Transcript Regionalistika II. Doc. PhDr. Peter Čajka, PhD.

Regionalistika II.
Doc. PhDr. Peter Čajka, PhD.
Zabezpečenie rastu a rozvoja regiónov predstavuje v súčasnosti
oblasť, ktorá patrí k najdiskutovanejším témam. V kontexte tejto diskusie
základnou naďalej zostáva otázka zabezpečenia vyváženého sociálneho
a ekonomického rozvoja jednotlivých regiónov. Zásadný význam úsilia
o dosiahnutie vyváženého regionálneho rozvoja spočíva v téze, že od úrovne
sociálno-ekonomického rozvoja regiónov sa odvíja sociálno-ekonomický
rozvoj celého štátu.
Úsilie o dosiahnutie vyváženého hospodárskeho a sociálneho rozvoja
jednotlivých regiónov v rámci štátu predstavuje pomerne významnú úlohu
a to nielen z ekonomického hľadiska, ale taktiež z hľadiska sociálneho
a politického. V tomto kontexte môžeme poukázať, že regióny vyznačujúce sa
nízkou dynamikou rastu a rozvoja sú často oblasťami, ktorých obyvateľstvo
túto negatívnu situáciu veľmi citlivo vníma a v tomto kontexte sa cíti zo strany
ostatných regiónov, ako aj centrálnej rozhodovacej úrovne marginalizované.
Pokiaľ úpadok regiónu pretrváva dlhšie časové obdobie, jeho negatívne
dopady výrazne ovplyvňujú nielen jeho hospodársku štruktúru, ale prinášajú
aj problémy v sociálnej oblasti súvisiace najmä s nárastom nezamestnanosti
a jej neblahými sociálnymi dôsledkami. Neriešenie problémov regionálnych
disparít však nemusí mať dopad len na ekonomickú a sociálnu oblasť daného
štátu, avšak v prípade neustáleho zostrovania regionálnych disparít môžu tieto
problémy prerásť až do ohrozenia politickej stability daného štátu ako celku,
v dôsledku kumulovania sociálnej nespokojnosti v súvislosti neriešením danej
situácie.
Regionálny rozvoj
S pojmom rozvoj sa pomerne často stretávame v laických a odborných
diskusiách. Spravidla je tento pojem používaný v rôznych súvislostiach, čo
spôsobuje pomerne ťažkú orientáciu v náhľadoch na tento pojem a taktiež aj
náročnú identifikáciu jeho presného významu. Najčastejšie sa pojem rozvoj
používa vo význame ekonomický rozvoj, regionálny rozvoj, technologický
rozvoj a pod.
Pojem regionálny rozvoj, v tomto kontexte predstavuje proces nesúci
v sebe kvalitatívnu zmenu, zameraný na dlhodobé zvyšovanie ekonomického
bohatstva daného územia. Kvalitatívna zmena v rámci procesu regionálneho
rozvoja je spojená so zmenami v ekonomickej štruktúre územia, vrátane
inovácií v inštitúciách, v technológiách a správaní sa jednotlivých aktérov
zainteresovaných do tohto procesu. Z časového hľadiska predstavuje
regionálny rozvoj dlhodobý proces, ktorý svojou povahou ovplyvňuje sociálnoekonomický rozvoj daného štátu ako celku, ako aj jeho konkurencieschopnosť.
Jednou z pomerne často prezentovaných a skúmaných teoretických
otázok v oblasti regionálneho rozvoja je otázka zameraná na analýzu tendencií
regionálneho rozvoja. Teda či uplatňované prístupy ku regionálnemu rozvoju
vedú
k
dosiahnutiu
rovnováhy
(konvergencii)
alebo
naopak
nerovnováhy (divergencii).
Na základe analýzy rôznych prístupov ku tvorbe stratégie
rozvoja územia je v tejto oblasti najčastejšie využívaný
metodologický postup pozostávajúci z týchto krokov:






analýza vonkajšieho a vnútorného prostredia,
analýza SWOT,
stanovenie vízie,
definovanie strategických zámerov a cieľov,
implementácia stratégie,
monitorovanie a hodnotenie stratégie.
