Transcript Medzivojnová poézia

Slovenská medzivojnová poézia
autor: Štefan Kohári
VITALIZMUS






životný elán („elán vital“) – odtiaľ názov
vitalizmus.
básnici oslavujú život, životodarnú aktivitu a
činorodosť
nechcú sa vracať do minulosti, dôležitejšia je pre
nich súčasnosť a budúcnosť.
ospevujú krásu ženy,
sú tu aj stopy poetizmu, najmä v princípe hry a
hravosti
hlavný predstaviteľ Ján Smrek, básnik životného
optimizmu, neúnavný hľadač lásky a harmónie.
Ján Smrek






Vlastným menom Ján Čietek, narodil sa v roľníckej rodine,
vyštudoval základnú školu v Modre, kde sa národne uvedomuje. Po
vojne tam absolvuje aj učiteľský ústav.
Už ako stredoškolák spolupracuje s Národnými novinami, počas
prvej svetovej vojny narukoval ako vojak rakúsko-uhorskej armády.
Neskôr pôsobí ako redaktor, vydáva lit. časopis Elán, po r. 1948 istý
čas nesmie písať.
Snažil sa o kultiváciu slovenčiny, odmietal snahy o československý
jazyk.
Stredobodom jeho pozornosti bola žena ako symbol mladosti, krásy
a základnej hodnoty života.
Jeho básne sú plné optimizmu. Poézia má podľa neho vyvolávať
najmä pocity krásna a harmónie, má byť citová a muzikálna.
TVORBA
Debutoval básnickou zbierkou Odsúdený k večitej žízni.
Zbierkou sa prihlásil k symbolizmu a k básnickej tradícii Ivana Krasku – motívy smútku a pesimizmu.
Cválajúce dni
Touto zbierkou sa zaradil k vitalizmu:
- oslava lásky, prírody, krásy sveta, vzdialené krajiny – radostné optimistický nálady,
- básne sú plné životného elánu – ospevovanie mladosti, lásky a krásy.
V tomto duchu aj ďalšie zbierky – Božské uzly, Iba oči, Zrno a básnická skladba Básnik a žena.
Oslava ženy a ženskej krásy: básne Dievča v rozkvete, Mne dedinčanka stepilá, Balada čerešňových
kvetov.
BÁSNIK A ŽENA
- najznámejšie dielo slovenskej ľúbostnej lyriky,
- ide o rozsiahlu lyrickú poému – má znaky veršovanej poviedky (má formu dialógu medzi básnikom
a neznámou ženou, ktorú básnik stretol jedného zimného dňa),
- vedú spolu rozhovory o láske, poslaní poézie a živote,
- skladba obsahuje päť kapitol- prvé štyri: ročné obdobie (zime, jar, leto, jeseň) + piata (stretnutie
po desiatich rokoch).
Dnes milujem svoj deň (zb.
Odsúdený k večitej žízni)
Dnes milujem svoj Deň.
Noc miloval som včera.
Tak láskal som ju, v rukách sa mi chvela
a sľubovala sen.
Dnes objímam sa s Ránom
a kým mi v oči hľadí,
sa tážem ho, či idú ešte ľady
života oceánom?
Či hodno je už vstávať?
Či čas už vypnúť plachty
kráľovskej mojej striebrobokej jachty
a k Orientu plávať?
Či vôbec duje pasát,
čo zavezie ma k Tróji,
či zdolám mečom, čo mi v ceste stojí,
a môžem triumf hlásať?
Hľa, milujem svoj Deň
a najmä svoje Ráno!
Ono dnes mlčí, zajtra však ma zľúba
a povie svoje: Áno.
Cválajúce dni (zb. Cválajúce dni)
Bujní žrebci, neosedlaní
— nezasiahne ich blesk —
ženú sa vpred,
ženú sa vpred,
kopyty rozbíjajú lebky
a nechávajú za sebou
dokaličené ľudské mŕtvoly.
Stepilí cowboyi
nad konské hrivy sklonení
sedia na pariacich sa chrbtoch
a stískajú ich koleny
kŕčovite.
Hurrá, hurrá!
Z cesty nám!!
Pádime!
Nevidíte?
Krasojazdcov sú stá,
divákov milióny.
Tie stá však jazdia ponad dómy,
ponad parížsku Notre Dame
a preskakujú Oceán,
ženú sa krkolomným cvalom,
že nestihne ich ani Parom,
chcú prelietať
zo stálic na stálice,
presedlať na Lucifera šiju,
vôbec: vtopiť sa v dáky fenomén,
možno: vo večnú energiu.
My mladí, jarí šarvanci,
ktorí sme život — svoju milú —
objali prvom pri tanci,
sme celým dúškom živí —
my sme tí jazdci diví!
Sedíme na paripách:
uháňajúcich dňoch,
a pevne držíme sa hrivy —
nič nevadí, že niektorý
pri skoku ponad piliere
oceľového mosta
drží sa už len chvosta.
Nemôžme znať, či nespadneme
a nezlomíme väz —
lež nechceme sa predsa vtopiť
v to driemajúce ľudské plemä,
v zakliaty živý les.
Mne dedinčanka stepilá (zb.
Cválajúce dni)
Mne dedinčanka stepilá
bezmála hlavu zmútila:
čižmičky, sukňa riasavá —
to dievča sa mi pozdáva!
Keď chladný vietor jesene
horami u nás zastene,
ja k našim idem s túžbami,
by neboli mi neznámi.
Závidím tomu šuhaju,
ktorého rty jej bozkajú
a ktorý štíhle bôčky jej
objíma vôli po svojej.
Mne hrdosť v očiach plápolá,
keď vidím ten ľud dokola,
tie silné, zdravé nevesty
a devy plné prelesti.
Ba repcem osud na celý,
že cesty moje zavreli
predo mnou raj i pôvab ten,
v ňom žije vieska deň po deň.
Ja každú rád by ospievať
a každej rád by srdce dať,
však jednej dám ho? — to je boj! –ja rád mám všetky, Bože môj!
Banujem, že som halenu
a strechu domu slamenú
zamenil a šiel v iný kraj,
kde obledol môj obličaj.
DAV-isti





