydávanie akcií verejne vlastnených
spoločností sa uskutočňuje verejnou emisiou,
čo znamená verejný predaj širokému okruhu
investorov.
Uskutočňuje sa obvykle ako opčná emisia, t.j.
so sprostredkovaním ručiteľa, ktorým môže
byť investičná banka, investičný fond,
obchodník s cennými papiermi.
Verejne obchodovateľné akcie môžeme členiť
do 2 skupín:
 Akcie pripustené k obchodovaniu na burze.
 Akcie nepripustené k obchodovaniu na burze,
s ktorými sa obchoduje na mimoburzovom
trhu.






Emisia akcií je pomerne zložitá (a aj nákladná)
procedúra.
Emitujúca firma (resp. skupina zakladateľov pri
založení akciovej spoločnosti) sa musí najskôr
rozhodnúť o veľkosti kapitálu, ktorý chce získať
a o type vydávaných akcií.
Ďalej nasleduje výber sprostredkovateľa
(investičnej banky), ktorý by mal emisiu
umiestniť na trhu.
Používajú sa tu dva spôsoby:
konkurenčná ponuka
dohodnuté sprostredkovanie


V priebehu rokovania emitenta s bankou sa
dohodne aj spôsob, akým sprostredkovateľ
(banka, obchodník s cennými papiermi)
prevezme akcie.
Najčastejšie riešenie je také, že banka sa
zaviaže prevziať od emitenta celú emisiu za
dohodnutú cenu. To znamená, že banka v
momente emisie zaplatí emitentovi celú
dohodnutú cenu a preberá plnú
zodpovednosť za umiestnenie na trhu.



Druhým spôsobom je umiestňovanie akcií
podľa princípu „najlepšieho úsilia".
To znamená, že banka sa zaviaže predať čo
najviac akcií za dohodnutú cenu.
Nepreberá teda zodpovednosť za nepredané
akcie ani za prípadnú stratu spôsobenú
poklesom kurzu v priebehu predaja.


Proces predaja akcií sa zahajuje vydaním
predbežnej ponuky obsahujúcej základné
údaje o pripravovanej emisii, ku ktorej sa
prikladá tlačený prospekt. Obsahuje údaje o
emitujúcej spoločnosti, jej manažmente,
výsledkoch a zámeroch. Je pomerne
podrobný a musí byť overený nezávislým
audítorom (audítorskou firmou).
Súčasne sa podáva žiadosť o povolenie a
registráciu emisie. Nasleduje propagácia
emisie.


Po oficiálnej registrácii emisie sa určí
definitívny predajný kurz a pošle sa
definitívna ponuka - prospekt.
Investor, ktorý upísal akcie, musí ich hodnotu
splatiť v lehote, ktorá je určená na listine
upisovateľov a v stanovách spoločnosti.
Výšku a lehoty splácania môže limitovať
zákon.


Pri financovaní z interných zdrojov sa
zdroje financovania vytvárajú a aj
používajú v samom podniku.
Financovaním podniku z interných
(vnútorných) zdrojov rozumieme
pokrývanie jeho potrieb zo zdrojov
získaných z finančno-hospodárskej
činnosti samotného podniku.





Podľa toho ako podnik získava zdroje,
rozlišujeme nasledovné formy vnútorného
financovania:
- financovanie zo zisku (samofinancovanie),
- financovanie z odpisov,
- financovanie z rezerv,
- financovanie v dôsledku uvoľnenia peňazí
(racionalizáciou, - zmenou majetkovej
štruktúry a v dôsledku uplatňovania
technického pokroku).
V rámci financovania podniku z vnútorných
zdrojov má najväčší význam, predovšetkým z
kvalitatívneho hľadiska, financovanie zo
zisku, resp. samofinancovanie.
Výšku výsledku hospodárenia v podniku
možno vyčísliť dvojakým spôsobom:
 ako rozdiel medzi vlastným imaním podniku
na konci a na začiatku sledovaného obdobia,
 ako rozdiel medzi výnosmi a nákladmi
podniku.



Ak počítame výsledok hospodárenia ako
rozdiel medzi vlastným imaním podniku na
začiatku a na konci sledovaného obdobia, v
prípade prírastku imania podnik dosahuje
zisk, v prípade jeho úbytku dosahuje stratu.
Najčastejšie sa používa druhý spôsob
vyčísľovania výsledku hospodárenia - ako
rozdiel medzi výnosmi a nákladmi. Ak
V prevyšujú N, výsledkom je zisk, v opačnom
prípade je výsledkom strata.










Vo vyspelých trhových ek. sa obvykle uplatňuje
tento postup:
Čisté tržby
- výrobné náklady predaného tovaru
= hrubý výnos z podnikateľskej činnosti
- administratívne náklady, náklady na predaj
= čistý výnos z podnikateľskej činnosti
- platené úroky
= zisk pred úhradou daní
- podnikové dane
= čistý zisk (zisk po zdanení)




V praxi SR podnikov sa výsledok
hospodárenia vykazuje podľa základných
činností, ktoré tvoria podnikateľskú aktivitu:
hospodárska (prevádzková) činnosť,
finančná činnosť,
mimoriadna činnosť.

Východiskom na stanovenie výsledku
hospodárenia za bežné účtovné obdobie je
výsledok hospodárenia z hospodárskej činnosti

ako rozdiel medzi V z hosp. činnosti (tržby,
zmena stavu zásob vlastnej výroby, aktivácia
vnútropodnikových výkonov) a N na hosp.
činnosť (spotreba materiálu, osobné náklady,
dane a poplatky, odpisy).
Výsledok hospodárenia z finančnej činnosti je
rozdiel fin. V (tržby z CP, výnosové úroky, V z fin.
majetku) a fin. N (predané CP, nákladové úroky,
poistné).



Súčet výsledku hosp. z hosp. činnosti a výsledku
hosp. z fin. činnosti znížený o daň z príjmov
práv. osôb je výsledok hospodárenia z bežnej
činnosti.
Výsledok hosp. z mimoriadnej činnosti je rozdiel
mimoriadnych V (výnosy zo zmien v oceňovaní
majetku, náhrady za manká a škody)
a mimoriadnych N ( manká a škody na majetku,
stratové pohľadávky).
Súčet VH z bežnej činnosti a VH z mimoriadnej
činnosti je výsledok hospodárenia za účtovné
obdobie t.j. disponibilný zisk (zisk po zdanení).
Pre podnik vyrábajúci výrobky a služby je
rozhodujúci VH z hosp. činnosti.
Výška dosiahnutého zisku, resp.
hospodárskeho výsledku, závisí od
niekoľkých činiteľov, a to:
 objem realizovanej produkcie,
 štruktúra realizovanej produkcie
 cena jednotky real. produkcie
 náklady na jednotku real. produkcie


Objem realizovanej produkcie za isté obdobie
závisí tak od objemu výroby, ako aj od zmeny
stavu zásob hotových výrobkov na sklade a od
momentu realizácie. Za moment realizácie sa
môže považovať dátum vystavenia faktúry,
dátum splatnosti faktúry, príp. iný termín.
V podmienkach SR sa za moment realizácie
považuje vystavenie faktúry, resp. pri
hotovostnom platení prijatie platby. Možnosť
zvyšovať zisk podniku zvyšovaním objemu
realizácie je podmienená schopnosťou umiestniť
zodpovedajúci objem produkcie na trhu.

Štruktúra realizovanej produkcie
ovplyvňuje úroveň zisku preto, že podnik
spravidla vyrába niekoľko druhov
výrobkov s rozdielnymi vzťahmi medzi
realizačnou cenou a nákladmi.

Ceny realizovanej produkcie ovplyvňujú
zisk podniku priamo úmerne, t. j. pri raste
ceny (ak sa ostatné podmienky nemenia),
rastie aj zisk.


Náklady na jednotku realizovanej produkcie
pôsobia na zisk nepriamo úmerne - čím sú
nižšie, tým vyšší bude (za inak nezmenených
podmienok) zisk.
Na rozdiel od predchádzajúcich faktorov sú
náklady takým faktorom pôsobiacim na zisk,
na ktorý môže podnik intenzívne a
mnohostranne pôsobiť. Preto sa vývoju
a možnostiam znižovania N venuje v podniku
mimoriadna pozornosť.
Tak spôsob vyčísľovania zisku, ako aj faktory
pôsobiace na zisk ovplyvňujú, resp. môžu
ovplyvňovať primárne sumu zisku, príp. hospodársky
výsledok, ktorý podnik vykazuje v účtovných
výkazoch (Výkaze ziskov a strát) za účtovné obdobie
a až sekundárne sumu zisku, ktorý podnik môže
použiť na financovanie svojich rozvojových potrieb.
V súlade s všeobecne platnými úpravami podnik
rozdeľuje vykázaný zisk v nasledovnom poradí:
 na úhradu daní,
 na časť odčerpávanú vlastníkmi podnik (výplatu
dividend),
 na samofinancovanie podniku.





Daňová politika je dôležitá z mikroek. aj makroek.
hľadiska. Sledujú sa dva základné ciele:
zabezpečiť dostatok finančných prostriedkov na
pokrytie výdavkov štátu
pomáhať realizovať hospodársku a sociálnu politiku
štátu.
Dane sú: dôležitým ekonomickým nástrojom štátnej
makroekonomickej regulácie ponuky a dopytu,
dôležitým ekonomickým nástrojom ovplyvňovania
rôznych aktivít podnikateľských subjektov a
obyvateľstva. Daňová politika v podmienkach
trhového hospodárstva vo vzťahu k podnikateľskej
sfére vychádza zo zdanenia príjmov: fyzických osôb a
právnických osôb.
Základnú formu zdanenia zisku v podmienkach
trhovej ekonomiky predstavuje:
 daň z príjmov, ktorú platia tak osobné
spoločnosti a podniky jednotlivca zo
zdaniteľnej výšky zisku, ako aj akcionári z
príjmov z dividend, prípadne úrokov z
obligácií;
 daň spoločností, ktorú platia zo zdaniteľnej
výšky dosiahnutého zisku kapitálové
spoločnosti.

Vzhľadom na rôzne zámery hospodárskej
politiky štátu môže daňová politika
ovplyvňovať podnikateľskú aktivitu
jednotlivých subjektov podnikateľskej sféry, a
to jednak daňovým základom, ako aj
daňovými sadzbami.





Pokiaľ ide o daňové sadzby, v európskych
štátoch s vyspelým trhovým hospodárstvom sa
najčastejšie používajú lineárne sadzby, to
znamená, že z každej jednotky dosiahnutého
zisku podnik odvádza rovnaký podiel dane.
Zdaňovanie zisku podnikateľských subjektov u
nás upravuje Zákon o daniach z príjmov v znení
neskorších predpisov.
Daňový zákon stanovuje dva základné druhy
dane zo zisku:
- daň z príjmov fyzických osôb,
- daň z príjmov právnických osôb.



Dani z príjmov fyzických osôb podliehajú
všetky príjmy fyzických osôb, teda nielen
príjmy z podnikateľskej činnosti, ale aj príjmy
z prenájmu, mzdy a podobne.
Daňovým základom je suma, o ktorú všetky
príjmy daňovníka - fyzickej osoby prevyšujú
preukázateľne vynaložené výdavky na ich
dosiahnutie, prípadne sa uplatňujú paušálne
výdavky,
Daňový základ sa znižuje aj o ďalšie
odpočítateľné položky.
Výpočet dane:
 Príjmy
 - odvody
 - výdavky (podnikatelia)
 čiastkový základ dane
 - odpočítateľné položky (zamestnanci,
živnostníci)
 Základ dane . Daňová sadzba v % = Daň

Základom dane je výsledok hospodárenia (ak
daňovník vedie podvojné účtovníctvo) alebo
rozdiel medzi príjmami a výdavkami (ak vedie
jednoduché účtovníctvo). Daňový základ sa
znižuje o odpočítateľné položky.

V podnikoch jednotlivca je problematika
rozdeľovania zisku relatívne jednoduchá,
pretože záujem majiteľa podniku a záujem
podnikateľa je totožný. Obdobne je to v
osobných spoločnostiach. Iné je to pri
dividendovej politike v kapitálových
spoločnostiach.


Dividenda predstavuje časť zisku kapitálovej
spoločnosti, ktorú podľa rozhodnutia valného
zhromaždenia spoločnosť prideľuje svojim
akcionárom.
Je to teda príjem akcionára, ktorý vyplýva z
vlastníctva akcií.
Výška dividendy sa stanovuje ako absolútny
alebo percentuálny podiel, ktorý pripadá na
nominálnu hodnotu jednej akcie z tej časti
vykázaného zisku, ktorý spoločnosti zostal:
 po zaplatení daní,
 vykonaní dotácie rezervného fondu
(vyplývajúcej zo zákona alebo aj dobrovoľnej)
 po dotácii štatutárnych rezervných fondov
 a výplate odmien vedúcim funkcionárom
spoločnosti (tantiém).




Majitelia podnikov na valnom zhromaždení môžu
svoju dividendovú politiku orientovať tak, že pri
konečnom rozdeľovaní zisku budú:
uprednostňovať samofinancovanie podniku alebo
preferovať vyšší podiel zisku vyplácaný na
dividendy.
Dividendová politika je dôležitou oblasťou
finančného hospodárenia akciových spoločností.
Determinuje nielen rozsah samofinancovania
podniku, ale ovplyvňuje aj kapitálovú a finančnú
štruktúru, jeho likviditu a kurz akcií.
Zisk po zdanení, t.j. disponibilný zisk sa
rozdeľuje na:
 časť, ktorú odčerpajú z podniku jeho vlastníci
 časť, ktorá zostáva v podniku na financovanie
jeho rozvoja – slúži na tvorbu rezervných
fondov ako ak iných fondov.