Pojem a podstata regionálnej politiky
Definovanie pojmu regionálna politika:
 je súčasťou štátnej politiky, ktorá ovplyvňuje rozmiestnenie hlavných
ekonomických zdrojov a aktivít na celom území štátu, alebo v jeho časti
(Dictionary of Human Geography)
 predstavuje všetky verejné intervencie vedúce k zlepšeniu geografického
rozdelenia ekonomických činností, pomocou ktorých sa pokúša napraviť
určité priestorové dôsledky volnej trhovej ekonomiky v zmysle dosiahnutia
dvoch vzájomne závislých cieľov – ekonomického rastu a zlepšenia
sociálneho rozdelenia ekonomických efektov (Vanhoven – Klaassen)
 je súborom cieľov a opatrení, ktoré majú za cieľ znižovať rozdiely
v sociálno-ekonomickej úrovni regiónov (Z. Matoušková a kol.)
 rozumieme ňou cieľavedomé ovplyvňovanie hospodárskych procesov v
územných častiach štátu, alebo väčšieho ekonomického priestoru
prostredníctvom verejného sektora, pričom sa má korigovať priestorová
alokácia vytvorená trhom (Maier, G. - Tödtling, F.)
 je zámernou činnosťou vlády (na centrálnej, regionálnej a lokálnej úrovni)
založenou na dynamickom a systematickom rozvoji regiónov, na
zmenených podmienkach a na priestorovej štruktúre národnej ekonomiky
(B. Higgins a D. J. Savoi)
Pre implementáciu regionálnej politiky existuje niekoľko dôvodov:
•
•
•
•
•
regionálne rozdielnosti prinášajú sociálne a politické problémy, na ktoré sa
snažia nájsť odpovede orgány štátnych a regionálnych vlád.
pokiaľ chápeme regióny ako nejaké systémové jednotky národného
(štátneho) ekonomického systému, potom ich rozvojová politika musí byť
vypracovaná v regionálnych rozmeroch.
zrýchľujúci sa nárast národnej ekonomiky si žiada zobrať zodpovednosť za
problémy zaostávajúcich regiónov.
o problémy spojené s mestským plánovaním sa môže rozhodovať iba
v kooperácii s komplexnou regionálnou politikou.
prerozdeľovanie finančných prostriedkov je viac efektívnejšie ak sa tento
problém rieši na regionálnej úrovní, ako by o tom mali rozhodovať vyššie
štátne orgány.
Hlavné objekty regionálnej politiky:
•
•
zabrániť ekonomickej a sociálnej zaostalosti ťažko prispôsobivých regiónov
v období prechodu na nové sociálno-ekonomické podmienky.
podporovať ekonomicky a sociálne vyvážené regióny a zároveň
minimalizovať rozdielnosti v oblasti sociálnej, ekonomickej, kultúrnej a v
infraštruktúre.
Vývoj regionálnej politiky na Slovensku
 Regionálna politika Slovenskej republiky sa formovala a realizovala
v dvoch výrazne odlišných obdobiach, čo sa v konečnom dôsledku
prejavilo v úrovni rozvoja jednotlivých regiónov. V období do roku
1989 sa regionálna politika formovala a realizovala v prostredí
centralistického plánovacieho ekonomického systému. Po roku 1989
sa regionálna politika formovala v prostredí
prebiehajúceho
procesu transformácie ekonomiky a spoločnosti.
 Na tomto mieste je však nevyhnutné vyzdvihnúť nezastupiteľnú
úlohu a tradíciu československej geografickej školy spred roka
1989. Ide hlavne o obdobie hľadania nových ciest v oblasti
priestorového a regionálneho rozvoja v čase po druhej svetovej
vojne. Geografi tohto obdobia sa usilovali v súčinnosti s urbanistami
orientovať svoj výskum na racionálnu organizáciu priestoru
a konštrukciu územných plánov.