skupina mladých, ľavicovo orientovaných slovenských
intelektuálov, ktorá vznikla v roku 1922 v Prahe
združovali sa okolo časopisu DAV (1924-1937), ktorý
viedol V. Clementis, neskôr L. Novomeský.
boli to zväčša študenti, socialisti zo Slovenska, v r. 1924
vydávajú Zborník mladej slovenskej literatúry.
Zaoberali sa otázkami umenia, filozofie, literatúry, kritiky
aj politiky.
Členmi DAV-u boli: Laco Novomeský, Vladimír Clementis,
Daniel Okáli, Andrej Sirácky, Ján Rob Poničan a i.
Ladislav Novomeský






(1904 – 1976)
pochádzal z rodiny krajčíra, gymnaziálne štúdiá absolvoval v
Budapešti, neskôr učiteľský ústav v Modre,
okrem poézii sa venoval aj publicistike, redaktor Rudého práva,
neskôr najvýznamnejšia osobnosť časopisu DAV,
v časoch SNP bol podpredsedom ilegálnej Slovenskej národnej rady,
v 50. rokoch obvinený z buržoázneho nacionalizmu a odsúdený na
10 rokov (jeho priateľa V. Clementisa popravili), po piatich rokoch
väzenia oslobodený a očistený.
Neskôr pôsobí v Slovenskej akadémii vied a ako predseda Matice
slovenskej.
Najvýznamnejšie zbierky: Nedeľa (1927),
Romboid (1932),
Otvorené okná (1935),
Svätý za dedinou (1939),
Pašovanou ceruzkou (1948)
Nadrealizmus