Rezervné fondy – tvoria súčasť VI podniku.
Predstavujú časť zisku, ktorú si podnik
ponecháva ako ochranu proti rôznym rizikám.
Dobrovoľné rezervné fondy – vznikajú na základe
rozhodnutia podniku. Majú vymedzený aj účel
použitia.
Nerozdelený zisk – zadržaný zisk, je to tá časť
zisku po zdanení, ktorá nebola použitá na
výplatu dividend, či na tvorbu fondov zo zisku.
Nerozdelený zisk vystupuje v súvahe podniku
ako súčasť VI (ZI, kapitálové fondy, fondy zo
zisku).


Samofinancovaním rozumieme financovanie
podnikových potrieb z tej časti zisku, ktorá
podniku zostane po úhrade daní a dividend.
Ide teda o tú časť zisku podniku, ktorú
použije na financovanie svojich potrieb. Zisk
určený na samofinancovanie sa môže v
podniku ponechať rôznymi spôsobmi.
V závislosti od toho rozlišujeme aj formy
samofinancovania:
1. Pridelením časti zisku vykázaného v súvahe
podniku na financovanie jeho potrieb (zjavné
samofinancovanie):
 v podniku jednotlivca a osobných spoločnostiach
pripísaním zisku na kapitálové konto, čím sa
majiteľ zrieka zodpovedajúcej časti zisku;
 v kapitálových spoločnostiach pridelením zisku
do zjavných rezerv (zákonných, štatutárnych,
dobrovoľných), alebo prevedením nerozdelenej
časti zisku do budúceho roka.
2. Znížením zisku vykázaného v bilancii tým,
že podnik vytvorí tiché rezervy, najmä
prostredníctvom: (skryté – tiché
samofinancovanie)
 podhodnotenia majetku alebo
 nadhodnotenie záväzkov (dlhov).
Keď je výsledkom hospodárenia strata, prejaví
sa v podniku poklesom jeho VI. Vyrovnanie
straty sa môže uskutočniť viacerými
spôsobmi:
 na ťarchu nerozdeleného zisku minulých
rokov,
 pokrytím z rezervných fondov podniku,
 znížením ZI,
 zvýšením neuhradenej straty z minulých
rokov.


Odpisy sú peňažným vyjadrením
opotrebovania odpisovanéhio dlhodobého
hmotného a nehmotného majetku v priebehu
príslušného obdobia, za ktoré sa zúčtúvajú
do nákladov.
Prenesenú hodnotu dlhodobého majetku na
vyrábané výrobky, od začiatku jeho
používania až po súčasnosť, resp. sumu
kumulovaných odpisov, vyjadrujeme pojmom
oprávky.


Tým, že sa odpismi postupne prenáša
hodnota dlhodobého majetku do nákladov,
znižuje sa jednak hodnota tohto majetku,
jednak sa zabezpečujú zdroje na financovanie
jeho reprodukcie.
Odpisy sú pre podnik významnou nákladovou
položkou, ktorá ovplyvňuje výšku celkových
nákladov a tým aj výšku cien a dosiahnutého
zisku.


Z hľadiska peňažných príjmov (cash flows)
predstavujú odpisy často hlavný a pritom
stabilný príjem - zdroj vnútorného
financovania podniku.
Stabilný preto, lebo odpisy tým, že sú jednou
z nákladových položiek a podnik ich získa
prostredníctvom tržieb aj za predpokladu, že
trh uzná cenu vyrábaných výrobkov alebo
poskytovaných služieb len na úrovni nákladov
potrebných na ich výrobu.
Výška odpisov závisí predovšetkým od ceny
investičného majetku, doby jeho životnosti a od
uplatňovanej odpisovej metódy.
 Dlhodobý hmotný a nehmotný majetok sa môže
oceniť:
 obstarávacou cenou,
 reprodukčnou cenou
 zostatkovou cenou
V súčasnosti sa pri odpisovaní v praxi používa
pojem vstupná cena DHM a DNM. Je to:
 obstarávacia cena (ak podnik majetok kúpil)
 vlastné náklady (ak ho vyrobil)
 reprodukčná cena (ak ho získal darovaním)


Ďalším faktorom, ktorý ovplyvňuje výšku
odpisov je životnosť investičného majetku.
Vyjadruje obdobie (spravidla počet rokov),
počas ktorého môže príslušný investičný
majetok slúžiť účelu pre ktorý bol
nadobudnutý, prípadne počas ktorého sa
vstupná cena investičného majetku postupne
prenesie na vyrábanú produkciu. Určenie
doby životnosti je úzko spojené s problémom
fyzického a morálneho opotrebenia
investičného majetku.


Fyzické opotrebovanie dlhodobého majetku
vzniká predovšetkým v dôsledku používania
investičného majetku, ale aj v dôsledku
vplyvu prostredia.
Morálne opotrebovanie investičného majetku
vzniká tak v dôsledku rastu produktivity
práce a tým znižovania nákladov a cien
investičného majetku, ako aj výrobou
dokonalejšieho investičného majetku v
dôsledku rozpracúvania nových technológií,
rozvoja techniky a podobne.






Metóda odpisovania je postup, akým podnik
zúčtúva vstupnú cenu dlhodobého hmotného
a nehmotného majetku do nákladov.
Metódy odpisovania:
metóda rovnomerného (lineárneho)
odpisovania
degresívne metódy odpisovania (zrýchlené
odpisovanie): zostatková, kumulatívna, a
holandská metóda
progresívna metóda odpisovania
výkonové odpisové metódy


Postupné uvoľňovanie vstupnej ceny dlhodobého
majetku (vo forme odpisov a ich návratu
prostredníctvom tržieb do podniku) a súčasne
schopnosť majetku efektívne pracovať počas
celej doby životnosti spôsobujú, že podnik
potrebuje uvoľnené sumy odpisov na
financovanie obnovy až po úplnom odpísaní
investičného majetku, resp. po uplynutí doby
jeho používania.
Efekt z využívania uvoľneného kapitálu znamená,
že za istých podmienok môže podnik zo zdrojov
financovania obnovy financovať aj rozvojové
potreby.


V štátoch s vyspelým trhovým hospodárstvom
existujú vo fin. hospodárení väčších podnikov
dlhodobé fin. rezervy, tzv. penzijné fondy.
V podnikoch je bežnou praxou, že pri
uzatvorení pracovnej zmluvy sa podnik
zaviaže vyplácať pracovníkovi starobný
dôchodok, resp. iný dôchodok. Ak podnik
má takýto záväzok, musí si od začiatku
(vzniku pracovnej zmluvy) za tým účelom
vytvárať fin. rezervu - penzijný fond.




Okrem uvedených hlavných zdrojov interného
financovania môžu podniky využívať aj ďalšie
zdroje. Ide najmä o:
zdroje z predaja majetku,
zdroje z realizácie technického pokroku
zdroje z realizácie racionalizačných opatrení.



Popri vlastnom kapitáli je druhou základnou zložkou
finančnej štruktúry podnikov cudzí kapitál
poskytovaný ako návratný (úverový) finančný zdroj.
Úver je pre podnik návratnou formou získavania
cudzích (externých) zdrojov. Je to ekonomický vzťah
medzi veriteľom a dlžníkom, ktorý vzniká pri
odovzdaní konkrétnej hodnoty na dočasné použitie,
t.j. s podmienkou návratnosti.
Vznik tohto vzťahu má charakter zmluvy. Veriteľ
dáva dlžníkovi k dispozícii istú hodnotu v peniazoch,
resp. v tovare, a stará sa o správu dlhu. Dlžník sa
zaväzuje splatiť svoj dlh v dohodnutom termíne
a forme ako aj platiť dohodnutý úrok.
Podmienky, pri ktorých môže dlžník úver získať –
z hľadiska dlžníka:
 práva, ktoré veriteľ poskytnutím úveru získava –
právo na vrátenie dlhu a na úroky; v prípade
likvidácie podniku majú nároky veriteľov
prednosť pred nárokmi vlastníkov
 konkrétne ustanovenia úverovej zmluvy – ručenie
dlžníka za svoj záväzok; spôsob poskytovania
a splácania úveru; lehota splatnosti; výška úr.
sadzby;
Z hľadiska veriteľa sú dôležité:
 záruka splatenia úveru načas;
 dodržanie termínov splátok úrokov






Forma úveru = súhrn znakov, ktoré
charakterizujú jeho vonkajšiu existenciu.
Členenie úverových foriem:
podľa subjektu, ktorý úver poskytuje (štát,
banky, obyvateľstvo...)
podľa objektu, ktorý sa úveruje (budovy,
zásoby, pohľadávky...)
podľa formy poskytnutia a techniky
úverovania (v tovare, v peniazoch)
Členenie úverových foriem:
 podľa lehoty, na ktorú sa úver poskytuje
(dlhod., stredn. a krátkodobé)
 podľa spôsobu ručenia (zaručené
konkrétnymi aktívami, pohľadávkami alebo
inými spôsobmi, nezaručené)
 podľa spôsobu splácania (jednorázové,
postupné, umorovanie dlhu)
 podľa teritoriálnej pôsobnosti (vnútroštátne
a medzištátne)
Formy úveru
dlhodobé a strednodobé
krátkodobé
obligácie
obchodný úver
finančné úvery
stále a nestále pasíva
dodávateľské úvery
bankové úvery
osobitné úver.formy:
komerčné papiere
leasing
preddavky
forfaiting
faktoring
franchising


Dlhodobé úvery – finančné zdroje získavané
podnikmi úverovou formou na dobu dlhšiu
ako 4 až 7 rokov.
Strednodobé úvery – úvery poskytované na
dobu od 1 (nad 1) do 4 rokov.


Obligácie sú CP (cenné papiere), ktoré vydáva
emitent s cieľom získať dlhodobý
alebo strednodobý úver.
Obligácia predstavuje dlžnícky záväzok
emitenta voči majiteľovi obligácie, ktorý je
v postavení veriteľa. Je záväzkom emitenta
vyplácať držiteľom obligácií úrokový výnos
a v pevne stanovenom termíne vrátiť (umoriť)
dlh.



Emitent získa prostriedky tým, že vydané
obligácie umiestni na kapitálovom trhu - t. j.
predá ich ekonomickým subjektom, ktorí
investujú svoje voľné prostriedky do nákupu
cenných papierov.
Z hľadiska majiteľa je obligácia ukladací cenný
papier - slúži na dlhodobé uloženie kapitálu
týchto subjektov (podnikov, občanov) s cieľom
získať úrokový výnos. Môže znieť na doručiteľa
alebo na meno.
Postup emisie a umiestnenia obligácií je
obdobný, ako je opísaný pri emisii akcií.


Obligácie umiestňuje na trhu zvyčajne
sprostredkovateľ (banka, maklérska firma),
ktorý sa obvykle stáva aj správcom emisie –
organizuje vyplácanie výnosov a stiahnutie
obligácií z obehu v termíne ich splatnosti.
Obligácia ako cenný papier musí mať isté
náležitosti, ktoré sú uvedené na jej plášti.









názov a sídlo emitenta
názov obligácie a jej číselné označenie
nominálna hodnota obligácie
spôsob určenia výnosu
vyhlásenie emitenta, že dlhuje nominálnu
hodnotu obligácie jej majiteľovi
záväzok emitenta splatiť nominálnu hodnotu
v určitom termíne, vyplácať určený výnos
pri obligáciách znejúcich na meno aj meno ich
prvého majiteľa
dátum vydania obligácie a podpisy oprávnených
predstaviteľov emitenta
údaj o povolení emisie príslušným orgánom


Súčasťou obligácie je aj kupónový hárok s
talónom. Počet kupónov závisí od doby
splatnosti. Na predloženie kupónu sa vyplácajú
majiteľom obligácie úrokové výnosy. Obligácie s
dlhou lehotou splatnosti majú kupónový hárok
zakončený talónom (obnovovacím listom). Je to
legitimačný papier oprávňujúci majiteľa obligácie
vyzdvihnúť si po vyčerpaní kupónov starého
hárku nový kupónový hárok.
Obligácie (obdobne ako akcie) môžu mať buď
formu listinného cenného papiera (čo je
najčastejší spôsob), alebo sa môžu emitovat ako
zaknihované (teda dematerializované) cenné
papiere.




Pri rozhodovaní investora o kúpe obligácie je
dôležitá jej cena, rizikovosť, výnosnosť, lehota
a spôsob platenia, likvidita.
Cena obligácie na primárnom trhu zodpovedá jej
menovitej hodnote; na sekundárnom trhu - cena
sa môže odchyľovať od menovitej hodnoty.
Rizikovosť obligácie - je daná zárukou
príslušnej emisie a celkovým ocenením bonity
a spoľahlivosti emitenta.
z hľadiska záruky poznáme – zaručené
a nezaručené obligácie

Nezaručené obligácie - Obligácie nezaručené
konkrétnym majetkom emitenta. Zábezpekou
pre veriteľov je celková kapitálová sila a
postavenie emitenta na trhu. V prípade
likvidácie spoločnosti majú držitelia týchto
obligácií rovnaké postavenie ako ostatní
veritelia firmy.





Zaručené obligácie. Môžu byť zaručené
konkrétnym majetkom emitenta. Podľa toho,
o aký majetok ide, rozoznávame:
záložné listy, ktoré sú zaručené záložným
právom na nehnuteľnosti,
obligácie zaručené lombardom, t.j. cennými
papiermi z portfólia emitenta,
obligácie zaručené zariadením emitenta,
obligácie zaručené tzv. umorovacím fondom,
do ktorého emitent pravidelne vkladá istú
sumu.


Za prvotriedne zabezpečenie obligácie sa
považuje záruka štátu. Také obligácie sa
hodnotia ako prvotriedne cenné papiere.
Bonitu a spoľahlivosť emitenta hodnotia v
rozvinutých ekonomikách nezávislé agentúry,
ktoré každej emisii pridelia isté hodnotenie
(zaradia ju do stupnice). Tento postup sa
označuje ako ,,rating".

