Transcript Základné problémy všeobecnej psychológie

Základné problémy
všeobecnej psychológie
PhDr. Miroslav KMOŠENA, PhD.
Vznik a vývoj psychológie ako vedy .




Psychológia = z gréckeho psyché (duša) + logos (veda) –
náuka o duši
Medzi prvými sa predvedeckými psychologickými názormi
zaoberali Platón a Aristoteles.
Platón – podľa jeho teórie, jediný skutočný svet je svet ideí
a to čo vnímame svojimi zmyslami je iba odrazom sveta
ideí. Svojimi zmyslami nemôžeme poznať podstatu sveta,
ale poznávať ju môžeme rozumom.
Aristoteles – pravé poznanie prichádza prostredníctvom
zmyslov, opačná teória oproti Platónovi.
Vznik a vývoj psychológie ako vedy






Racionalizmus – človek sa rodí s niečím daným a to je
rozum – naviazali na učenie Platóna. Predstaviteľ –
Descartes.
Empirizmus - človek sa rodí ako nepopísaná tabuľa a vďaka
zmyslom získava skúsenosti, ktoré ho formujú.
Asocianizmus – odnož empirizmu. Celá psychika vzniká na
základe zmyslového vnímania.
Pozitivizmus (Comte) – dôležitá je objektivita poznania.
Prijať sa môžu iba poznatky, ktoré sa dajú objektívne
overiť.
Za zakladateľa vedeckej psychológie je považovaný
Wilhelm Wundt – nemecký filozof (1832 – 1920). Bol
empirista, asocianista, ovplyvnený pozitivizmom. Používal
metódu introspekcie – skúmaný subjekt sám vypovedá, čo
prežíva.
W. Wundt – v roku 1879 založil v Lipsku prvé psychologické
laboratórium. Stalo sa „svetovou školou experimentálnej
psychológie“, čím výrazne prispel k oddeleniu psychológie
od filozofie a k jej inštitucionalizovaniu ako samostatnej
vedy.
Najvýznamnejšie psychologické
teoretické smery (školy) I.

Psychoanalýza, hlbinná psychológia (freudizmus):
- zakladateľ: Sigmund Freud (1856-1939),
- rozdeľuje psychiku na dve úrovne –vedomie a nevedomie
- za hybnú silu duševného života Freud považoval všemohúcu
sexuálnu podstatu – libido,
- organizácia psychického života sa začala chápať ako model,
ktorého prvky tvoria rozličné psychické inštancie, označené
termínmi „Ono“ (ID), „Ja (ego) a „Nad-ja“ (superego).
Najvýznamnejšie psychologické
teoretické smery (školy) II.

Behaviorizmus – psychológia správania:
- zakladateľ: John Broadus Watson (1878-1958),
„z ang. behavior = správanie“
- psychológia, ktorá skúma správanie t.j. reakcie vznikajúce
na základe vonkajších podnetov,
- neštuduje mozog alebo nervovú sústavu ako objektívny
základ psychiky, stotožňuje psychiku a správanie,
- na človeku je poznateľné len to, čo sa dá na ňom pozorovať
alebo merať,
- za rozhodujúce faktory utvárania osobnosti považuje vplyv
prostredia a učenie.
Najvýznamnejšie psychologické
teoretické smery (školy) III.
Tvarová (celostná psychológia) – geštaltizmus:
- zakladateľ: Max Wertheimer (1880-1943),
- odmieta skúmanie izolovaných prvkov správania, ale požaduje
celostný prístup,
- základným princípom je téza, že prvotným a hlavným obsahom
každého psychickému procesu nie sú jednotlivé elementy – pocity, ale
isté celistvé útvary – konfigurácie, tvary alebo geštalty (tvar,
štruktúra).
Existencionálna psychológia:
- človek prichádza na svet ako celistvý organizmus a osobnosťou sa
stáva vplyvom rôznych faktorov, vrátane spoločenskej praxe.
Najvýznamnejšie psychologické
teoretické smery (školy) IV.
Humanistická psychológia:
- hľadá odpoveď na otázky podstaty ľudského bytia, usiluje sa
pochopiť vnútorné zážitky jednotlivca a potom ho naučiť tieto
ovládať, (tendencia k sebarealizácii),
- v centre pozornosti stojí človek.
Kognitívna psychológia:
- v centre pozornosti je skúmanie poznávacích procesov (vnímanie,
pamäť, umelá inteligencia, myslenie),
- prichádzajúca informácia sa v mysli človeka spracúva viacerými
spôsobmi, triedi sa, porovnáva, transformuje.
Schéma štruktúry psychologických vied
1. Teoretická psychológia
a) zákl. psychologické vedy
- VŠEOBECNÁ PSYCHOLÓGIA, ontogenetická psych.,
psychopatológia
b) špeciál. psych. vedy
- zoopsychológia, komparatívna psych., psycholingvistika,
biolog. psych., sociálna psych., diferenciálna psych.
2. Aplikovaná psychológia
- pedagogická psych., klinická psych., psych. práce,
psychológia trhu, kriminálna a forezná psychológia, psych.
športu, vojenská, umenia, poradenská...
Predmet psychológie a jej význam
Pojem psychológia
Psychológia je veda o psychike/duši ( psyché = duša,
logos = slovo, veda )
Psychológia – sústava vedeckých disciplín, ktoré sa
zaoberajú štúdiom psychiky. Je vedou o prežívaní a
správaní človeka.
Predmet skúmania
Predmetom skúmania psychológie sú otázky podstaty,
vzniku, utvárania, fungovania a ovplyvňovania ľudskej
psychiky (Vágnerová, M.).
Všeobecná charakteristika psychiky
PSYCHIKA