Problémy priemyselného rozvoja v prvej polovici 20. storočia
Charakteristické črty:
A.
B.
nízky stupeň koncentrácie priemyslu - v roku 1910 iba 8 podnikov zamestnáva viac ako
1000 pracovníkov;
nízky stupeň urbanizácie.
Hlavné dôvody deindustrializácie Slovenska v období 1918-1939:
1.
2.
3.
4.
nižšia technologická vyspelosť priemyslu Slovenska v porovnaní
s priemyslom v českých krajinách;
strata zahraničných odbytových sfér priemyslu Slovenska predovšetkým
v dôsledku rozpadu Uhorska;
ekonomická zaostalosť územia Slovenska, včítane úrovne dopravnej
infraštruktúry, v porovnaní s českými krajinami;
nízka kúpyschopnosť obyvateľstva Slovenska.
Podiel slovenského priemyslu na priemysle Československej republiky:


1921 - 8%.
1937 - 8,5%.
Počet osôb zamestnaných v továrenskom priemysle



1910 - 90 000 pracovníkov;
1937 - 105 000 pracovníkov;
1943 - 1944 - 174 000 pracovníkov.
Obdobie socialistickej industrializácie
 socialistická industrializácia Slovenska sa stala jedným
z hlavných znakov jeho hospodárskeho rozvoja;
 jedným z prvých cieľov bolo vyrovnávanie úrovne
hospodárskeho rozvoja Slovenska s Českými krajinami
a následne vyrovnávanie životnej úrovne;
 kým v českých krajinách vzrástol počet pracovníkov
v priemysle v rokoch 1962 - 1988 o 5,8%, na Slovensku
až o 46,4%;
 hutnícke odvetvia, energetický priemysel a priemysel
palív predstavovali v roku 1985 viac ako polovicu
priemyslu Slovenska;
 významným
negatívom
vývoja
priemyslu
v Československu po roku 1948 – dôraz na kvantitatívny
rast priemyslu;
 Československo v polovici 80-tych rokov vyrábalo asi ¾
svetového sortimentu priemyselnej výroby.
Na Slovensku dominovala prevaha rezortných prístupov, ako aj
preceňovanie lokálnych záujmov, čo sa prejavilo v určitej nedotvorenosti
komplexu podmienok pre život a prácu obyvateľov a malo často za následok
nedostatočné rozvinutie racionálnych horizontálnych väzieb medzi oblasťami
a vznik rôznych disproporcií medzi rozvojom výrobných síl a infraštruktúrou.
Ak by sme mali regionálnu politiku pred rokom 1990 hodnotiť z
hľadiska teoretických koncepcií a stratégií regionálnej politiky v rozvinutých
podmienkach fungujúceho trhového mechanizmu, musíme poukázať na
nasledovné skutočnosti.
Riešenie regionálnych disparít sa uskutočňovalo prostredníctvom
direktívne orientovanej stratégie, teda rozvoj regiónov prebiehal na základe
lokalizácie a rozmiestňovania podnikov do jednotlivých oblastí a centrálneho
prerozdeľovania prostriedkov. Úloha samotných podnikov bola značne
pasívna. Podniky nemali výraznejší vplyv na strategické a strednodobé
lokalizačné rozhodnutia. Zámery regionálneho rozvoja boli súčasťou
politického lobbizmu smerom k orgánom centrálneho rozhodovania.
Lokalizačné faktory sa síce formálne uznávali v ich neoklasickej funkcii
(blízkosť k zdrojom, spotrebiteľom, dopravné náklady, využívanie lokálnych
pracovných síl a pod.) avšak v prostredí centrálneho rozhodovania,
deformovaných cien, veľkého subjektivizmu v lokalizačnom rozhodovaní to
nemalo v praxi výraznejší vplyv. Ekonomické princípy lokalizácie boli navyše
také popreplietané neekonomickými princípmi, že sa jednotná stratégia alebo
teoretická koncepcia hľadá veľmi ťažko.