Nadrealizmus - niečo nad skutočnosť.
V 30. rokoch na Slovensku vystúpila skupina mladých básnikov, ktorí
zareagovali na blížiace sa nové vojnové obdobie.
Vzbúrili sa proti dobe, snažili sa podať protest aj proti zastaralému
básnickému umeniu.
Ich básňam zdanlivo chýbala logika, neobsahovali interpunkciu, rým,
rytmus, básnické prostriedky, strofy. Snažili sa dať poézii novú tvár.
Opierali sa o javy podvedomia, o sen, fantáziu.
Medzi zakladateľov nadrealizmu patrí Rudolf Fábry - zbierka Uťaté
ruky. Využíva momentálne nápady a približuje sa reči detských
rečňovaniek.
Nadrealistická sedmička: Rudolf Fábry, Štefan Žáry, Vladimír Reisel,
Pavol Bunčák, Ján Rak, Ján Brezina, Július Lenko
Rudolf Fabry




(1915 – 1982)
Narodil sa v rodine strojníka, po absolvovaní gymnázia v Trnave
vyštudoval kreslenie a zemepis v Prahe
Jeho činnosť bola predovšetkým žurnalistická – pôsobil v denníku
Práca, či v časopisoch ako Život (šéfredaktor), Film a divadlo, neskôr
Expres
Jeho prvá básnická zbierka Uťaté ruky sa všeobecne pokladá za
signál nástupu nadrealizmu v slovenskej literatúre – ako svojskej
podobe surrealizmu.
Najvýznamnejšie básnické zbierky:
Uťaté ruky (1935),
Vodné hodiny hodiny piesočné (1938),
Ja je niekto iný (1946),
Kytice tomuto životu (1953),
Každý sa raz vráti (1964),
Nad hniezdami smrti vánok (1969)
Uťaté ruky
časť – Prológ
- napísané symbolisticky, prečiarknutie znamenalo, že takúto poéziu odmietal.
2. časť – Básne
- už nadrealistické,
- básne sú polytematické a polysématnické
- básne sú, okrem jednej, všetky napísané voľným veršom.
LA FEE DE LA MER A ADNRE BRETON
1.
časť – Prietrž
-automatické texty,
-venované Appolinairovi.
SMRŤ SLÁVIKOM A PINKAVKÁM
3.
časť - Fair Play
- nadrealistické básneň
POKAZENÝ PÍSACÍ STROJ
4.
Za cenu umenia
vzdávame sa umenia
La fee de la mer
Rozkvitnuté mŕtvoly s hračkami
studenšími než ľadovce všetkých Panien v oleji
Rozkvitnuté mŕtvoly v arzeniku
osvetlené jej príliš červenými nechtami
osvetlené jej ústami
presvietenými jak kandis
pre miláčka v zoo
jej ramená ako revolver
jej prsia ako reklama
jej chod ako masakra Arabov
jej slnce ako oči
jej trup ako korzická dýka
jej pánev tvrdšia než moje zuby
jej panoptikum ako papierovina
jej bozk ako parník na Zambezi
jej stehná ako klietka
jej päta ako stratený syn alebo
cudzoložné historky z biblie
jej päť P ako intenzita
jej teplo ako dôvernosť
jej reč moja reč
jej les keď klame moje zrkadlo
môj úžas
Pokazený písací stroj
bledé súmraky
skvelá cigánka
ja a ty
podobáme sa
kokainu
bledší než
záhradky
záhradka do vašich
zubov
jej
srdce
moja
sny
bižutéria v mliekárni
občas bolí
Katolícka moderna