Psychiku tvorí súbor psychických javov.
Psychika
sa neraz
tematizuje pod titulom duša. Psychiku človeka utvárajú psychické
procesy, stavy a vlastnosti. Psychika človeka vznikla v dôsledku
vývinu živej hmoty, a to v súvislosti s vývinom nervovej sústavy.
Psychika je vo svojej podstate funkciou nervovej sústavy, najmä
mozgu. Akákoľvek zmena, či porucha niektorých buniek alebo častí
mozgu, zapríčinená nádorom, zraneným a podobne má za následok
aj rozličné zmeny v psychických javoch človeka.
Všeobecná charakteristika psychiky – vedomie I.
VEDOMIE
 Vedomie je najvyšším stupňom vývoja
psychiky a je vlastné iba človeku.
 V psychológii je vedomie v najširšom
zmysle slova súbor predstáv (pocitov,
myšlienok, citov, vôle atď.), ktoré nejaká
osoba v danom okamihu o sebe (o svojich
duševných stavoch) má.
Všeobecná charakteristika psychiky – vedomie


a) Psychický stav osoby charakterizovaný tým, že je schopná
reagovať na podnety, vnímať, prežívať, myslieť a tieto procesy si
uvedomovať. Je to teda stav uvedomovania si časopriestorových
aspektov prúdu prežitkov (vnemov, pocitov atď.), ako aj aspektov
vlastnej osoby (vedomie ja).
b) pozostáva zo všetkého, čo si daná osoba práve uvedomuje, čomu
venuje pozornosť.
c) je prístupná introspekcii - sebapozorovaniu
Všeobecná charakteristika psychiky - nevedomie .
NEVEDOMIE
 Nevedomie, tak sa všeobecne označujú všetky obsahy a procesy,
ktoré nie sú vo vedomí, ktoré však môžu ovplyvniť alebo ovplyvňujú
vedomé procesy a jednania. Patria sem potlačené pudy, túžby,
momentálne neuvedomované, ale predtým prežité zážitky, sny a
pod. Podľa pôvodu to môžu byť činnosti, ktoré sme pôvodne konali
vedome, zmechanizovaním alebo rutinnou sa stali nevedomým
alebo automatickým jednaním. Nevedomé môže byť, čo uniklo
našej pozornosti, alebo obsahy zabudnuté, ktoré sa spontánne
stratili z nášho vedomia. Taktiež tak nazývame obsahy, ktorými sa
nechceme zaoberať a snažíme sa na ne zabudnúť. Je to všetko to
čo si človek zo svojho duševného života neuvedomuje, ale napriek
tomu ho to ovplyvňuje.
Klasifikácia psychických javov
Psychické javy
Psychické procesy
Psychické stavy
Psychické vlastnosti
poznávacie
motivácia a zameranosť
citové
temperament a charakter
vôľové
schopnosti
Metódy všeobecnej psychológie