Uplatňovaný model centrálneho plánovania v predchádzajúcom
období do značnej miery ovplyvnil aj princípy fungovania jednotlivých
podnikov lokalizovaných v regiónoch.
V tomto prípade išlo najmä:
– o absenciu hodnotových nástrojov, čo viedlo k strate orientácie
podnikov na racionálne využívanie hmotných a finančných zdrojov a
tým k vyšším spoločenským nákladom práce,
– nedostatočnú orientáciu podnikov na využívanie interných zdrojov
(prevaha extenzívneho rozvoja) a najmä externých úspor, t.j. úspor na
nákladoch vďaka efektívnemu využívaniu výrobnej a nevýrobnej
infraštruktúry,
– prílišná centralizácia a potlačenie úlohy národných výborov, t.j. štátnych
orgánov zodpovedajúcich za sociálno-ekonomický rozvoj zverených
území,
– nerešpektovanie absorbčnej schopnosti územia z hľadiska zdravého
životného prostredia a rozdielnych podmienok a daností v jednotlivých
oblastiach.
Tieto negatíva sa prejavili v plnej miere najmä v období transformácie,
a výrazne obmedzili schopnosť adaptácie jednotlivých regiónov na
nové podmienky.
Teoretické prístupy vývoja
regionálnej politiky
Regionálna politika v Európe, predovšetkým v západnej, existuje už
viac ako 50. rokov.

Na začiatku 30-tych rokov - neustále prehlbovanie
priestorových disparít, ako aj neustále prehlbovanie zaostalých,
nerozvinutých a periférnych oblastí.
→ Takýto vývoj mohol samozrejme perspektívne ohroziť
ekonomické postavenie krajiny ako celku, čo v konečnom dôsledku
môže vyvolať ekonomickú a politickú nestabilitu krajiny.
→ Regionálny problém tak už nemohol byť chápaný iba ako
problém individuálnych územných celkov, ale bolo potrebné ho
skúmať v makroekonomických súvislostiach a na makroúrovni
hospodárskej politiky hľadať možnosti jeho riešenia.
 „Veľká hospodárska kríza“ v 30-tych rokoch → Regionálne konflikty
v tomto období nadobudli mimoriadnu intenzitu a vyvolali nutnosť
konštituovania nadnárodných regionálnych politík, ktoré sa postupne stali
integračnými súčasťami hospodárskych a sociálnych politík jednotlivých
krajín. Počas niekoľkých nasledujúcich rokov sa regionálna politika stala
rozhodujúcou časťou expandujúcej ekonomiky a sociálnej politiky prijatou
západoeurópskymi vládami od 50-tych do 70-tych rokov.
 Regionálna politika sa datuje začiatkom obdobia vládnych intervencií
v medzivojnovom období. Veľká Británia je často považovaná za
zakladateľa prvej regionálnej politiky - Zákonom o špeciálnych regiónoch z
roku 1934.
 Po 2. svetovej vojne sa regionálna politika začala intenzívne rozvíjať taktiež
vo Francúzsku a Taliansku. V Európe v tomto období zároveň nastáva
obdobie rekonštrukcie fyzickej infraštruktúry a výrobného kapitálu. Hlboká
depresia regiónov v európskych krajinách vznikla v dôsledku
nerovnomerného rozvoja jednotlivých odvetví výrobnej štruktúry. Na
jednej strane sa začali prudko rozvíjať nové odvetvia a na strane druhej
upadali tradičné odvetvia.
 Regionálne záležitosti sa tak presunuli na politickú agendu. Regionálna
politika mala zvýšiť národný rozvoj prostredníctvom povzbudenia
nedostatočnej zamestnanosti v problémových regiónoch.