úrokový výnos môže emitent stanoviť:
◦ pevným % z menovitej hodnoty obligácie - v
tomto prípade je výnos pevne určený, po celú
dobu životnosti obligácie stály a nemenný.
◦ pevnou úrokovou sadzbou s podielom na zisku
◦ ako pohyblivý - obligácia má meniacu sa úrokovú
mieru (floating rate note); úroková miera obligácií
s pohyblivým výnosom sa pravidelne upravuje
(štvrťročne, polročne) a viaže sa na referenčnú
úrokovú sadzbu LIBOR alebo na diskontnú
sadzbu emisnej banky, na BRIBOR;
sú rôzne varianty úpravy pohyblivej úrokovej
sadzby. Podľa toho rozoznávame obligácie:
 obligácie: s pevnou minimálnou úrokovou
sadzbou
 s pevne určenou minimálnou a maximálnou
úrokovou sadzbou
 indexované obligácie; úrok aj nominálna hodnota
obligácie sa prepočítava indexami
zodpovedajúcimi miere inflácie a situácii na
kapitálovom trhu; cieľom je chrániť investora
pred nepriaznivým dopadom inflácie na jeho
pohľadávku.


Tieto úrokové sadzby výnosu môžeme
označiť ako kuponóvé sadzby.
Kupónová sadzba – sadzba, podľa ktorej sa
po predložení kupónov vypláca úrok.


Obligácie sú nástrojom predovšetkým
dlhodobého úveru, doba ich splatnosti sa vo
vyspelých ekonomikách pohybuje od 5 až do
30 rokov.
Obligácie sa môžu splácať:
◦ Jednorázovo v lehote splatnosti,
◦ Postupne.


Emitent si pri emisii môže vyhradiť právo
splatiť obligáciu aj pred uplynutím lehoty
splatnosti, pravda za vopred určenú cenu,
ktorá je vyššia ako menovitá hodnota.

Konverzia emisie (ak úroková sadzba
intezívne klesá) – doterajšiu emisiu emitent
predčasne splatí a vydá novú emisiu s nižšou
kupónovou sadzbou prispôsobenou
všeobecne nižšej úrokovej sadzbe
kapitálovom trhu.



schopnosť premeny obligácie na peniaze
s minimálnymi nákladmi;
na likviditu obligácie pôsobia 2 faktory:
likvidita trhu (intenzita obchodovania na
danom trhu) a likvidita samotnej obligácie
(závisí od emitenta a veľkosti emisie).
Likvidita sa často meria výškou transakčných
nákladov spojených s premenou obligácie na
peniaze (s jej predajom na sekundárnom
trhu).

Zamestnanecké obligácie - môže podnik
emitovať pre zamestnancov, ktorí sú u neho
v pracovnom pomere, resp. ktorých pracovný
pomer u emitenta sa skončil z dôvodu ich
odchodu do dôchodku. Sú to obligácie na
meno a neprevoditeľné na iné osoby.


Konvertibilné obligácie - môže ich majiteľ
zameniť za iný typ cenného papiera vydaný
príslušným emitentom. Spravidla to býva
možnosť konvertovať (vymeniť) obligácie za
akcie vo vopred určenom pomere.
obligácie s nulovým kupónom - neprinášajú
majiteľovi v priebehu celého obdobia až do
lehoty splatnosti žiadne úrokové výnosy. Až
pri splatnosti obligácie sa súčasne vyplatia aj
kumulované úroky.


Ziskové - majú právo na istý podiel na zisku
nad kupónovú úrokovú sadzbu.
Obligácie s dvojitou menou - sú
charakteristické tým, že emisiou sa získavajú
prostriedky a úroky sa platia v jednej mene
(napr. Euro) a splatenie sa uskutočňuje v inej
mene (napr. USD).


Rizikové - sú obligácie s vysokou úrokovou
mierou emitované podnikmi s nízkym
hodnotením úverovej schopnosti.
Medzinárodné - ku ktorým patria jednak
zahraničné obligácie emitované zahraničnými
firmami na národnom trhu a euroobligácie
(eurobonds), ktoré sa umiestňujú v zahraničí,
no nie na trhu v krajine emitenta.



Obligácie sú nástrojom dlhodobého úveru.
Získavať úver formou emisie obligácií majú
možnosť len veľké podniky, ktoré sú na
verejnosti známe.
Menšie podniky túto možnosť nemajú,
pretože ich obligácie by nemali nádej na
umiestnenie na trhu. Preto musia získavať
dlhodobé úvery inými formami.


- poskytujú sa a prijímajú v peňažnej forme
na základe úverovej zmluvy medzi
konkrétnym veriteľom a dlžníkom.
Formy finančných úverov: (termínované
pôžičky, hypotekárne úvery, pôžičky v rámci
revolvingového systému, exportný úver.)





najčastejšie sa používajú na financovanie
rozvojových potrieb podniku, preto sa
označujú ako investičný úver.
Vzhľadom na rizikovosť tohto úveru veritelia:
požadujú krytie prvotriednou osobnou alebo
majetkovou zárukou (kt. nezávisí od
výsledkov úverovaného projektu)
obmedzujú objem úveru tak, aby dlžník mal
na finančnom krytí úverovaného projektu
vlastné zdroje (minim. 30 – 50%)
snažia sa o čo najkratšiu lehotu splatnosti




Charakteristické črty termínových pôžičiek:
◦ majú lehotu splatnosti od 1 do 10 rokov resp. až
15 rokov
◦ splácajú sa postupne v priebehu celého trvania
dlhu pravidelnými splátkami;
sú spravidla zabezpečené (pri dlhod.úv. –
nehnuteľnosť, pri stredn.úv. – hnuteľný M)
úroková sadzba býva stanovená ako pevná
alebo pohyblivá
Medzinárodný úver – medzi 2 subjektami so
sídlom v rôznych štátoch.





úvery poskytované na nákup, výstavbu,
rekonštrukciu a údržbu nehnuteľností.
poskytujú ich špecializované banky (hypotekárne
banky) aj obchodné banky s licenciou.
subjekt, ktorý chce získať HÚ, ponúkne banke
ako záruku nehnuteľný majetok.
splatnosť hypotekárnych úverov je dlhá 15-30
rokov.
zdroje na poskytovanie HÚ získavajú banky
predovšetkým emisiou hypotekárnych záložných
listov (hypotekárnych obligácií);


podstatou je, že získaný krátkodobý úver sa
spláca z ďalšieho krátkodobého úveru;
je to určitá transformácia krátkodobého
zdroja na dlhodobý zdroj – využívajú ich
najmä malé podniky



je to osobitná forma poskytnutia preddavku
na zahraničnú pohľadávku exportéra;
exportér postúpi svoju pohľadávku banke
a tá mu poskytne krátkodobý úver na
dohodnutú časť sumy pohľadávky (obvykle
max. do 70% hodnoty).


úvery strednodobého charakteru, ktoré
poskytujú dodávatelia strojov a zariadení
odberateľom v tovarovej forme.
Ich poskytovanie je zo strany dodávateľa
formou podpory odbytu. (sú drahšie ako
finančné úvery)
Poskytujú sa v 2 formách:
 úver na hmotnú zástavu - zariadenie
prechádza do vlastníctva odberateľa pri
uzavretí kontraktu – odberateľ sa zaviaže
uhradiť dodávateľovi postupné splátky
zahŕňajúce aj úrok
 podmienený predajný kontrakt – dodávateľ
zostáva vlastníkom zariadenia až do
zaplatenia poslednej splátky odberateľom. Ak
dlžník neplatí načas, môže dodávateľ zobrať
zariadenie späť.
Lízing
 z vecného hľadiska – je to prenájom tovaru
dlhodobej spotreby zákazníkom, ktorí ho
používajú za úplatu podľa zmluvne
dohodnutých podmienok. Vlastníkom
prenajímaného majetku je vždy prenajímateľ.
 z finančného hľadiska – je to špeciálna forma
úverového krytia dlhodobých potrieb
nájomcov.
Členenie lízingu podľa obdobia, na ktoré sa
uzatvára lízingová zmluva:
 operatívny lízing – majetok sa prenajíma na
kratší čas, po uplynutí doby prenájmu
neprechádza predmet lízingu do vlastníctva
nájomcu;
 prenajímateľ znáša všetky riziká vyplývajúce
z vlastníctva, zabezpečuje servis a opravy;
 obidve zmluvné strany môžu zmluvu
kedykoľvek zrušiť.




Finančný lízing – je charakterizovaný
dlhodobosťou vzájomného vzťahu partnerov (v
priebehu obdobia prenájmu nemôžu partneri
uzavretú zmluvu zrušiť);
lízingové platby sú súčasťou nákladov nájomcu,
znižujú jeho daňový základ.
Nájomca má po uplynutí doby lízingu právo na
nadobudnutie vlastníctva k predmetu lízingu.
Prenajímateľ prenáša na nájomcu riziká plynúce
z vlastníctva tým, že od neho požaduje
starostlivosť o predmet lízingu zabezpečujúcu,
aby jeho hodnota pri ukončení zmluvy bola na
dohodnutej úrovni.
podľa predmetu leasingu poznáme:
 L hnuteľných predmetov (autá, stroje,
počítače, softvér) a L nehnuteľností


(výrobné budovy, obchodné a kancelárske
priestory prípadne lízing pracovných síl)
podľa sídla partnerov poznáme: tuzemský
a zahraničný L;
poznáme 3 formy finančného leasingu:
 jednoduchý
 Zadlžený (leverage) lízing
 dohoda o predaji a spätnom prenájme

Vystupujú tu subjekty: 2 zmluvní partneri:
prenajímateľ (lessor) – lízingová organizácia,
nájomca (lessee); a výrobca zariadenia
Podľa trvania leasingového vzťahu rozoznávame 2
skupiny zmlúv:
 zmluvy s plnou úhradou obstarávacej ceny
 zmluvy s neúplnou amortizáciou OC - Pri nich sa
v priebehu základného obdobia prenájmu
neuhradí celá obstarávacia cena. Preto
prenajímateľ musí po vypršaní zmluvy prenajať
danú majetkovú súčasť inému zákazníkovi.


Vystupujú tu 3 partneri zmluvného vzťahu
(3.osobou je subjekt, ktorý poskytne
prenajímateľovi úver na lízingovú operáciu).
To znamená, že prenajímateľ, aby mohol od
dodávateľa kúpiť majetkovú súčasť, ktorú
bude prenajímať, potrebuje úver.



uzatvára sa vtedy, keď sa podnik dostane do
platobných ťažkostí a potrebuje momentálne
získať likvidné prostriedky.
vlastník majetku predá nejakú majetkovú súčasť
leasingovej spoločnosti. Tá mu hneď túto
majetk.súčasť prenajme (zariadenie sa fyzicky
vôbec nepremiestni);
táto firma tak získa trhovú cenu príslušného
majetku v hotovosti a súčasne aj možnosť jeho
ekonomického využívania na dohodnuté obdobie;
stráca však vlastnícke práva k príslušnému
majetku a musí leasingovej spol. platiť nájomné;

Lízingová platba sa skladá z viacerých
zložiek:
 Obstarávacia cena predmetu leasingu
 Leasingová marža, ktorá zahŕňa:
 N služieb, ktoré poskytuje prenajímateľ
nájomcovi
 riziková prirážka
 úrok z úveru
 rekapitalizácia (úrok z preddavku, ak ho
musela lízing.spol. poskytnúť
dodávateľovi)


Pri fin. lízingu je bežné, že prenajímateľ
požaduje Akontáciu – platba vopred
je to 1. lízingová platba, ktorú nájomca
uhrádza ešte pred dodaním predmetu lízingu
(20-50% v SR ) a o túto sumu sa znižujú
ďalšie líz. platby.


Technika, ktorá sa uplatňuje v zahraničnom
obchode. Predstavuje formu strednodobého
a dlhodobého úverovania vývozu.
exportér dodá tovar importérovi na úver, pričom
importér vystaví v prospech exportéra zmenku
alebo uzná svoj dlh písomne formou dlžobného
úpisu. Ak chce exportér získať peniaze pred
uplynutím splatnosti svojej pohľadávky, môže ju
predať forfaitérovi (obvykle je to banka
exportéra); ten po zrážke úroku a provízie uhradí
sumu pohľadávky exportérovi; pričom preberá
všetky riziká plynúce z pohľadávky.



Finančný forfaiting – ide o financovanie
exportéra forfaitingovou firmou ešte pred
uskutočnením dodávky (forfaitér poskytuje
exportérovi pôžičku pracovného kapitálu pri
relatívne výhodných úrok. podmienkach)
Výhoda – okamžité inkaso pohľadávky
exportéra
Nevýhoda – vysoké provízie forfaitérov


Je podnikanie založené na zmluvnom vzťahu
medzi silnou zavedenou spoločnosťou, ktorá
je organizátorom vzťahu, a obvykle
začínajúcim, samostatne financovaným
a nezávislým malým podnikom.
Organizátor (franchisor, rodičovská
spoločnosť), ktorý produkuje už trhom
preverené výrobky (služby), postupuje
začínajúcemu podniku právo, aby pod jeho
obchodným menom produkoval výrobky pre
vymedzený trh.




partneri kontraktu: franchisor – firma postupujúca
práva; franchisee – firma získavajúca práva
Franchisor poskytuje svoje know-how, receptúry,
technologické postupy, možnosť využívania
zásobovacích a odbytových ciest, manažérsku
podporu, prípadne aj finančný vklad a to za
odplatu.
Pre franchisora je to výhodné z hľadiska:
rozširovania trhu, rast príjmov zo získaných
platieb.
Pre malé podniky je výhodou predávanie známych
produktov pod známou značkou, lepšie postavenie
na trhu, ľahší prístup k bankovým úverom.


finančné zdroje, ktoré získava podnik
úverovou formou s lehotou splatnosti do 1
roka.
sú určené na prekonávanie krátkodobého
nedostatku platobných prostriedkov.