Pozorovanie - introspekcia /sebapozorovanie/
- extrospekcia /pozorovanie iných/
Experiment - laboratórny
- prirodzený
- terénny
Exploratívne metódy
- anamnéza
- rozhovor - štandardný, riadený
- voľný
- dotazník
Analýza produktov činnosti /rozbor produktov činnosti/.
Psychologické testy, dotazníky a laboratórne prístroje.
Pozorovanie
introspekcia /sebapozorovanie/
extrospekcia /pozorovanie iných/


Metóda, ktorou sa zisťujú a podrobne zaznamenávajú
vonkajšie prejavy správania človeka v prirodzených aj
upravených podmienkach. Predmetom pozorovania sú
úkony a výroky človeka v rozličných životných podmienkach
/pri hre, práci, učení/. Introspekciou rozumieme také
pozorovanie, ktorého predmetom je vlastný duševný život a
vlastné zážitky.
Extrospekcia spočíva v skúmaní duševných javov iných ľudí
sledovaním ich vonkajších prejavov. K týmto vonkajším
prejavom patria pantomimika, mimika, gestikulácia, spôsob
reči, obsah reči a fyziologické zmeny /tlkot srdca, blednutie,
triaška a pod./.
Biologická determinácia psychiky

činnosť a vlastnosti nervovej sústavy

činnosť žliaz s vnútorným vylučovaním

rast a zrenie organizmu
•
celkový a momentálny ( telesný ) stav
•
biologické potreby a pudy
•
dedičnosť
Sociálna determinácia psychiky
• fyzikálne prostredie
• širšie sociálne prostredie
• sociálne skupiny
• kultúrne produkty
• spoločenské normy, pravidla
Kognitívne procesy, ich klasifikácia
K hlavným úlohám psychológie patrí štúdium procesu poznávania.
Výsledkom procesu poznávania je poznanie.
Poznávacie (kognitívne)
procesy
Pociťovanie a vnímanie
Predstavvivosť
(obrazotvornosť)
Pamäť a pozornosť
Myslenie
a reč
Kognitívne procesy – pociťovanie I.
Pociťovanie je najjednoduchší poznávací proces. Jeho
výsledkom sú pocity.
Pocit je zmyslovým odrazom relatívne jednoduchej
vlastnosti objektu alebo procesu priamo pôsobiacej na
zmyslový receptor zvonku alebo znútra organizmu.
Pocity sú základnými prvkami psychického odrazu,
základným zdrojom duševného života. Prostredníctvom
pocitov si človek utvára psychické spojenie so svetom.
Ak by človek od narodenia nemohol pociťovať (ak by nemal
zrak, sluch, kožné a všetky ostatné zmyslové orgány), zostal
by úplne izolovaný od okolitého sveta, svet by pre neho
neexistoval, ako by neexistoval ani jeho duševný život.
Pocit vzniká v zmyslovom orgáne, ktorý nazývame aj
zmyslovým analyzátorom (podľa I. P. Pavlova).
Kognitívne procesy – pociťovanie II.
Citlivosť zmyslových orgánov
Podnet musí mať istú veľkosť, aby vyvolal pocit.
Najmenšia veľkosť podnetu, ktorá už vyvoláva pocit, nazýva sa
dolným, alebo aj absolútnym prakom pociťovania (alebo
podnetovým prahom). Dolným prahom pociťovania je určená
absolútna citlivosť zmyslového orgánu. Čím je prah nižší
(pôsobiaci podnet menší), tým je citlivosť vyššia.
Zmyslová adaptácia a pocitový kontrast
Citlivosť zmyslového orgánu sa mení vplyvom dlhotrvajúceho
pôsobenia
alebo
pri
zmene
pôsobiaceho
podnetu.
Adaptácia zvýšením citlivosti sa vyskytuje napr. pri zraku. Pri
dlhšom pobyte v tmavom prostredí sa citlivosť zraku
mnohonásobne zvyšuje. Adaptácia znížením citlivosti sa
vyskytuje v oblasti kožného pociťovania (necítime tlak prsteňa,
náramkových hodiniek), čuchového (po čase necítime vôňu
alebo zápach v miestnosti) a chuťového pociťovania.
Kognitívne procesy – vnímanie
Vnímanie je zmyslové zobrazovanie (odrážanie) súvislejších
celkov skutočnosti pri ich priamom pôsobení na receptory.
Bezprostredné zmyslové poznanie prebieha u človeka v
podstate ako vnímanie. Človek obyčajne nepociťuje jednotlivé
vlastnosti predmetov osobitne (napr. farbu, povrch, chuť, vôňu
jablka), ale vníma celky, vytvára si zložité obrazy objektov