 Regionálna politika zameraná na redukovanie disparít bola všeobecne
rozvíjaná na tradičných teóriách regionálneho rozvoja – modelov cien
pozemkov (von Thünnen), priemyselnej lokalizácie (Weber, Marshall)
a urbanistickej koncepcie (Christaller, Lösch). K ďalším významným
autorom, ktorí sa zaoberajú priestorovými teóriami môžeme zaradiť
napr. W. Isarda, F. Perroux, J.R. Boudeville, B.J.L. Berry, J. Korčáka
a iných.
 Politické opatrenia prijaté po 2. sv. vojne dotýkali predovšetkým
vykonávateľov regionálnej politiky hlavne v podrozvinutých vidieckych
oblastiach postihnutých zároveň aj depopuláciou (napr. vysočiny
a ostrovy v Škótsku, vysušovanie Francúzskeho stredohoria, južné
Taliansko), ako aj v periférnych regiónoch (napr. severné časti Nórska,
Švédska a Fínska, prihraničná oblasť západného Nemecka).
 Hoci existovali zjavné rozdiely v politike západoeurópskych krajín,
prístup k regionálnej politike bol v podstate rovnaký. Táto politika sa
v jednotlivých krajinách zamerala predovšetkým na spravodlivosť,
vyrovnávanie rozdielov životnej úrovne, infraštruktúru a zamestnanosť.
Na základe administratívnych a štatistických údajov (NUTS), boli
určené problémové oblasti trpiace nízkym ekonomickým rastom,
nízkymi príjmami, vysokou nezamestnanosťou.
 Napriek širokému rozsahu politických nástrojov, zameranie politiky bolo
v podstate úzke, koncentrované na vplyv ekonomickej aktivity
prostredníctvom priemyselnej lokalizácie. Podpora bola vo všeobecnosti
poskytovaná vo forme obchodnej pomoci a pevnej infraštruktúry. Spôsob
organizácie bol riadený prístupom „top-down“ - delimitácia
spolupracujúcich oblastí a zavedenie nástrojov bolo pod vplyvom
centrálnej vlády
 Po ropnej kríze na začiatku 70-tych rokov sa význam regionálnej politiky
zmenil. Ekonomické podmienky v západnej Európe boli charakteristické
dlhotrvajúcim úpadkom ekonomického rastu, pomalým nárastom
produktivity, inflačnými tlakmi, obmedzenými investíciami, rozsiahlou
nezamestnanosťou a tlakmi na štátny rozpočet. Dlhotrvajúce obdobie
ekonomického rastu sa skončilo. Recesia v bohatých krajinách a regiónoch
obmedzovala možnosti pre „spread“, resp „trickle down“ (pozitívne spätné)
efekty z jadrových centier a regiónov.
 Od polovice 70-tych rokov sa regionálna politika začala meniť v závislosti
od spomaľujúceho sa ekonomického rastu. Redistribúcia ekonomických
aktivít bola nahradená zameraním sa na endogénny rozvoj.
 Smerovanie z konca 70-tych rokov a v priebehu 80-tych rokov poukazuje,
že politická agenda v západnej Európe vystúpila proti aktívnej vládnej
ekonomickej intervencii, uskutočňovanej prostredníctvom firemných
dotácií. Namiesto toho sa politika zamerala na privatizáciu, dereguláciu
a liberalizáciu trhov. V mnohých krajinách efektivita regionálnej politiky
bola problémovou a kritizovanou. Regionálna politika presunula politickú
agendu na nižšiu úroveň s cieľom redukovať disparity prostredníctvom
proaktívnej regionálnej politiky realizovanej na miestnej (lokálnej) úrovni.
Ústup centrálnej vlády od aktívnej regionálnej a priemyselnej politiky bol
sprevádzaný rastom novej regionálnej a lokálnej dimenzie ekonomického
rozvoja, prostredníctvom:



vytvárania regionálnych inštitúcií
nárastom lokálnej identifikácie
nárastom lokálnej zodpovednosti za ekonomický rozvoj
Tento trend bol zapríčinený rastom „bottom up“ iniciatív, ako aj miestnej
správy a skupín, ktoré začali rozvíjať a zavádzať svoje vlastné opatrenia
zaoberajúce sa riešením sociálnych a ekonomických problémov. V tom istom
čase myslenie regionálnej politiky bolo zamerané smerom k podpore
endogénneho regionálneho rozvoja so znovuobjavením významu podnikania
a SMEs.