Charakteristickou črtou je, že prostriedky sa
neposkytujú v peňažnej forme ale
v naturálnej forme. Dodávateľ dodá
odberateľovi tovar alebo službu s tým, že
odberateľ zaplatí po uplynutí dohodnutej
lehoty.
ide o úver. vzťah medzi nebankovými
subjektmi,
ide o historicky najstaršiu formu úveru.

Obmedzenia uplatňovania obch. úveru:
◦ poskytuje ho len dodávateľ odberateľovi (nie
naopak)
◦ dodávateľ ho poskytuje len do výšky, ktorá
neohrozuje jeho vlastnú likviditu

Úverový vzťah trvá od momentu uzavretia
kúpnej zmluvy (od momentu realizácie) do
zaplatenia odberateľom. Pri tomto úvere nie
je vyjadrená výška úroku. Úrok je
zakalkulovaný do ceny tovaru.


je obchodovateľný CP, ktorý má aj funkciu
platobného prostriedku ( veriteľ -remitent ju
môže prevádzať na ďalšie subjekty a tak ňou
platiť) a zabezpečovaciu funkciu (veriteľ má
uľahčené vymáhanie pohľadávky);
dlžník – zmenkovník, trasant.
Poznáme 2 druhy zmeniek:
 vlastná zmenka (sola)– vystaviteľ - odberateľ
tovaru (trasant) je zmenkovým dlžníkom;
svojím podpisom sa zaväzuje, že zaplatí
zmenkovému veriteľovi (remitentovi), ktorým
je v danom prípade dodávateľ, určitú
peňažnú sumu.
 Aby mal dodávateľ istotu, že zmenka bude
zaplatená, môže požadovať ručiteľa
(avalistu), ktorý sa za zaplatenie zmenky
zaručí (obvykle je to banka dlžníka).


cudzia zmenka (trata) – vystaviteľ sa sám
nezaväzuje zaplatiť, ale prikazuje tretej
osobe (trasátovi), aby zaplatila v stanovenej
dobe zmenkovému veriteľovi zmenkovú
sumu.
Za zaplatenie ručí aj vystaviteľ, ktorý je
sekundárnym dlžníkom.





sú automaticky vznikajúcim úverovým zdrojom,
ktorý má podnik bezplatne k dispozícii na krytie
svojich potrieb; hlavnými položkami sú:
Záväzky voči zamestnancom
vznikajú ako fin.zdroj preto, lebo živá práca sa
vynakladá denne, ale výplata príslušných miezd
zamestnancov až dodatočne v presne určených
termínoch;
Záväzky voči štátnemu rozpočtu
vyplývajú z toho, že podnikové dane sa platia
s istým oneskorením po skončení daňového
obdobia;

obchodné banky môžu poskytovať svojim
klientom krátk. úvery:





kontokorentný úver
krátk. účelový úver
lombardný úver
zmenkový úver
špecifické úver. služby vyplývajúce
z prevzatia bankovej záruky
◦ banka ho poskytuje na osobitnom type bežného účtu
– kontokorentnom účte – saldo na ňom môže prejsť
do debetu
◦ podmienkou získania tohto typu úveru je, aby celý
platobný styk prebiehal prostredníctvom
kontokorentného účtu
◦ v úverovej zmluve sa dohodne úverový rámec –
hranica, ktorú by nemalo debetné saldo prekročiť.
◦ výhody: podniku je do výšky úv.rámca kedykoľvek
k dispozícii úver; úroky sa platia len zo skutočne
čerpaného úveru a za skutočnú dobu trvania
debetného salda
◦ nevýhody: tento úver je drahší ako účelové úvery;
banka ho poskytuje len dobre hospodáriacim
podnikom

istou modifikáciou KK úveru je
REVOLVINGOVÝ ÚVER – banka ho poskytuje
len dobrým podnikom, ktoré v istých
dohodnutých intervaloch opakovane žiadajú
úver na rovnaké účely. Dohodne sa suma,
ktorá je rezervovaná na úverovom účte;
podnik platí úroky a dohodnutý poplatok
z nevyčerpanej sumy.
◦ poskytujú sa na konkrétne dohodnutý účel;
◦ účel poskytnutia úveru:
 na pohľadávky do lehoty splatnosti
 sezónne zásoby
 sezónne náklady
 prechodný nedostatok prostriedkov
nezavinený podnikom
 preklenutie časového nesúladu medzi
potrebou a tvorbou vl.zdrojov
 krátkodobý investičný úver
◦ úver zaručený konkrétnym obchodovateľným
majetkom dlžníka (lombardom). Ak dlžník
nespláca svoje záväzky, banka môže lombard
speňažiť.
◦ obchodovateľný majetok, kt. tvorí zábezpeku
úveru, môže byť:
 CP
 akceptované obchodné zmenky
 pohľadávky nekryté zmenkou
 zásoby
 drahé kovy a iné cennosti
◦ zahŕňajú bankové úverové operácie spojené
s obehom zmeniek: ide o
 eskontný úver – banka od klienta odkúpi
zmenku znejúcu na jeho rad (ktorá sa mu má
uhradiť) pred lehotou jej splatnosti. Poskytuje
mu teda úver na obdobie od eskontu zmenky
po lehotu jej splatnosti. Za to si banka zráža
úrok a svoju províziu.
 akceptačný úver – banka akceptuje cudziu
obchodnú zmenku vystavenú klientom
v prospech obchodného partnera (dodávateľ),
a tým na seba preberá záväzok zaplatiť
vlastníkovi zmenky v lehote splatnosti
zmenkovú sumu. Druhou formou je
akceptovanie tzv. bankovej zmenky. Ide
o zmenku, ktorá slúži na poskytnutie úveru
podniku – zákazníkovi banky.
 avalový úver – má ručiteľský charakter; banka
sa zaručuje uhradiť zmenkovú sumu v prípade,
keď sa dlžník dostane do fin. ťažkostí.

Bankové záruky – banka ich preberá len za
prvotriednych klientov; neposkytuje priamo
peň. prostriedky, ale sa zaručuje za isté
záväzky klienta.




je krátkodobý platobný prísľub (dlhopis)
obchodovateľný na peňažnom trhu. Podnik
získava úver tak, že emituje príslušné KP
a umiestni ich na peňažnom trhu. Spôsoby
umiestnenia:
dohoda s fin. dílerom (bankou)– ten sa zaviaže,
že KP umiestni podľa „najlepšieho úsilia“
konkurenčná ponuka (tender) – emitent zadá
predaj tomu sprostredkovateľovi, ktorý mu dá
najvýhodnejšiu ponuku
priamy predaj (bez sprostredkovateľa)


KP sú rovnaké ako podnikové obligácie s tým
rozdielom, že ide o krátkodobé CP s lehotou
splatnosti 1 až 9 mesiacov, maximálne 1 rok.
Slovenské podniky zatiaľ komerčné papiere
neemitujú.



preddavky od odberateľov sú v niektorých
odboroch podnikania bežne používaným
cudzím fin. zdrojom.
odberateľ poskytne preddavok buď pred
začatím výroby danej zákazky alebo
v priebehu prác na dodávke.
je to krátkodobý úverový zdroj, čiastočne
môže byť aj strednodobým zdrojom.






odpredaj pohľadávky dodávateľa voči
odberateľovi osobitnej faktoringovej organizácii
(faktorovi), ktorá sa stará o jej inkaso.
Je to osobitná forma krátkodobého financovania
spojená s obchodným úverom.
faktori poskytujú 3 hlavné služby:
administratívne práce spojené so správou
pohľadávok klienta
oceňovanie rizikovosti existujúcich
(potenciálnych) odberateľov svojich klientov
financovanie klienta odkúpením pohľadávky

faktor si z nominálnej sumy pohľadávky
zráža odmenu, kt. zahŕňa:
 úrok
 platbu za služby, ktoré poskytuje klientovi





rozsah služieb môže zahŕňať:
odkúpenie jednotlivých pohľadávok klienta;
odkúpenie všetkých jeho pohľadávok;
odkúp. pohľadávok v rámci vopred
stanoveného limitu;





Rozoznávame:
otvorený faktoring – odpredaj pohľadávky veriteľ
oznámi dlžníkovi
skrytý faktoring – veriteľ neinformuje dlžníka
o predaji pohľadávky
exportný faktoring – faktor zapojí do
faktoringovej operácie ďalšieho faktora v
krajine dlžníka, ktorý na seba preberá krytie
rizika
Na SR zaznamenávame rast faktoringu, najmä
vplyvom obchodných reťazcov, ktoré požadujú
od dodávateľov dlhé lehoty splatnosti, pričom sú
málo rizikovými odberateľmi.


Mimoriadne významnú úlohu pri riadení
podnikových financií pri zabezpečovaní ich
primeraného množstva a dynamiky,
zodpovedajúcej štruktúry finančných zdrojov
a ich použitia, ako aj pri riešení ďalších
finančných otázok má finančná analýza.
Vyplýva to z toho, že pomocou finančnej
analýzy môžeme odhaliť príčiny, ktoré stav
podnikových financií teda finančnú situáciu
podniku, determinovali.

Finančná situácia podniku predmet finančnej
analýzy, je pritom súhrnným vyjadrením
úrovne všetkých podnikových aktivít, ktorými
sa podnik na trhu prezentuje. Do finančnej
situácie podniku sa premieta objem a kvalita
jeho výroby, úroveň marketingovej a
komerčnej činnosti, jeho inovačná aktivita,
ako aj ďalšie podnikové činnosti



Finančná analýza tak umožňuje odhaliť slabé
a silné miesta podniku, je prostriedkom
diagnostikovania jeho „zdravia" a poskytuje
podnikovému manažmentu informácie
zásadného významu.
Finančnú analýzu možno koncipovať ako
retrospektívnu alebo perspektívnu.
Pri retrospektívnej analýze sa snažíme
vysvetliť súčasný stav, analyzovať existujúcu
finančnú situáciu pomocou pohľadu do
minulosti.

Pri perspektívne orientovanej analýze sa
usilujeme vývoj finančnej situácie podniku
predikovať. Je pre ňu teda príznačný pohľad
do budúcnosti podniku. Pomocou niektorých
finančných ukazovateľov a metód finančnej
analýzy možno vývoj finančnej situácie
predvídať až s niekoľkoročným predstihom.
To umožňuje urobiť včas potrebné korekcie a
zabrániť akútnym finančným krízam.

Retrospektívna finančná analýza (analýza ex
post) vychádza predovšetkým z údajov
obsiahnutých v účtovnej závierke podniku.
Finančný analytik môže, prirodzene, siahnuť
aj po iných zdrojoch – výročných správach,
burzových správach, informáciách, ktoré
poskytujú špecializované firmy o vývoji
v odvetví, odborov a pod. hlavným zdrojom je
však účtovná závierka.




Podvojne sa účtuje v podnikoch zapísaných
v obchodnom registri, ostatné subjekty
účtujú v sústave jednoduchého účtovníctva.
Jednoduché účtovníctvo sa často nazýva
daňovým účtovníctvom. Je konštruované tak,
že jeho výstupom je základ dane, určený ako
rozdiel príjmov a výdavkov. Účtovnú závierku
tvoria 2 výkazy:
Výkaz o majetku a záväzkoch
Výkaz o príjmoch a výdavkoch

Výkaz o majetku a záväzkoch – poskytuje
informáciou o majetku a jeho štruktúre v členení
na dlhodobo viazaný majetok – dlhodobý
majetok, krátkodobo viazaný majetok – zásoby
a finančný majetok. Informuje tiež o zdrojoch
financovania, pričom cudzie zdroje sú uvedené
ako záväzky. Výkaz o majetku a záväzkoch je tak
paralelou súvahy (bilancie) zostavovanej
v podvojnom účtovníctve. Umožňuje analyzovať
štruktúru majetku a na jej základe schopnosť
vyrovnávať sa so záväzkami (likvidita), ako aj
analyzovať štruktúru finančných zdrojov
(zadlženosť).

Výkaz o príjmoch a výdavkoch – vypovedá
o priebehu a výsledkoch transformačného
procesu podniku. Priebeh charakterizujú
príjmy a výdavky, výsledkom je rozdiel
príjmov a výdavkov. Tento výkaz je tak
paralelou výkazu ziskov a strát (výsledovka),
ktorý sa zostavuje v podvojnom účtovníctve.
Výkaz umožňuje analyzovať hospodárnosť
podnikania – porovnaním výdavkov a príjmov
a tiež výnosnosťou podnikania – porovnaním
daňového základu s príjmami.

Porovnanie zodpovedajúcich ukazovateľov
z obidvoch výkazov navzájom umožňuje
analyzovať úroveň využitia majetku (aktivitu),
napr. porovnaním zásob a tržieb z predaja
tovaru, výrobkov a služieb sa získa obraz
o ich obratovosti.


Účtovná závierka v sústave podvojného
účtovníctva
Podvojné účtovníctvo sa nazýva tiež
finančným účtovníctvom. Je koncipované tak,
aby vyústilo do vyčíslenia finančného
výsledku – výsledku hospodárenia, ktorý nie
je totožný s daňovým základom. Pri zisťovaní
daňovej povinnosti preto treba výsledok
hospodárenia transformovať na daňový
základ. Obsah a štruktúru účtovnej závierky
určuje zákon o účtovníctve.





Podľa neho účtovnú závierku tvoria tieto
súčasti:
Súvaha,
Výkaz ziskov a strát (výsledovka),
Poznámky (dôležitou súčasťou poznámok je
prehľad peňažných tokov).
Výkazy účtovnej závierky tvoria tribilančný
systém.