(vnem jablka). Kým pociťovanie sa väčšinou pokladá za
vrodené, vnímanie je skôr nadobudnuté.
Vnemy tvoria základný materiál pre myslenie, ale myslenie sa
spätne zapája do vnímania, Človek vnímané objekty zároveň
pomenúva a pojmové triedi, čiže zároveň ich poznáva a chápe,
uvedomuje si aj ich význam pre seba.
V psychologickej literatúre sa často používajú dva výrazy na
označenie dvoch odlišných stránok (druhov) vnímania:
1. Percepcia (percepčné procesy) - prosté vnímanie
2. Apercepcia - vnímanie, pri ktorom sa vnímaný objekt
pojmovo vystihuje, chápe.
Klasifikácia analyzátorov pociťovania a vnímania
Každý zmyslový orgán je uspôsobený na prijímanie osobitných
podnetov a výsledkom jeho činnosti je pocit osobitnej kvality.
I. Pocity prameniace z vonkajšieho prostredia organizmu a
vonkajších receptorov (exteroceptorov):
5. chuťové
1. dotykové
2. tepelné
kožné
6. čuchové
3. chladové
7. sluchové
4. bolesťové
8. zrakové
pocity
chemoreceptora
II. Pocity prameniace z vnútorného prostredia organizmu a
vnútorných receptorov (interoceptorov a proprioceptorov):
9. telesnej polohy, rovnováhy ( statické pocity)
10. telesného pohybu ( kinetické)
11. orgánové ( prameniace z vnútorných orgánov)
Klasifikácia pocitov a pociťovania
Kožné pocity – mokrosť suchosť, drsnosť, hladkosť, tvrdosť,
mäkkosť, svrbenie, šteklenie
Pociťovanie bolesti
Pociťovanie teploty – tepla, chladu
Pociťovanie tlaku – dotyk
Hmat
Chuťové pociťovanie
Čuchové pociťovanie
Sluchové pociťovanie
Zrakové pociťovanie
Pociťovanie telesnej polohy – statické pocity
Pocity polohy a pohybu časti tela – kinetické pocity
Orgánové pocity
Klasifikácia vnímania
Vnímanie priestorových vlastností:
vnímanie tvaru
vnímanie veľkostí predmetov
vnímanie priestorovej hĺbky
vnímanie smeru
Vnímanie času
Vnímanie pohybu predmetov
Kognitívne procesy – predstavivosť I.
Predstavivosť – psychický poznávací proces, výsledkom
ktorého je PREDSTAVA.
PREDSTAVY:
-
sú názorné obrazy predmetov a javov, ktoré v danej chvíli
nevnímame
-
sú menej jasné ako pocity a vnemy
-
odlišujú sa od pocitov a vnemov v pôvode vzniku a v obsahu
-
sú útržkovitejšie, menej detailné, neustále unikajú z vedomia
-
nevznikajú náhodne, pri ich vzniku platia isté pravidelnosti asociačné zákony:
1.) primárne: zákon dotyku v priestore a čase, zákon
podobnosti a kontrastu
2.) sekundárne: zákon novosti, častosti, živosti
Kognitívne procesy – predstavivosť II.
DRUHY PREDSTÁV
Na základe podobnosti alebo odlišnosti predstavy od
pôvodného psychického zážitku ich delíme na:
 pamäťové;
 fantazijné.
pamäťová/spomienková predstava: je názorný obraz už
predtým vnímaného
- všeobecná
- konkrétna (jedinečná)
fantazijná-(FANTÁZIA): je názorný obraz, ktorý síce vzniká na
základe pamäťových stôp, ale je v ich novou kombináciou
- rekonštruujúca (reproduktívna): vzniká na základe opisu
- konštruujúca (tvorivá): ide o vytváranie nových
originálnych i významných a užitočných nápadov
- bdelé snenie (rojčenie):viažu sa na želanú budúcnosť;
motivujú alebo aktivizujú
- spánkové sny: špecifický druh fantazijných predstáv



Kognitívne procesy – pamäť
Pamäť považujeme za jednu zo základných vlastností živých
organizmov. Jej zmyslom je uchovanie individuálnej skúsenosti.
Pamäť môžeme chápať ako odraz predošlej skúsenosti vo
vedomí človeka, ktorý tkvie v zapamätaní, uchovaní a
následnom vybavení alebo znovupoznaní toho, čo už prv
vnímal, prežíval, robil alebo jednoducho čo sa naučil.
Pamäť môžeme v najširšom slova zmysle definovať ako
schopnosť zaznamenávať životné skúsenosti.
Pamäť v
sučasnom období počítačov definujeme jako
trojfázový proces, ktorý pozostáva zo senzorickej, krátkodobej
a dlhodobej pamäti.
Kognitívne procesy – pamäť II.