Technológia a inovácie boli považovaná za rozhodujúci faktor rastu, prosperity
a konkurencieschopnosti jednotlivých regiónov.
V súčasnom období je jednoduché identifikovať významné zmeny
v paradigme regionálneho rozvoja. Tradičný prístup regionálneho rozvoja bol
pod vplyvom centrálnych vlád. Tento bol nahradený „súčasným“ prístupom,
charakterizovaným decentralizačnými intervenciami.
Medzi hlavné typy endogénnych faktorov, na ktorých posilnenie by sa mali
okrem centrálne riadenej a koordinovanej regionálnej politiky v rozsahu
svojich kompetencií sústrediť aj regionálne inštitúcie sú zaraďované:
– pracovné sily – aktivita by mala byť zameraná na ovplyvnenie rastu
vzdelanostnej úrovne pracovných síl, pomoc pri uspokojovaní
špecifických potrieb kvalifikácie pracovnej sily najmä pri vstupe
investora do územia, pomoc pri rozširovaní vedomostí z oblasti
marketingu pre podnikateľské subjekty,
– infraštruktúra – aktivita smerujúca do výstavby a skvalitňovania
technickej infraštruktúry, zameranie pozornosti na skvalitnenie a rozvoj
sociálnej infraštruktúry,
– technológie – podpora prepojenia medzi vzdelávacími, výskumnými
a vývojovými inštitúciami a ekonomickými aktivitami ,
– finančný kapitál – poskytovanie informácií o dostupných finančných
zdrojoch, založenie regionálnych fondov poskytujúcich úvery malým
a stredným podnikom, podielová spoluúčasť v podnikoch
a partnerstvách,
– vedenie - predstavuje politické a administratívne vedenie, čo zohráva
veľkú úlohu pri podpore a koordinácii jednotlivých rozvojových aktivít
zameraných na oživenie rastu a rozvoja územia. Predovšetkým odborná
literatúra zameraná na otázky manažmentu, ako aj literatúra
analyzujúca úlohy jednotlivých subjektov a faktorov ovplyvňujúcich
rozvoj miestnej ekonomiky akcentuje význam vedúcich predstaviteľov
územia. Ich pôsobenie v oblasti riadenia a koordinácie rozvojových
aktivít spája s pôsobením týchto predstaviteľov v úlohe stratégov, lídrov,
ambasádorov a manažérov
Od polovice 80-tych rokov sa začali objavovať nové koncepcie
regionálneho rozvoja. Ekonomická súťaživosť bola prisudzovaná
schopnosti inovácie, predovšetkým v kontexte prostredia, ktoré
napomáha učeniu, interakcii a prepojeniu medzi podnikmi.
K tomuto napomohli hlavne technologické a organizačné zmeny, ako aj
odstránenie obchodných bariér a iných obmedzení vo voľnom pohybe
pracovnej sily a kapitálu, čo následne viedlo k akcelerácii
internacionalizácie
ekonomických
aktivít
prostredníctvom
zahraničných investícií, obchodným a medzifiremným vzťahom, ako aj
k ziskom a fúziám.
V tomto zmysle sa do popredia dostávajú nové teórie regionálneho
rozvoja, predovšetkým tie, týkajúce sa priemyselného prostredia
(Stroper, Camagni) a úlohy klastrov a inovačných sietí (Porter,
Morgan).
Súčasné teórie regionálneho vývoja možno klasifikovať mnohými spôsobmi
v závislosti na prijatí rôznych kritérií, tradične však bývajú rozdelené do dvoch
veľkých skupín:
1.
2.
Do prvej skupiny sú zaraďované teórie regionálnej rovnováhy (tzv.
konvergentné teórie) poukazujúce na to, že prirodzenou základnou
tendenciou regionálneho vývoja je vyrovnávanie rozdielov medzi
regiónmi.