Vytvorili ju v tridsiatych rokoch 20. storočia mladí autori,
kňazi, ktorí sa združili okolo františkána Rudolfa Dilonga.
Za programové vystúpenie básnikov katolíckej moderny sa považuje
Antológia mladej slovenskej poézie, ktorú Dilong zostavil v roku 1933.
Základnou myšlienkou bolo heslo: služba Bohu, cirkvi, národu, ich
poézia vychádzala z náboženských a národných hodnôt.
Spracúvali aj tematiku návratov do detstva, motív vojny, mlčania a
poézie, kontrast svetla – tmy, využívajú náboženskú terminológiu.
Svoju tvorbu uverejňovali najmä v časopise Kultúra.
Boli pozitívne naklonení vláde vo fašistickom slovenskom štáte počas
2. svetovej vojny, z tohto obdobia pochádza aj väčšina ich zbierok.
Po roku 1948 časť básnikov emigrovala a časť prestala tvoriť, alebo
bola vo väzení.
Autori: Rudolf Dilong, Pavol Gašparovič Hlbina, Janko Silan, Ján
Harant, Andrej Žarnov. Ich nasledovníkmi boli Pavol Ušák Oliva či
Svetloslav Veigl.
Rudolf Dilong





(1905 – 1986)
Pochádza z rodiny plátenníka, od dvoch rokov sirota, v roku 1920 sa
stal členom františkánskej rehole, neskôr katolícky kňaz.
Spolupracoval s viacerými literárnymi časopismi, vyznával ľudácky
nacionalizmus a katolicizmus, ktoré sú prítomné aj v jeho tvorbe,
ovplyvnený bol však aj surrealizmom a tvorbou slovenských
nadrealistov.
Počas 2. svetovej vojny pôsobil pri armáde ako vojenský kňaz.
Po vojne emigroval do Talianska, neskôr do Argentíny, kde bol
duchovným vo františkánskom kláštore.
Najvýznamnejšie básnické zbierky
1933 Dýchajte lazy!
1934 Hviezdy a smútok
1935 Helena nosí ľaliu
1936 Mladý svadobník
1939 Na Hlinkovu gardu
1939 Gardisti, na stráž
1942 Hanička
1942 Vojna
1944 Plač
Po jari
Raz opŕchol kvet na jabloni,
máj nezastavil sivých koní.
Za hory rok za rokom beží,
niekomu mladosť v hrobe leží.
Od koho pýtať pozdrav z domu?
Jar pieseň posiela a nevie komu.
Života radosť, tak sa tvoja zmena stane,
lež človek volá jarou život svoj, kým neustane.
Mŕtvej matke
Teraz je noc a ja ti píšem,
ako mi srdce kvapká krvou,
aké sú hviezdy preúbohé
a ty si poslednou a prvou,
čo vyšla na oblohe
a skorej, než si zaplakala
na kraji našich hrobov,
noc, iba noc tu čierna stála
a počula nás plakať oboch.
Tma ťažká padá mi do rany,
hviezdy sa opäť schovali
a ja sa pýtam načo som tu živý?
Mesiac je vyčerpaný,
vietor je pomalý,
ale tým viacej bolestivý.
Volám ťa, matko, z hrobu von,
kde si mi lásku dala!
Stratil som všetko, keď si kolembala
pohrebný zvon.
Bože, môj smútok večne trvá,
ty, matko prvá,
kde si mi lásku dala!
S modlitbou dlho blúdim v poli,
kde spíš a niet ťa,
ako ma srdce bolí,
jak malé dieťa
a čakám blaženosť
a cesty mi len tvoje kroky zdobia,
príď navštíviť ma zo záhrobia,
príď, milý hosť.
Koľko je hodín, kto mi povie?
Prírodou blúdi biely dym,
bez sna a bez vidín
ustávajú mi ubolené oči,
len čiernych vtákov cítim, kto vie,
prečo si posadali na úbočí?
Za múrmi kláštora II.

V noviciáte izbu podobnú mám väzeniu:
kľakátko, kríž, stôl, posteľ,
tak málo potrebné je k spaseniu,
ach, málo potrebné je k spaseniu,
abych do neba došiel.
Dnes Dismas z kríža dolu nestúpil,
lež Kristus zadržal ho,
Bože môj, ktorý si ma vykúpil,
čo bude so mnou? Hallo?
Len kúsok vzduchu v túto celu,
len kúsok vzduchu, čo mi oblok ulomí,
len trochu vánku môjmu čelu,
Ježišu Kriste, väzniteľu,
otvor ten oblok, smutno mi!