Rozdelenie pamätí:
PODĽA CHARAKTERU PSYCHICKEJ AKTIVITY
PREVLÁDAJÚCEJ ČINNOSTI:




pohybová pamäť
emocionálna pamäť
názorná pamäť
slovno logická pamäť
PODĽA CHARAKTERU CELKOVEJ ČINNOSTI
 pamäť úmyselná(zámerná)
 pamäť neúmyselná(mimovoľná)
PODĽA DĹŽKY, UPEVŇOVANIA A PODRŽANIA MATERIÁLU
 senzorická pamäť
 krátkodobá pamäť
 dlhodobá pamäť
Kognitívne procesy – pamäť III.

Fázy pamäti:

ZAPAMÄTÁVANIE (VŠTEPOVANIE)

UPEVŇOVANIE (PODRŽANIE, SKLADOVANIE)


VYBAVOVANIE (REPRODUKCIA, AKTUALIZÁCIA,
OBNOVENIE)
ZABÚDANIE
V kognitívnej psychológií sa stretávame s rôznymi modelmi,
ktoré vysvetľujú proces a typy pamäti. Najčastejšie je
využívaný viacskladiskový model model pamäti
(Atkinson,Shiffrin).
Kognitívne procesy – pozornosť I.
Všeobecná charakteristika pozornosti :
 zameranosť a sústredenosť duševnej činnosti na určitý
objekt alebo dej (napríklad načúvanie na rozdiel od prostého
počutia); základom je orientačný reflex, úlohu hrá
nápadnosť, neočakávanosť, novosť vnímaného, prostredie i
postoj, záujem, očakávanie, únava a i. jedinca;
 pozornosť sa vyznačuje trvalosťou, pružnosťou, intenzitou
a rozsahom (u človeka schopnosť jedným pohľadom poznať
šesť až dvanásť predmetov rovnakého druhu)
V minulosti patrila pozornosť k málo rozpracovaným
problémom vzhľadom na vplyvy behaviorizmu a geštaltizmu.
 Behavioristi totiž pozornosť neuznávali a redukovali ju na
reflexné prispôsobovanie sa organizmu k prichádzajúcim
podnetom, pričom pripisovali dôležitú úlohu motorickému
zameraniu.
 Geštaltisti
svoj psychologický prístup k pozornosti
vysvetľovali pomocou figúry a pozadia, v podstate pomocou
vlastností vnemového poľa a termín pozornosť vynechávali.
Kognitívne procesy – pozornosť
V psychológii sú dva základné druhy pozornosti:
pozornosť neúmyselná (mimovoľná) a pozornosť
úmyselná.
 Neúmyselná pozornosť
Vyvolávajú ju bezprostredne pôsobiace podnety
alebo javy. Súvisí s reflexívnymi postojmi. Rubinštein ju
označuje za prvotnú formu pozornosti, za bezprostredný
mimovoľný produkt záujmu. Nie je závislá od vedomého
úmyslu človeka. Podnety, ich vlastnosti, intenzita,
novosť, emocionálne podfarbenie a ich spojenie so
záujmami a potrebami môžu našu pozornosť ovládnuť a
na určitý čas ju pripútať. No nie každá zmena v prostredí
vyvoláva neúmyselnú pozornosť.
Kognitívne procesy – pozornosť
Ak sa má stať podnet objektom pozornosti, musí spĺňať
tieto vlastnosti:
a) sila podnetu
b) kontrast medzi podnetmi
c) zmena a novosť podnetov a javov
d) potreby a záujmy
Kognitívne procesy – pozornosť
Úmyselná pozornosť
Vzniká na základe toho, že venujeme istému javu či
podnetu pozornosť. Úmyselná pozornosť je náročnejšia a
vyčerpáva viac ako mimovoľná pozornosť. Vyvolávajú ju
slovne formulované požiadavky a podriaďuje sa vedomo
vytýčeným cieľom. Udržiavať pozornosť na istých predmetoch
a javoch a pritom eliminovať rušivé, nežiaduce vplyvy,
znamená, že pozornosť bezprostredne súvisí s vôľovými a
myšlienkovými procesmi.
Základom úmyselnej pozornosti sú spoje, ktoré sa
vytvorili v minulej skúsenosti medzi určitou úlohou a úkonmi
zodpovedajúcimi tomuto zameraniu pozornosti. Pozornosť sa
podriaďuje úlohe, ktorá určuje činnosť. Úmyselná pozornosť
sa môže meniť a stať sa neúmyselnou.