Súvaha, centrálna bilancia, charakterizuje
podmienky, za ktorých transformačný proces
prebiehal.
Výkaz ziskov a strát a prehľad peňažných
tokov sú špecifickými bilanciami. Obidva
výkazy vypovedajú o priebehu a výsledkoch
transformačného procesu podniku, ale každý
z inej pozície. Výkaz ziskov a strát z pozície
výnosovo-nákladovej, prehľad peňažných
tokov z pozície príjmovo-výdavkovej.

Súvaha (Bilancia) je výkaz sprostredkujúci
informácie o podnikovom majetku a finančných
zdrojoch jeho krytia. Majetok podniku
predstavujú v súvahe jeho aktíva, finančné zdroje
sú jeho pasíva. Aktíva i pasíva sa vnútorne členia
a táto ich štruktúra je východiskom formulovania
rôznych hodnotení o stave podnikových financií.
Na základe štruktúry aktív sa analyzuje a hodnotí
najmä likvidita podniku, teda jeho schopnosť
hradiť záväzky. Štruktúra pasív je zase
podkladom pre analýzu stupňa zadlženosti
(finančnej samostatnosti) podniku.

Výkaz ziskov a strát (Výsledovka) je výkaz
sprostredkujúci informácie o podnikových
výnosoch a nákladoch. Z ich rozdielu vyplýva
hospodársky výsledok podniku (zisk alebo strata)
za analyzované (účtovné) obdobie. Výnosy a
náklady, ako aj hospodársky výsledok sú vo
výsledovke rozdelené do troch oblastí
prevádzkovej, finančnej a mimoriadnej.
Výsledovka je výkaz umožňujúci analyzovať
činitele, ktoré determinovali tvorbu
hospodárskeho výsledku, a preto má pre
finančnú analýzu veľký význam.


Prehľad o peňažných tokoch (Výkaz cash
flow), je výkaz informujúci o príjmoch a
výdavkoch podniku a o ich rozdiele finančných prostriedkoch.
Peňažné toky (kladné i záporné) sa vo výkaze
delia do 3 oblastí: prevádzkové činnosti,
investičné činnosti, finančné činnosti.


Horizontálna a vertikálna analýza výkazov
Podstatou horizontálnej analýzy je
porovnávanie hodnôt zvolených položiek
výkazov v rôznom čase. Horizontálna analýza
súvahy dáva obraz o vývoji podnikového
majetku (aktív), resp. jeho finančných zdrojov
(pasív). Vypovedá o objemových zmenách, ale
tiež o ich dynamike.


Vertikálnu analýzu charakterizuje vyčíslenie
podielu jednotlivých položiek na celku, ktorého
sú časťou. Pri vertikálnej analýze sú teda
relevantné údaje usporiadané v stĺpci (vertikálne)
a vyjadrujú podiel časti na celku, teda štruktúru
celku, jeho kvalitu.
Vertikálna analýza výkazu ziskov a strát – vo
výsledovke napr. zistíme, od ktorých položiek
závisí tvorba výnosov, aký je podiel obchodnej
činnosti a výroby na tvorbe výnosov. Na základe
štruktúry nákladov hodnotíme podnik ako
materiálovo, investične či pracovne náročný
a pod.







Postup finančnej analýzy využívajúcej pomerové
finančné ukazovatele
Štandardný postup finančnej analýzy pozostáva z
týchto logicky a chronologicky súvisiacich a
nadväzujúcich etáp (krokov):
Vypočítajú sa finančné pomerové ukazovatele za
analyzovaný podnik.
Podnikové ukazovatele sa porovnajú s priemernými
ukazovateľmi za príslušné odvetvie (prípadne s
extrémnymi hodnotami), resp. odbor.
Skúma sa vývoj podnikových ukazovateľov v čase.
Analyzujú sa vzájomné vzťahy medzi pomerovými
finančnými ukazovateľmi.
Navrhnú sa opatrenia pre budúce obdobie.







Na opis finančnej situácie sa používajú pomerové
finančne ukazovatele. Pomerové ukazovatele
umožňujú porovnávať analyzovaný podnik s
inými podnikmi, resp. s odvetvovými
ukazovateľmi.
Na finančnú analýzu možno použiť nasledujúce
ukazovatele:
Ukazovatele likvidity.
Ukazovatele aktivity.
Ukazovatele zadlženosti.
Ukazovatele rentability (výnosnosti).
Ukazovatele hodnoty podniku.



Ukazovatele likvidity
Vyjadrujú a kvantifikujú schopnosť podniku
uhradiť splatné záväzky.
Likvidnosťou rozumieme schopnosť prevodu
jednotlivých majetkových súčastí (položiek
aktív) na pohotové platobné prostriedky, ich
speňažiteľnosť. Speňažiteľnosť jednotlivých
majetkových súčastí je rozdielna, čo sa
prejavuje v dĺžke času, ktorý si táto premena
vyžaduje.






Vzhľadom na túto vlastnosť možno aktíva
zaradiť do niekoľkých tried:
1. Najlikvidnejšie - peniaze, ceniny, krátkodobé
cenné papiere (v súvahe sa tento majetok
nachádza v rámci položky Finančné účty)
2. realizovateľné v krátkej dobe – krátkodobé
pohľadávky
3. Menej likvidné - zásoby
4. Dlhodobo likvidné – dlhodobé pohľadávky,
dlhopisy, terminované vklady, podiely (v súvahe
najmä dlhodobý finančný majetok)
5. Nelikvidné (takmer nelikvidné) - dlhodobý
hmotný majetok.
Pojmami likvidita a solventnosť sa charakterizuje
a kvantifikuje úroveň úhrady záväzkov. Likvidita
sa viaže k dlhšiemu obdobiu, solventnosť ako
momentálna schopnosť.
Na meranie likvidity sa používajú pomerové
ukazovatele ako:
 Okamžitá likvidita = najlikvidnejšie aktíva (1.
Trieda) / okamžite splatné záväzky
 Ukazovateľ vlastne vyjadruje solventnosť. Jeho
ideálna hodnota je 1, vtedy je k dispozícii toľko
platobných prostriedkov, koľko predstavujú
okamžite splatné záväzky.




Z účtovnej závierky nemožno zistiť výšku
okamžite splatných záväzkov, častejšie sa
preto používa táto podoba ukazovateľa:
Pohotová likvidita = najlikvidnejšie aktíva (1.
trieda) / krátkodobé záväzky
Prijateľné hodnoty ukazovateľa sa začínajú
hodnotou 0,2.




Ak porovnáme tieto veličiny rozdielom,
dostaneme čisté pohotové prostriedky 1.
stupňa.
Bežná likvidita = obežné aktíva – (dlhodobé
pohľadávky +zásoby) (1.a 2.trieda) /
krátkodobé záväzky
Ukazovateľ má mať vo výrobných podnikoch
hodnotu v intervale 1,1 až 1,5.
Ak skonštruujeme ukazovateľ ako rozdielový,
dostaneme čistý peňažný majetok.




Celková likvidita = obežné aktíva spolu
(1.+2.+3.trieda) / krátkodobé záväzky
Ukazovateľ má mať v podnikoch priemyslu
hodnotu v intervale 2-2,5. Z jeho recipročnej
hodnoty možno interpretovať, že krátkodobé
záväzky nemajú presiahnuť 40% - 50 %t hodnoty
obežných aktív.
Pri rozdielovej podobe ukazovateľa dostávame
čistý pracovný kapitál (činný kapitál).
Riadenie likvidity je veľmi dôležitá a náročná
činnosť. Ak je podnik nelikvidný (dlhodobo) hrozí
mu bankrot, ak má nadbytok likvidných
prostriedkov ohrozuje svoju budúcu efektívnosť.



Vyjadrujú a kvantifikujú ako efektívne podnik
hospodári so svojimi aktívami. Túto stránku
umožňujú sledovať ukazovatele vyjadrujúce
obratovosť, resp. viazanosť aktív. Spravidla sa
používajú ukazovatele zamerané na rozhodujúce
položky aktív. Ide o nasledujúce ukazovatele:
Doba obratu zásob = zásoby (priemerný stav) /
tržby/365, resp. zásoby/ celkové náklady / 365
Ukazovateľ vyjadruje, koľko dní trvá jedna
obrátka.





Doba obratu pohľadávok (inkaso) =
pohľadávky (priemerný stav) / tržby/365
Ukazovateľ vyčísľuje priemernú dobu od
okamihu predaja (momentu realizácie,
ktorým je najčastejšie fakturácia) po získanie
platby.
Doba splácania záväzkov = záväzky
(priemerný stav) / náklady/365
Obrat celkových aktív = tržby / celkové aktíva
Ukazovateľ vyjadruje využitie (účinnosť)
celkových aktív.







Vyjadrujú a kvantifikujú rozsah použitia cudzieho
kapitálu na financovaní potrieb podniku.
Stupeň zadlženosti = celkový dlh (záväzky) / celkové
aktíva (majetok)
Ukazovateľ vyjadruje štruktúru finančných zdrojov.
Dlhodobá zadlženosť = dlhodobý dlh / celkové
aktíva (majetok)
Stupeň finančnej samostatnosti = vlastný kapitál (VI)
/ celkové aktíva (majetok)
Ukazovateľ vypovedá o štruktúre zdrojov. Spolu so
zadlženosťou dáva súčet 1 resp. 100. Recipročná
hodnota udáva finančnú páku:
Finančná páka = aktíva / vlastné imanie







Ukazovatele rentability vyjadrujú výslednosť
(výnosnosť) podnikového úsilia. Do ich úrovne a vývoja
sa premieta úroveň a vývoj likvidity, aktivity i
zadlženosti a ukazovatele rentability ich tak „zhŕňajú"
(syntetizujú).
ROI (Return on Investment) = čistý zisk + úrok / celkový
kapitál
Ukazovateľ teda vypovedá o zhodnotení kapitálu, ktorý
bol v podniku viazaný.
ROA (Retum on Assets) = čistý zisk / celkové aktíva
Charakterizuje zhodnotenie celkových aktív (nominálne
zhodných s kapitálom).
ROE (Retum on Equity) = čistý zisk / vlastný kapitál
Rentabilita tržieb ROS (return on sales) = čistý zisk /
tržby

Tieto ukazovatele obohacujú finančnú
analýzu o pohľad subjektov „zvonku", teda
investorov, resp. potenciálnych investorov. Tí
hodnotia podnik nielen na základe minulých
výsledkov, ale aj jeho budúcnosti a rizikovosti
podnikania. Tieto skutočnosti sa premietajú
do trhovej ceny akcií. Na vyjadrenie trhovej
hodnoty sa používajú najmä tieto
ukazovatele: vzťah kurzu a zisku, výnosnosť
akcie, dividendový výnos.



Po vyčíslení pomerových finančných
ukazovateľov je žiaduca objektivizácia ich
hodnotenia. Porovnanie podnikových finančných
ukazovateľov s odvetvovými.
Nasleduje analýza vývoja v čase, analýza vzťahov
medzi finančnými ukazovateľmi, návrh opatrení.
Záverečnou časťou finančnej analýzy je
formulácia opatrení. Finančný analytik na základe
diagnostikovania podnikovej situácie predikuje
jej vývoj a navrhnutými opatreniami sa usiluje
o korekciu jeho negatívnych stránok
prostredníctvom finančného plánu.



Plánovanie je základnou, východiskovou funkciou
riadenia. Plánovanie je rozhodovanie o
budúcnosti čo, ako, kedy a kto má urobiť, aby
boli splnené vytýčené ciele.
Konečným výsledkom plánovacieho procesu je
plán podniku.
Štruktúra, obsah a stupeň podrobnosti plánu
podniku závisia najmä od veľkosti podniku,
vyrábanej produkcie, výrobného odboru,
príslušnosti k odvetviu a pod. Podnik si sám
môže zvoliť systém plánovania. Podnikový plán
tvoria najčastejšie podsystémy: dlhodobý
(strategický) plán, krátkodobý (ročný) plán a
operatívny plán.


Každý podsystém podnikového plánu
obsahuje čiastkové plány podľa jednotlivých
oblastí činnosti podniku.
Spravidla ide o tieto čiastkové plány plán
marketingu, plán výroby, plán nákupu
surovín, materiálov, energie, plán ľudských
zdrojov, plán technického rozvoja, plán
investičných projektov, akvizičný plán a
finančný plán.


Finančný plán obsahuje rozhodnutia o
veľkosti a druhu použitých finančných
zdrojov, ktoré sú potrebné na financovanie
hospodárskych prostriedkov a na
zabezpečenie likvidity podniku.
Podnik prostredníctvom finančného plánu
verifikuje finančné dôsledky prijatých
rozhodnutí v ostatných čiastkových plánoch a
zároveň pôsobí na efektívne využívanie
výrobných činiteľov.


Dlhodobý finančný plán obsahuje finančné
rozhodnutia o dlhodobých aktívach alebo
pasívach, ktoré nie vždy možno ľahko zrušiť
a môžu zaväzovať podnik k určitému smeru
činnosti na niekoľko rokov.
Sú to rozhodnutia o potrebe kapitálu,
spôsoboch financovania (vlastné a cudzie
zdroje) a rozhodnutia o štruktúre zdrojov
krytia kapitálovej potreby (optimalizácia
finančnej štruktúry).


Krátkodobý finančný plán obsahuje finančné
rozhodnutia o krátkodobých aktívach a pasívach.
Súvisia s uskutočnením výrobných, obchodných a
ostatných činností podniku.
Dlhodobý (strategický) finančný plán, krátkodobý
(ročný) finančný plán, sa nazývajú periodické
plány. Periodické plánovanie je charakteristické
tým, že je to neustály proces, kolobeh
plánovacích, kontrolných a hodnotiacich činností.
Každý rok sa periodické plány aktualizujú a ich
časový horizont sa posúva o jeden rok.