Kognitívne procesy – pozornosť

Vlastnosti pozornosti:
1, Koncentrovanosť alebo sústredenosť pozornosti;
2, Intenzita pozornosti;
3, Rozdelenie pozornosti (distribúcia);
4, Stálosť pozornosti
Kognitívne procesy – myslenie
Na orientáciu človeka vo svete nestačia iba informácie
poskytované zmyslovými orgánmi (tzv. zmyslové, názorné
poznanie). Predmety a javy majú totiž často také vlastnosti
podstatného významu pre ich správne spoznanie a
manipuláciu, ktoré sa navonok neprejavujú, a preto ich
nemožno priamo poznávať zmyslovými orgánmi. Dajú sa
spoznať iba sprostredkovane. Človek dochádza k poznaniu aj
zovšeobecnením
konkrétnych
poznatkov.
Prísť
ku
všeobecnejšiemu poznatku znamená však prejsť od
nepodstatných vlastností poznávaných predmetov a javov a
orientovať sa len na typické a podstatné vlastnosti. V takomto
prípade hovoríme, že ide o tzv. abstrahujúce poznávanie.
Takýto spôsob poznávania zabezpečuje psychický proces, ktorý
sa nazýva myslenie.
Definujeme ho ako: sprostredkovaný a zovšeobecňujúci spôsob
poznávania, ktorý vedie k poznaniu podstatných, všeobecných
vlastností predmetov a javov a súvislostí medzi nimi.
Myšlienkové poznanie predstavuje vývinovo najvyššiu formu
poznania.
Kognitívne procesy – myslenie
Druhy myslenia
Podľa zastúpenia foriem myslenia a myšlienkových
operácií, ktoré ho vytvárajú rozlišujeme rôzne jeho druhy:
 Vizuálne myslenie;
 Myslenie pojmovo-logické;
 Tvorivé.

Z hľadiska toho aké problémy riešime, možno myslenie
rozdeľovať na:
 Praktické myslenie;
 Abstraktné myslenie;
 Konvergentné myslenie;
 Divergentné myslenie.
Kognitívne procesy – myslenie
Základné myšlienkové operácie
Podstatou myslenia je vykonávanie istých myšlienkových
postupov, ktoré bežne nazývame myšlienkovými operáciami.
Sú to analýza, syntéza, komparácia, abstrakcia, konkretizácia,
generalizácia, indukcia, dedukcia, analógia.
Analýza - myšlienkové rozčleňovanie celku na časti,
vyčleňovanie jednotlivých stránok (vlastností a vzťahov)
predmetov a javov skutočnosti.
Syntéza - myšlienkové zjednocovanie, spájanie vyčlenených
častí, vlastností alebo vzťahov predmetov a javov skutočnosti.
Komparácia - myšlienková operácia, ktorou sa zisťuje
podobnosť a odlišnosť medzi viacerými predmetmi a javmi.
Abstrakcia - myšlienková operácia, ktorou vyčleňujeme
podstatné a všeobecné vlastnosti javov a predmetov a
zanedbávame
ostatné
(nepodstatné,
individuálne).
K
abstrakcii nemožno dospieť bez analýzy, syntézy a
komparácie.
Konkretizácia - aplikácia všeobecného poznatku na konkrétny
jav.

Kognitívne procesy – myslenie

Základné myšlienkové operácie
Generalizácia - myšlienkové zisťovanie a spájanie spoločných
vlastností jednotlivých predmetov a javov do istej skupiny
(triedy).
Indukcia - myšlienkové vyvodzovanie všeobecného tvrdenia z
jednotlivých prípadov. Pod indukciou rozumieme taký logický
postup myslenia, pri ktorom na základe analýzy, syntézy,
komparácie a abstrakcie dospievame k záveru, že všetky javy,
ktoré majú spoločné vlastnosti, patria do jednej spoločnej
triedy.
Dedukcia - myšlienkový postup, kde sa platnosť všeobecného
poznatku vzťahuje na konkrétny prípad.
Analógia - vyvodzovanie poznatku o nejakom predmete a jave
na základe jeho podobnosti s inými predmetmi a javmi.
Kategorizácia - myšlienkové priraďovanie jednotlivých
predmetov a javov do kategórií.
Klasifikácia citov
CITOVÉ procesy
(– podľa vplyvu na činnosť človeka)
– subjektívne prežívania
vzťahu človeka k
predmetom, javom a
osobám
.....................STENICKÉ –aktívne
.....................ASTENICKÉ –pasívne /odrádzajúce/
(– podľa zložitosti a obsahu)
.....................NIŽŠIE –emócie
.....................VYŠŠIE –spoločenské city
(– podľa intenzity a doby trvania)
.....................NÁLADY
.....................AFEKTY
.....................VÁŠNE
polarita
intenzita
subjektívnosť
hĺbka
Znaky
citov
nákazlivosť
(prenášanie)
ambivalencia
(zmiešanosť)
stálosť
zmeny v činnosti
vnútorných orgánov
zmeny v dýchaní
gestikulácia
intenzita
a zafarbenie
hlasu
Vonkajšie
prejavy
citov:
výraz tváre
zmeny
v činnosti
žliaz
Prejavy citov
City sa vyznačujú tromi bipolárnymi
vlastnosťami:



príjemnosť – nepríjemnosť
napätie – uvoľnenie
vzrušenie - ukľudnenie
Zdroje citov
Vznik citov determinujú vonkajšie a vnútorné podnety,
ktoré na človeka neustále pôsobia.
Vonkajším podnetom môže byť napr. činnosť, ktorú
človek vykonáva, dobre zvládnutá práca vyvoláva kladné
city a uspokojenie, príliš ťažká práca zas nechuť,
nespokojnosť, depresiu až pocit menejcennosti (najmä ak
sa nezvládne), druhí ľudia, sympatia, cit lásky, antipatia,
nenávisť, rozličné udalosti, úspech vyvoláva radosť,
dobrú náladu, motivuje k ďalším úlohám, neúspech môže
vyvolávať rezignáciu až odpor k ďalšej práci.
K vonkajším podnetom sa zaraďujú potreby. Uspokojenie
potrieb vyvoláva kladné city, neuspokojenie záporné.
Vôľa
Všeobecná charakteristika vôle
Vôľa je psychický proces, ktorým človek prekonáva
prekážky, riadi svoju činnosť na dosiahnutie vopred
vytýčených cieľov. Činnosť, ktorou človek dosahuje tento
vopred vytýčený cieľ, nazývame vôľové konanie.
Vôľové konanie pozostáva z troch fáz:
 Príprava vôľového konania(činu) – vytýčenie cieľa,
pričom základom každého vôľového konania sú tzv.
motívy.
 Rozhodovanie – zvažovanie dôvodov pre isté konanie –
tzv. boj motívov.
 Uskutočnenie rozhodnutia – prekonanie vnútorných aj
vonkajších prekážok, rozhodnutie sa mení na čin.

Vôľa

Vôľové vlastnosti osobnosti
 Zameranosť na cieľ;
 Rozhodnosť;
 Vytrvalosť;
 Principiálnosť;
 Sebaovládanie;
 Samostatnosť.
Podstata, význam a základné znaky
psychických stavov
Psychické stavy sú spolu s psychickými procesmi
a vlastnosťami osobnosti súčasťou psychických javov.
Psychické stavy nie sú statické, ale dynamické.
Psychický stav je aktuálna úroveň psychiky podmienená
predošlými a momentálne pôsobiacimi podnetmi.
Psychické stavy : pohotovosť, strach, hnev, radosť, úzkosť, tréma.
Psychické stavy sú charakteristické určitou mierou zotrvačnosti v
čase. Môžu človeka ovplyvňovať krátku dobu, ale aj celé mesiace a
takmer prekryť jeho trvalé vlastnosti. Zaraďujeme sem:
Nálady;
Prechodné psychofyzické stavy (vzrušenie, únava, …);
Dlhodobé stavy (frustrácia, stres, …).