Okrem periodického plánovania sa v podnikoch
uplatňuje aj projekčné plánovanie. Projekčné
plánovanie -projekty, majú bezprostredný vzťah
k dlhodobému finančnému plánu, najmä k
plánovaniu kapitálových výdavkov.
Ide o špecifické a identifikovateľné projekty,
pričom každý z nich má svoj vlastný časový
rozmer časový horizont. Príkladmi takýchto
projektov sú rekonštrukcia alebo výstavba
nového závodu, výskumno-vývojový projekt,
rozšírenie marketingu do nových geografických
oblastí a pod. Tieto projekty sa plánujú na celú
ich životnosť a sú previazané s periodickými
plánmi a ostatnými aktivitami podniku.


Na finančné plánovanie treba pozerať ako na
ustavičný proces, kolobeh plánovacích,
kontrolných a hodnotiacich činností.
Harmonogram aktivít plánovania sa nazýva
plánovací kalendár alebo plánovací cyklus.
Východiskom pri projektovaní systému
finančného plánovania a jeho podstatnej stránky
– štruktúry a obsahu – sú minimálne ciele
a konkrétna charakteristika podniku (veľkosť, typ
podniku, druh vyrábanej produkcie).
Príklady štruktúry a obsahu finančného plánu:
 Vznikajúci podnik a malé podniky
 Štruktúra fin. plánu:
 Ciele podniku
 Projekty
 Ročný finančný plán
 Operatívny FP
 Systém sledovania, kontroly a hodnotenia plánu.

Malé a stredné podniky
 Štruktúra fin. plánu:
 Ciele podniku
 Základné stratégie
 Dlhodobý (strategický) finančný plán
 Krátkodobý (ročný) FP a rozpočty
 Operatívny FP
 Hodnotenie úrovne FP, hlásenia a správy o priebehu
realizácie plánu, systém kontroly plánu.
Minimálny obsah FP na príklade ročného plánu
 Plán zisku
 Finančná bilancia
 Plán Cash flow
 Plán rozdelenia zisku.









Finančná analýza podniku
Formulácia cieľov
Základná stratégia
Dlhodobý finančný plán
Krátkodobý FP a rozpočty
Operatívny FP
Implementácia FP počas celého plánovacieho obdobia
Hodnotenie úrovne FP, hlásenia o realizácii plánu,
úpravy a zmeny plánu.
Za formuláciu cieľov a základných stratégií
zodpovedá vrcholový manažment. Na tvorbe
dlhodobého, krátkodobého a operatívneho FP sa
podieľa stredný manažment a operačno-výrobný
manažment.

Východiskom predplánovacou etapou tvorby
finančného plánu je podrobná analýza
podniku. Analýza je zameraná nielen úzko na
finančný stav (kondíciu, zdravie), ale mala by
postihnúť aj vzájomné väzby a vzťahy
finančnej a vecnej (hmotnej) stránky
reprodukčného procesu v podniku. V tomto
zmysle treba analyzovať slabé a silné stránky
podniku, príležitosti a riziká, ktoré vyplývali a
vyplývajú z okolia podniku. Finančná analýza
je prvý krok k formulácii cieľov na tvorbu FP.

Na základe vykonanej analýzy a prognóz
ďalšieho možného vývoja vrcholový
manažment formuluje na príslušný časový
horizont plánu finančné ciele podniku. Môže
ísť o široké (všeobecné) a špecifické
(konkrétne) ciele. Neustály rast trhovej
hodnoty podniku sa považuje pritom za
základný široký cieľ podniku – nevyjadrujú
sa číselne.


Špecifické ciele – vychádzajú zo širokých a určujú
konkrétne úlohy (vyjadrené číselne) na časový
horizont FP. Môžu byť takéto: medziročný rast
objemu predaja (tržieb), dynamika rastu
rizikovosti, výnosnosť kapitálových vkladov,
dividenda na jednu účastinu, resp. cieľový
dividendový podiel, miera zadlženosti, istá
úroveň likvidity a pod.
Význam formulácie cieľov nespočíva iba v tom,
že sú začiatkom (prvým krokom) tvorby
finančného plánu, ale súčasne plnia aj funkciu
motivácie pre manažérov a sú normou pre
meranie ich výkonnosti.

Ide o stratégie prenikania na nové trhy,
stratégie v oblasti výskumu, investovania,
financovania, kvality výrobkov, efektívnosti
výroby a pod.


Dlhodobý finančný plán je z hľadiska obsahu
zameraný iba na vybrané oblasti a ukazuje
iba súhrnné údaje.
Dlhodobý FP obsahuje obvykle tieto časti
podľa jednotlivých rokov: projekty plánu,
plán kapitálových výdavkov, plán zisku,
plánovanú finančnú bilanciu, plán cash flow,
projekt dividendovej politiky.

Dominantnou častou dlhodobého finančného
plánu je plán kapitálových výdavkov. Plánom
kapitálových výdavkov (kapitálové plánovanie)
rozumieme analýzu a plánovanie kapitálových
výdavkov, čo sú vlastne plánové rozhodnutia
o dlhodobých investíciách, od ktorých sa
očakáva prílev hotovosti za dlhší čas ako
jeden rok. Konečným cieľom plánu KV je
maximalizácia trhovej hodnoty podniku.



Krátkodobý finančný plán súhlasí s časovým
horizontom rozpočtov. Rozpočty obsahujú podrobné
údaje, aké sleduje účtovníctvo, ale namiesto
zachytenia minulej skutočnosti, ide o javy budúce.
Rozpočty sú nástrojom vnútropodnikového riadenia a
v porovnaní s finančným plánom sú vypracované
podrobnejšie. Rozpočty zostavujú manažéri
zodpovední za príslušnú oblasť podnikovej činnosti,
resp. zodpovednostné stredisko.
Z hľadiska funkcií ich môžeme členiť na rozpočty
predaja, výroby, zásob atd. a rozpočty rýdzo
finančného charakteru. Rozpočty sa porovnávajú
s návrhom FP a vzájomne sa zosúlaďujú. Výsledkom
je reálny variant FP.


Plán zisku - Základnou funkciou plánu zisku je
plánovanie nákladov a výnosov a na základe ich
porovnania zistenie plánovaného výsledku
hospodárenia.
Plán nerozdeleného zisku - Na plán zisku
nadväzuje plán nerozdeleného zisku. Je to súhrn
dosiahnutých ziskov po zdanení za celú dobu
činnosti podniku, po odpočítaní sumy, ktorá sa
za rovnaké obdobie použila. Týmto použitím
treba rozumieť napríklad výdavky na rozvoj
podniku, výplatu dividend akcionárom, krytie
strát a prevody do základného imania.


Plán cash flow (plán toku hotovosti, plán
pokladničných príjmov a výdavkov) nám
poskytuje informácie o príjmoch a výdavkoch
podniku (pokladnica a bežný účet v banke) a
konečnom stave v medziobdobiach určitého
časového intervalu.
Cieľom plánu cash flow je plánovať likvidnú
polohu podniku ako základňu na stanovenie
budúcich pôžičiek a budúcich investícií. Pre
plánovanie cash flow je charakteristické, že
okrem dlhodobého a krátkodobého časového
horizontu sa táto časť finančného plánu
vypracúva aj na bezprostredný časový horizont, t.
j. na jednotlivé dni v mesiaci.



Na plánovanie cash flow sa používa priama
alebo nepriama metóda.
Priama metóda vychádza z prvotných
účtovných zápisov, ktoré ovplyvňujú
hotovosť.
Pri nepriamej metóde sa vychádza z čistého
zisku po zdanení, ktorý sa koriguje o všetky
položky spôsobujúce rozdiel medzi výnosmi
a príjmami a nákladmi a výdavkami.




Finančná bilancia
Základnou funkciou finančnej bilancie ako plánového
dokumentu je poskytnúť prehľad o finančnej situácii
podniku, o stave jeho finančnej štruktúry a spolu s
plánom zisku je významným informačným zdrojom
pre analýzu a hodnotenie kvality finančného plánu
Finančná bilancia obsahuje stavové veličiny, t. j.
vyjadruje stav a štruktúru aktív a pasív plus vlastného
imania v určitom presne danom časovom okamihu
(napríklad posledný deň časového horizontu plánu).
Finančný manažér prijíma plánové rozhodnutia o
investovaní do jednotlivých druhov majetku (aktív) a
rozhodnutia o spôsoboch financovania, t. j. o
konkrétnej štruktúre a pomere jednotlivých položiek
pasív.


Pri tvorbe finančného plánu môže finančný
manažér, plánovač využiť celú škálu metód,
techník a modelov.
Ich základnou funkciou v procese tvorby
finančného plánu je poskytnúť informácie na
rozhodovanie a vypracovanie variantných
finančných plánov vychádzajúcich z
formulovaných cieľov a rôznych
predpokladov o budúcnosti.
K základným metódam a modelom, ktoré sa
využívajú v podnikoch vo finančnom plánovaní,
patria:
 Globálna metóda – tradičná metóda SR podnikov.
Vychádza z vypracovaných vecných častí plánu
(plánu predaja, výroby, nákupu, investícií,
technického rozvoja, ľudských zdrojov),
z ktorých preberá požadovanú potrebu fin.
prostriedkov a výšku vytváraných fin. zdrojov.
 Metóda postupného zostavovania rozpočtov –
uplatňuje sa v krátkodobom fin. plánovaní (ročný,
štvrťročný a mesačný časový horizont). Finančný
plán nadväzuje na funkčné rozpočty (predaja,
výroby, nákupu atď.)

Metóda analýzy nulového bodu - skúma zmenu
veľkosti zisku a predajných cien výrobkov na
základe rozpočítavania fixných nákladov na
rôzny objem predaja alebo činnosti. Finančný
manažér pri tvorbe finančného plánu využíva
metódu na hodnotenie nových projektov, na
hodnotenie variantov plánu (variantný objem
tržieb, nákladov) a na zisťovanie minima
podnikateľskej aktivity, t. j. hranice, pod ktorú by
nemali tržby klesnúť. Analýza nulového bodu
umožňuje zistiť, pri akom objeme činnosti
dochádza k rovnováhe medzi tržbami a nákladmi
a kedy ďalšie zvýšenie objemu činnosti začína
prinášať zisk.


Metóda pomerových finančných ukazovateľov -
Podstata metódy spočíva vo využití vybraných
pomerových finančných ukazovateľov a
plánovaných tržieb pri tvorbe finančnej bilancie.
Pomerové finančné ukazovatele vystupujú pritom
ako „vzorové hodnoty", ktoré chce podnik v
budúcnosti dosiahnuť.
Metóda percentuálneho podielu na tržbách vychádza z predpokladu fixného pomeru medzi
jednotlivými položkami finančnej bilancie a
celkovým objemov tržieb.



Regresná metóda – touto metódou možno napr.
plánovať zásoby, pohľadávky, krátkodobé záväzky
a pod.
Finančné modely – simulačné a optimalizačné. Vo
finančnom plánovaní sa používajú aj matematické
modely. Možno ich deliť na dve skupiny: simulačné
modely finančného plánu, optimalizačné modely
finančného plánu.
Simulačné modely pomáhajú finančnému manažérovi
vypracovať plánové finančné dokumenty v niekoľkých
variantoch podľa zadaných predpokladov o vývoji
ukazovateľov podmieňujúcich tvorbu plánu. Využitím
počítača umožňujú automatizovať dôležitú časť
plánovania, ktorá je rutinná a časovo aj pracovne
náročná.

Aplikácia optimalizačných finančných
modelov v procese tvorby finančného plánu
umožňuje hľadať najlepšie riešenie pri
určitých predpokladoch a obmedzeniach. Pri
ich aplikácii sa do modelu (lineárny
optimalizačný model) zahŕňajú aj vstupné
informácie z iných častí plánu podniku, ako
napríklad z plánu predaja, výroby, kapacít,
ľudských zdrojov, čo zlepšuje vzájomnú
prepojenosť jednotlivých čiastkových plánov
a zvyšuje kvalitu plánu.


Finančný manažér musí zhodnotiť vytvorený
FP – či plán zabezpečuje prosperitu podniku.
Na posúdenie úrovne a kvality FP v čase jeho
zostavenia má k dispozícii adekvátne metódy
a nástroje.
Súčasťou hodnotenia FP by mala byť aj
analýza rizík a ich zohľadnenie pri celkovom
hodnotení úrovne a kvality vypracovaného FP.


Úlohou kontroly v procese tvorby FP je
hodnotenie úrovne a kvality návrhu plánu – či
sú v pláne zahrnuté ciele, či plán zabezpečuje
prosperitu podniku, či dostatočne vyjadruje,
kto, čo a kedy musí urobiť a pod.
Výstupom kontroly je návrh opatrení pre
operatívne zásahy v štádiu realizácie plánu
a návrhy na zmeny v pláne. Zmyslom úprav
a zmien je udržiavať podnikové aktivity
v žiaducom smere.


Postupujúca globalizácia odstraňuje prekážky
voľného pohybu tovarov a služieb. To
podnikom rozširuje odbytištia, umožňuje
prístup na svetové trhy. Na druhej strane však
silnie konkurencia, ktorá nadobúda svetové
rozmery.
Tieto skutočnosti patria medzi dôvody vedúce
k tendencii združovania podnikov ako
spôsobu ich externého rastu.



Podniky majú prirodzenú tendenciu rozvíjať
sa, rásť. Táto tendencia sa môže realizovať 2
spôsobmi:
Interný rast – rozširovanie aktivít podniku,
zväčšovanie obratu zabezpečované
zvyšovaním vlastného kapitálu a prijímanie
ďalších úverových zdrojov.
Externý rast – zabezpečovanie rastu najmä
formou spájania sa s inými hospodáriacimi
subjektmi. (sústredenie sa podnikov na
hlavnú činnosť – core business, outsourcing).


Na jednej strane sa zintezívňujú procesy
akvizícií a fúzií, v jednotlivých odvetviach
a odboroch sa vytvárajú ohromné
medzinárodné koncerny.
Okolo nich sa grupujú rozsiahle skupiny
subdodávateľov a iné spolupracujúce
organizácie, ktoré majú obvykle charakter
malých a stredných podnikov.


Združenia tohto typu vznikajú na základe
dohody (zmluvy) uzavretej medzi 2 alebo
viacerými podnikmi. Cieľom je sledovanie
spoločného záujmu, vykonávanie spoločnej
činnosti alebo realizácia spoločného projektu.
Združené podniky si zachovávajú právnu
samostatnosť. Výsledkom združenia môže
byť dosiahnutie lepších podmienok na trhu,
dosahovanie synergických efektov, zníženie
nákladov, zlepšenie možností získavania
externých fin. zdrojov.


Formy združenia sa líšia cieľom, na ktorý sa
vytvorili a tesnosťou vzájomného spojenia
podnikov.
Strategické aliancie – je to spolupráca so
skupinami z okolia podniku, najmä
dodávateľmi a zákazníkmi. Sú to voľné
sieťové štruktúry spojené informačnými
väzbami. Existuje dohoda o spoločných
záujmoch a o spôsoboch ich presadzovania.
Partneri zostávajú právne aj ekonomicky
nezávislí.


Konzorcium – je združenie ekonomických
subjektov s cieľom spoločne realizovať
projekt, ktorý presahuje finančné možnosti
alebo únosnú mieru rizika jednotlivých členov
združenia.
Konzorcium vytvárajú napr. banky pri
poskytnutí veľkého úveru na istý projekt,
subjekty kapitálového trhu pri zabezpečovaní
rozsiahlej emisie akcií alebo obligácií.






Kartel – je zmluvnou dohodou zúčastnených
subjektov rešpektovať isté, spoločne odsúhlasené
podmienky pri vykonávaní podnikateľskej činnosti.
Obvykle ide o spojenie horizontálneho typu – spájajú
sa podniky vyrábajúce rovnaký druh výrobkov. Podľa
toho, akej oblasti sa dohoda týka, rozoznávame:
Výrobný kartel – o objeme výroby
Odbytový kartel – teritoriálne rozdelenie trhu
Kondičný kartel – dohoda o odbytových podmienkach
Cenový kartel – najčastejší
Syndikát – najužšie spojenie podnikov v oblasti
odbytu. Výrobky všetkých združených podnikov
predáva len 1 spoločný subjekt.


Koncern – združenie právne samostatných
podnikov, ktoré podliehajú spoločnému vedeniu.
Riadením je poverený jeden zo združených
podnikov alebo účastníci vytvárajú spoločný
riadiaci orgán. Koncern ako celok nemá právnu
subjektivitu.
Stavovské zväzy – spájajú subjekty s cieľom
presadzovať ich spoločné záujmy. Môžu mať
formu komôr (komora audítorov, obchodná
a priemyselná komora), hospodárskych
a zamestnaneckých zväzov (zväz podnikateľov,
zväz účtovníkov).
Združenia holdingového typu



Holding je združením podnikov previazaných
kapitálovými účasťami.
Je charakterizovaný: jednotným ek. riadením,
právnou subjektivitou členských podnikov,
kapitálovým prepojením podnikov.
Najčastejšie ide o materskú spoločnosť
s viacerými dcérskymi spoločnosťami, v ktorých
má materská spoločnosť rozhodujúci vplyv na
riadenie v dôsledku rozhodujúcej kapitálovej
účasti (vlastníctva kontrolného balíka akcií), alebo
ich ovláda na inom základe (na základe
zmluvných vzťahov).




Podľa produkčného zamerania podnikov
v holdingu:
Horizontálny holding – spájanie podnikov
s podobným predmetom činnosti
Vertikálny holding – združujúci podniky,
ktorých činnosť na seba nadväzuje
v produkčnom reťazci
Konglomerátny holding – spájajú sa podniky
s rôznymi, na seba priamo nenadväzujúcimi
odbormi činnosti.
Podľa prepojenia zoskupených podnikov:
 Pyramídová štruktúra holdingu – na vrchole je
materská spoločnosť s rozhodujúcim
kapitálovým podielom v spoločnostiach na
prvom stupni pyramídy. Tieto majú zasa
rozhodujúci podiel v spoločnostiach na
nižšom stupni pyramídy. Materská
spoločnosť má na základe toho rozhodujúci
vplyv v spoločnostiach nižšieho stupňa
pyramídy, i keď v nich nemusí mať priamu
kapitálovú účasť.


Radiálna štruktúra holdingu – v centre ja
materská spoločnosť a okolo nej sú dcérske
spoločnosti. Pritom nejestvujú spoločnosti,
v ktorých by materská spoločnosť nemala
priamu kapitálovú účasť.
Cyklická štruktúra holdingu – nie je možné na
prvý pohľad identifikovať materskú
spoločnosť. Ide o uzavretý okruh
kapitálových väzieb.
Podľa funkcií, ktoré plní materská spoločnosť
(vedenie holdingu) vo vzťahu k dcérskym
podnikom:
 Správny holding – materská spoločnosť plní

prevažne len funkciu správcu portfólia akcií.
Finančný holding – hlavnou funkciou
materskej spoločnosti je zabezpečenie
finančných zdrojov na rozvoj holdingu ako
celku vrátane poskytovania úverov dcérskym
spoločnostiam.


Strategický holding – materská spoločnosť
cieľavedomo riadi dcérske spoločnosti.
Formuluje spoločné strategické ciele,
koordinuje činnosť podnikov, riadi
obchodnú, investičnú a finančnú politiku.
Centralistický holding – operatívny holding –
materská spoločnosť rozhoduje o všetkých
závažných otázkach združených podnikov.




Fúzia je proces, pri ktorom sa dva alebo viac
podnikov s právnou subjektivitou spojí do
jedného ekonomického a právneho celku.
Charakter fúzie
Charakter fúzie možno posudzovať
z viacerých hľadísk:
Podľa zamerania spájajúcich sa podnikov –
horizontálna, vertikálna a konglomerátna
fúzia.
Podľa formy prepojenia môže ísť o:
 Prevzatie - pri ktorom preberajúci podnik

(spravidla väčší a ekonomicky silnejší) zostáva
zachovaný ako ekonomicky a právnický subjekt,
preberaný podnik stráca právnu subjektivitu a
ekonomicky sa integruje do preberajúceho
podniku. Tento spôsob je častejší.
Zlúčenie - V tomto prípade zlučujúce sa podniky
formálne zanikajú, strácajú svoju právnu
subjektivitu a vzniká (zakladá sa) nový spoločný
podnik. Tento postup sa uplatňuje najmä pri fúzii
podnikov, ktoré majú porovnateľné ekonomické
postavenie (žiadny z nich nie je výrazne
dominantný).



Príčiny fúzií môžeme členiť na širšie odvetvové
a na podnikové. Z odvetvového hľadiska môže
ísť o obmedzujúce a expanzívne fúzie.
K obmedzujúcim fúziám dochádza, keď je
produkčná kapacita odvetvia nadbytočná – či už
v dôsledku vedecko-technického pokroku alebo
ako dôsledok iného šoku (ropné šoky) –
dochádza k revitalizácii a k rastu efektívnosti
odvetvia.
Expanzívne fúzie sú odpoveďou na rastové
možnosti odvetvia.


Z podnikového hľadiska môžu byť konkrétne
príčiny fúzií dosť rôznorodé, členíme ich do 2
skupín: príčiny výrobného a organizačného
charakteru, príčiny finančného charakteru.
Príčiny výrobného a organizačného charakteru -
snahu dosiahnuť zvýšenie objemu činnosti, ktoré
umožní realizovať úspory zo zníženia nákladov.
Tento dôvod je racionálny najmä čo sa týka
horizontálnych fúzií. Veľký význam môže mať
spoločné využívanie komparatívnych výhod
zlučovaných podnikov. Máme tu na mysli napr.
využívanie patentov, licencií, know-how,
technologických postupov, ktoré boli vo
vlastníctve jedného z podnikov.

Veľmi dôležitá môže byť realizácia strategických
výhod, ku ktorým patri zvýšenie trhovej sily
zlúčeného podniku, zlepšenie marketingu a iné.
Zjednodušenie koordinácie nadväznosti vo
výrobnom reťazci pri vertikálnej fúzii môže byť
silným impulzom, práve tak, ako snaha
zjednodušiť a znížiť administratívu. Pri fúzii
formou prevzatia môže byť zdrojom jej prínosu
eliminácia neefektívneho manažmentu
preberanej firmy. Snaha diverzifikovať podnikové
aktivity, a tak znižovať podnikateľské riziko.



môžu mať tiež veľký význam. Predovšetkým to bude rast
úverovej schopnosti zlúčenej firmy. Posilní sa jej
kapitálová sila, čo pociťujú veritelia ako zníženie svojho
rizika.
Ďalšou finančnou príčinou fúzie môže byť snaha
investovať voľné finančné zdroje.
Špecifickou príčinou môže byť snaha dosiahnuť daňovú
výhodu. Daňové systémy mnohých krajín (vrátane SR)
umožňujú podnikom odpočítavať zo základu dane z
príjmov stratu, ktorá vznikla v predchádzajúcich
zdaňovacích obdobiach. Podnik trvalé produkujúci zisk
nemá možnosť dosiahnuť z tohto dôvodu zníženie dane.
Ak však preberie podnik, ktorý mal v minulých obdobiach
straty, má možnosť odrátať tieto straty zo spoločného
daňového základu zlúčeného podniku a dosiahnuť tak
daňovú úsporu.


Fúzia je ekonomicky výhodná vtedy, keď
spojené podniky majú väčšiu hodnotu
spoločne ako oddelene.
Priebeh a finančné vysporiadanie fúzií závisí
od toho, či proces prebieha formou zlúčenia
alebo prevzatia.

Zlúčenie predpokladá súhlas zúčastnených
právnych subjektov, vyjadrený spôsobom,
ktorý vyžaduje zákon. Čo sa týka akciových
spoločností, predpokladá sa súhlas väčšiny
akcionárov na ich valnom zhromaždení.
Súhlas je výsledkom presvedčenia vlastníkov,
že zlúčenie prinesie isté ekonomické výhody.
Keď ide o a.s., akcie zlučovaných spoločností
zaniknú a zlúčená spoločnosť vydá nové
akcie zodpovedajúce jej ZI.


Pri prevzatí preberajúci podnik zostáva
zachovaný ako samostatný ekonomický
a právny subjekt.
Preberaný podnik formálne zaniká, stráca
právnu subjektivitu a ekonomicky sa integruje
do preberajúceho podniku.


Prevzatie môže byť priateľské – uskutočňuje sa so
súhlasom vlastníkov obidvoch podnikov (prebieha
podobným spôsobom ako zlúčenie) alebo nepriateľské,
pri ktorom preberajúci podnik nezískal súhlas vedenia
cieľového podniku.
Keď sa ponuka preberajúcej firmy nestretne so
súhlasom cieľovej (preberanej) firmy, môže preberajúca
firma zvoliť formu prevzatia nákupom majority akcií
cieľovej spoločnosti. To znamená, že obchádza vedenie
cieľovej firmy a obracia sa priamo na jej akcionárov.
Snaží sa získať právo zastupovať ich na najbližšom
valnom zhromaždení (boj o zastúpenie). Častejšie však
začína na sekundárnom trhu nakupovať akcie cieľovej
firmy a potom podá verejnú ponuku akcionárom
cieľovej firmy tender (napr. formou inzerátu v
novinách).





Finančné vysporiadanie prevzatia (úhrada
dohodnutej ceny preberanej spoločnosti) sa
môže uskutočniť viacerými spôsobmi:
Peniazmi,
Akciami preberajúcej spoločnosti,
Obligáciami preberajúcej spoločnosti,
Kombináciou uvedených spôsobov.



Ekonomickými výsledkami fúzie by malo byť
dosiahnutie cieľov stanovených v projekte
fúzie. Obvykle sa hodnotí:
zmena ziskovosti celku v porovnaní so
ziskovosťou spoločností pred fúziou,
vývoj kurzu akcií spojenej spoločnosti.


V priebehu činnosti sa môže podnik
z najrôznejších dôvodov dostať do nepriaznivej
hospodárskej situácie, ktorá sa v konečnom
dôsledku prejaví rôzne intenzívnymi finančnými
ťažkosťami. V takých prípadoch treba zaviesť
krízový manažment.
Krízové riadenie – je riadenie, ktorého cieľom je
vyviesť podnik z problémov, zachrániť ho alebo
zabezpečiť jeho likvidáciu s čo najmenšími
stratami pre veriteľov aj vlastníkov.

Príčiny vzniku fin. ťažkostí podniku môžu byť veľmi
rôznorodé. V oblasti výroby to môže byť technická
zastaranosť, zariadenia, prekonané technologické
postupy, vysoké náklady, nedostatočná kontrola
kvality, ale aj nadmerná expanzia produkčných
kapacít. V oblasti predaja môže vstupom nových
podnikov do odboru vzrásť konkurencia, vyvinú sa
nedostatky v marketingu, zlyháva popredajný servis.
V oblasti finančného manažmentu to môže byť
nedostatok pracovného kapitálu, nadmerné
zadlženie, rast úrokových sadzieb, problémy
s inkasom pohľadávok, zmeny menového kurzu.
Rozhodujúcu väčšinu podnikových zlyhaní zapríčinil
nekompetentný manažment.



Finančné problémy podniku môžu byť rôzne
intenzívne. Podľa stupňa závažnosti ich členíme do 3
skupín:
Nedostatočná ziskovosť – miera rentability kapitálu
klesne pod úroveň bežnú v danom odbore
podnikania.
Relatívna nelikvidnosť – podnik nie je schopný načas
uhrádzať svoje záväzky. Môže byť dočasná
(krátkodobá) alebo chronická (dlhodobá). Možno ju
ďalej členiť na prvotnú a druhotnú. O druhotnej
platobnej neschopnosti hovoríme vtedy, keď suma
pohľadávok podniku je vyššia ako suma jeho
záväzkov. Ak by dlžníci platili načas, podnik by
mohol platiť svoje záväzky, prípadne by mu ešte
zostali voľné likvidné prostriedky.


Prvotná plat. neschopnosť vzniká vtedy,
keď načas nesplácané pohľadávky podniku
sú nižšie než jeho nesplácané záväzky.
Absolútna nelikvidnosť – insolvencia –
nastáva, keď sú záväzky podniku vyššie než
reálny hodnota jeho majetku (jeho aktív).
Podnik dlží viac ako vlastní.



Intenzita zásahov krízového riadenia musí
zodpovedať závažnosti finančných
problémov. V zásade ich môžeme členiť na:
Neformálne opatrenia, ktoré prijíma podnik
sám, zvyčajne aj v spolupráci s veriteľmi,
prípadne za pomoci poradenských
organizácií.
Opatrenia uskutočňované pod dohľadom
súdu.





Rozumieme nimi opatrenia na ozdravenie
alebo záchranu podniku, ktoré sa
uskutočňujú bez zásahov súdu. Rozhodujú
o nich vlastníci a manažéri podniku v rámci
svojich právomocí.
Podľa závažnosti riešených problémov možno
opatrenia označiť ako:
Konsolidácia podniku
Sanácia podniku
Mimosúdne vyrovnanie



znamená vnútorné ozdravenie podniku.
Cieľom je prekonať nedostatočnú ziskovosť
podniku alebo jeho dočasnú platobnú
neschopnosť. Podnik zostáva zachovaný čo do
rozsahu, základnej organizačnej štruktúra
predmetu činnosti.
Mení sa zvyčajne spôsob riadenia, štýl práce,
prijímajú sa úsporné opatrenia a pod. Ide o
spôsob nápravy, ktorý sú schopní realizovať
(niekedy s metodickou pomocou
špecializovaných firiem) aj „nekrízoví manažéri.
Odvíja sa v nasledujúcich krokoch:
 analýza vývoja podniku
 odhaľovanie príčin ťažkostí
 návrhy na riešenie
 realizácia konsolidačného procesu




Konsolidačné opatrenia môžu byť zamerané
na 3 okruhy aktivít:
stabilizácia, resp. zvýšenie podnikového
obratu
znižovanie nákladov (predovšetkým fixných)
opatrenia v oblasti financií – zahŕňajú úpravu
objemu a štruktúry podnikového majetku
a kapitálu.


je súbor opatrení zameraných na prekonanie
dlhšie trvajúcej stratovosti podniku, resp.
dlhodobej platobnej neschopnosti (chronickej
relatívnej nelikvidnosti).
Jej cieľom je zachrániť podnik pred
likvidáciou. Začiatkom procesu sanácie bývajú
zvyčajne zmeny v riadení podniku, súčasťou
ktorých je vymenovanie krízového
manažmentu.
Cieľom sanačného programu je:
 ponechať len najživotaschopnejšie časti podniku,
predať menej dôležité prevádzky
 čo najrýchlejšie získať pohotové peňažné prostriedky
– predajmi vytvoriť časový priestor (odklad splátok...)
 radikálne minimalizovať náklady a dosiahnuť zvrat v
ziskovosti
 presvedčiť obchodných partnerov, banky a veriteľov
o odstránení najväčšieho rizika
 na tomto základe získať ďalšie zdroje financovania,
a tým zväčšiť časový priestor na ozdravenie podniku,
 stabilizovať ziskovosť a naštartovať rast podniku.





Formy sanácie (z fin. hľadiska):
◦ čistá sanácia – úhrada podnikovej straty na ťarchu
jeho základného imania
◦ sanácia získaním nových prostriedkov od vlastníkov –
tieto dodatočné vklady vlastníkov uhrádzajú stratu
a poskytujú likvidné prostriedky
◦ sanácia úpravou záväzkov voči veriteľom:
dohoda s veriteľmi o odklade splatnosti záväzkov
zmena časti krátk.záväzkov na strednodobé, resp. dlhodobé
záväzky
dohoda s veriteľmi o odpustení časti záväzkov
kapitalizácia záväzkov
◦ zníženie viazaného kapitálu s jeho následným
zvýšením (pokles základného imania a použitie
rezerv)


dohoda so všetkými veriteľmi o čiastočnej
úhrade ich pohľadávok voči podniku vo
finančných ťažkostiach.
Ak nie je možné uplatniť niektorý
z neformálnych postupov, pristupuje sa
k riešeniu pod dohľadom súdu.



Krízový manažment pod dohľadom súdu
môže mať formu:
konkurzu alebo
reštrukturalizácie





je súdom riadený likvidačný proces, v ktorom
sa rieši dlžníkov úpadok, a to speňažením
jeho majetku a kolektívnym uspokojením
jeho veriteľov.
Konkurzné konanie má 3 základné štádiá:
podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu,
zverejnenie uznesenia o začatí konkurzného
konania v Obchodnom vestníku a
vyhlásenie konkurzu.



Podstatou konkurzného a reštrukturalizačného
konania je riešiť úpadok dlžníka.
Podmienkou vyhlásenia konkurzu je, aby mal
dlžník majetok postačujúci na úhradu nákladov
konkurzu. Pri vyhlásení konkurzu súd ustanoví
do funkcie správcu, na ktorého prechádza
dispozičné oprávnenie úpadcu.
Veriteľov v konkurze rozdeľujeme na veriteľov
pohľadávok proti podstate a ostatných veriteľov
(zabezpečených a nezabezpečených).


Veritelia pohľadávok proti podstate sú tí,
ktorým pohľadávky vznikli počas konkurzu
(náklady konkurzu). Náklady konkurzu sa
uspokojujú prednostne pred všetkými
ostatnými pohľadávkami.
Zabezpečený veriteľ je taký, ktorého
pohľadávka je zabezpečená zabezpečovacím
právom, napr. záložným právom (je
uspokojený z oddelenej podstaty).



Nezabezpečený veriteľ – jeho pohľadávka nie
je zabezpečená, je uspokojený z výťažku
speňaženia všeobecnej podstaty.
Pohľadávky všetkých veriteľov sa
v konkurznom konaní uplatňujú prihláškou.
Prihláška sa podáva u správcu na súde
v lehote do 45 dní od vyhlásenia konkurzu.
Konkurzná podstata sa speňažuje
prostredníctvom verejnej obchodnej súťaže,
dražbou, ponukovým konaním.



Reštrukturalizácia – nelikvidačné súdne
konanie, v ktorom sa rieši úpadok alebo
hroziaci úpadok dlžníka s cieľom kolektívne
uspokojiť veriteľov, a to spôsobom
dohodnutým v reštrukturalizačnom pláne.
Počas reštrukturalizačného konania môže
dlžník naďalej disponovať svojím majetkom
pod dohľadom správcu.
Reštrukturalizačné konanie je podobné
konkurznému konaniu.


Spôsoby likvidácie podniku:
podľa vplyvu na podnikateľskú činnosť:
 formálna likvidácia – podnik zaniká len právne,
jeho podnikateľská činnosť pokračuje (pri
zmene právnej formy a pri fúzii)
 vecná likvidácia – zastaví sa podnikateľská
činnosť a podnik právne zanikne.


podľa rozsahu likvidácie:
 čiastočná L
 úplná L – podnik zaniká ako celok


podľa toho, kto dáva impulz na likvidáciu:
 dobrovoľná
 nútená


Finančné aspekty jednotlivých spôsobov
vecnej likvidácie podniku:
1./ čiastočná likvidácia – z celkového
majetku podniku sa vyčleňuje istá časť,
ktorá sa speňaží. Zo získaných likvidných
prostriedkov sa uhrádzajú podnikové
záväzky.
◦ dobrovoľná čiastočná likvidácia – vzniká na
základe slobodného rozhodnutia vlastníkov
podniku;
◦ nútená čiastočná likvidácia


2./ úplná vecná likvidácia – zahŕňa aj právnu
likvidáciu podniku. Podnikateľská činnosť sa
zruší, celý majetok sa speňaží, prostriedky sa
použijú na úhradu záväzkov a zvyšok sa
rozdelí medzi vlastníkov.
Aj úplná likvidácia môže nastať na základe
dobrovoľného rozhodnutia vlastníkov alebo
nútene (nútená vecná likvidácia ako dôsledok
konkurzu).

Platobný styk predstavuje realizáciu
hotovostných a bezhotovostných
finančných transferov medzi právnickými
(fyzickými) subjektmi prostredníctvom
bánk alebo finančných inštitúcií a medzi
nimi navzájom.
Členenie platobného styku možno vykonávať
podľa rôznych hľadísk:
 druh použitého platobného nástroja
hotovostný platobný styk, bezhotovostný
platobný styk
 územné hľadisko
tuzemský platobný styk, zahraničný platobný
styk.
 počet subjektov v platobnom procese
medzibankový platobný styk, vnútrobankový
platobný styk.


Hotovostný platobný styk - platobný styk
vo svojej hotovostnej forme predstavuje
odovzdanie a prevzatie bankoviek a mincí
v hotovosti.
Je realizáciou presunu platidiel od jedného
subjektu k druhému, a to aj bez účasti
bánk.


Bezhotovostný platobný styk - je podmienený
založením a vedením účtu klienta v banke. Proces
zaplatenia platby sa realizuje prevodom z účtu na
účet a jeho účtovým zápisom.
Účastník platobného styku bezhotovostnou
formou má možnosť využiť širokú škálu
platobných nástrojov, (napr. príkaz na úhradu,
príkaz na inkaso, šek, zmenku, dokumentárny
akreditív, platobnú kartu), pričom prevod peňazí
sa uskutočňuje len na účtoch zúčastnených
partnerov prostredníctvom bánk.





Nevyhnutnou podmienkou pri využívaní
bezhotovostného platobného styku je
otvorenie účtu v banke.
Medzi základné druhy účtov patrí:
kontokorentný účet,
bežný účet,
sporožírový účet.


Tuzemský platobný styk (domáci platobný
styk) - je realizovaný medzi bankami jedného
štátu (vrátane pobočiek zahraničných bánk).
Zahraničný platobný styk - realizujú klienti
bánk a banky rôznych štátov.


Medzibankový platobný styk - je
uskutočňovaný medzi klientmi dvoch rôznych
peňažných ústavov. Banky používajú rôzne
druhy softvérov, ktoré spravidla nie sú
navzájom kompatibilné, a preto je
nevyhnutné dodržiavať isté pravidlá, ktoré
umožňujú zasielanie a zúčtovanie platieb z
jednej banky do druhej.
Medzibankový platobný styk sa v rámci SR
realizuje prostredníctvom NBS.

Cieľom SEPA (Single Euro Payments Area jednotná oblasť platieb v eurách) je odstránenie
rozdielov pri realizácii domácich platieb a
cezhraničných platieb v mene euro v rámci
Európskej únie a Európskeho hospodárskeho
priestoru. Spotrebitelia, podniky, obchodníci a
verejný sektor budú schopní realizovať platby a
inkasá v mene euro v rámci tejto oblasti rovnako
jednoducho, rýchlo a lacno, ako domáce platby.
Od 1. februára 2014 sa všetky domáce platby v
mene euro stali SEPA platbami.


Vnútrobankový platobný styk - predstavuje v
podstate zúčtovanie medzi centrálou banky a
jej pobočkami. Jeho budovanie je internou
záležitosťou každej banky.
Národná banka Slovenska do organizácie
vnútorného systému zúčtovania
bezhotovostných prevodov banky
nezasahuje.
Účty, na ktorých dochádza k bezhotovostným platobným
operáciám, majú rôzny charakter.
 Podľa meny
 účet v domácej mene - používaný na disponovanie v eurách
 devízový účet (účet v cudzej mene) - používaný na finančné
operácie v cudzej mene, napr. pri exporte a importe tovaru
 Podľa účelu
 bežný účet – slúži na vykonávanie bežných bankových
operácií, tak hotovostných, ako aj bezhotovostných
 sporiaci účet - slúži k sporeniu prostriedkov a má spravidla
vyšší úrok
 termínovaný vklad - je druh účtu s vyšším úrokom, slúžiaci
na ukladanie a zhodnocovanie voľných financií
 úverový účet – účet - slúži na evidenciu úveru klienta
Platobný styk predstavuje vyrovnávanie
pohľadávok a záväzkov medzi jednotlivými
ekonomickými subjektmi, dochádza k 2
javom:
 platenie je dôsledok výmenných operácií
(dvojstranné operácie = dodávateľskoodberateľské vzťahy);
 vyrovnávanie finančných záväzkov (platenie
cla, daní, úrokov, = jednosmerná operácia).
Podľa času PS:
 1. Promptné platenie (platenie ihneď) – vylučuje
riziko z nezaplatenia;
 2. Platenie v zákonných, resp. v zmluvne
dohodnutých lehotách (v reálnom čase);
 3. Platenie s využitím
obchodného (dodávateľského) úveru.
Podľa toho, ktorý zo subjektov dáva príkaz na
platenie:
 úhradová forma (príkaz dáva odberateľ),
 inkasná forma (príkaz dáva dodávateľ).




Platenie je proces, ktorý má svoje zákonitosti
vyplývajúce z právnych noriem a tiež
podmienok dohodnutých medzi účastníkmi
platenia v zmluvách.
Povinnosť platiť vzniká z dvoch príčin:
1. zákonná povinnosť,
2. zmluvná povinnosť.