Druhú skupinu tvoria teórie regionálnej nerovnováhy (tzv.
divergentné teórie), ktorých predstavitelia sú presvedčení, že
v priebehu vývoja dochádza skôr k ďalšiemu zväčšovaniu
medziregionálnych rozdielov.
Koncepcia nerovnomerného rastu a rozvoja regiónov sa z pohľadu
mnohých autorov stala relevantnou ekonomickou teóriou a získala
rozhodujúcu prevahu nad koncepciou rovnováhy v zmysle neoklasickom, ako
na to poukázal aj A.O. Hirschman, ktorý tvrdí, že: „rozvoj je sekvencia
nerovnováhy. Rast z hľadiska svojej povahy je nerovnovážny.“
Vychádza z klasickej teórie stratégie ekonomického rozvoja a uvádza, že
„ekonomický rozvoj sa neobjavuje všade v rovnakom čase, ale tam, kde sa objavil,
začína pôsobiť povzbudzujúco a spôsobuje koncentrovanie ekonomickej činnosti do
určitého „bodu“.
Hlavné vývojové etapy regionálnej politiky podľa J. Blažeka
Základnou otázkou však zostava
rovnováha

(konvergencia)
nerovnováha
(divergencia)
?
Na základe poznaného možno stanoviť niekoľko záverov:


väčšina vedcov za základnú tendenciu regionálneho vývoja
považuje tendenciu k nerovnováhe.
žiadna z teórií regionálneho vývoja však nedokáže dostatočne
predpovedať budúci regionálny vývoj.
Predikciou ďalšieho vývoja, je pravdepodobne nová paradigma,
ktorá sa nachádza pravdepodobne v priesečníku skupiny teórií, ako je
napr. teória flexibilnej špecializácie, teória výrobného okrsku, teória
učiacich sa regiónov, ako aj kultúrne a behaviorálne prístupy k štúdiu
organizácie výroby a správania sa firiem.
Všeobecným rysom jednotlivých teórií je odklon od koncepcie
exogénneho rozvoja (predstavovaná koncepciou rozvoja založenej na
daňových úľavách, dotáciách, nízkych mzdách, transferu technológií,
externých investíciách a pod.) k rozvoju endogénnemu. Kľúčovým
prvkom endogénnych prístupov k regionálnemu rozvoju je snaha
o zmenu atmosféry v regióne, posilnením sebadôvery, snahou vzbudiť
pozitívne očakávania, vytvoriť partnerstvo vedúce k aktívnej adaptácii.
Vznikajúca paradigma bude veľmi zdôrazňovať úlohu a kvalitu
ľudského faktora, vrátane schopnosti a spôsobu komunikácie.
Priestorové zmeny v regiónoch
 Negatívne – „polarizačný“, resp. „back-wash“ („neprospešný“)
efekt pôsobenia vyspelejších regiónov na menej vyspelé regióny,
kedy pracovné sily, kapitál a tovary sú vlastne „strediskami“,
ktoré sa sústreďujú do privilegovaných regiónov, kde vytvárajú
nadpriemerné zisky a tým spôsobujú, že neprivilegované
regióny sa stávajú zaostalejšími.
 Pozitívne – vyjadrené sú tu určité „centrifugálne“ efekty
ekonomickej expanzie šíriace sa z centra do iných regiónov.
Patria sem („spread“, resp. „trickle-down“ efekty)
 Epizodické sú založené na presvedčení o viac-menej
pravidelnom striedaní (relatívnej) prosperity a úpadku
v jednotlivých regiónoch.
Nástup poznatkovo-orientovanej
spoločnosti a ekonomiky
Regionálna politika vo vzťahu
k poznatkovo-orientovanej spoločnosti
 V systéme tvorby bohatstva národov nastala zmena - vznikol
poznatkovo orientovaný systém tvorby prosperity. Vytvorila sa
informačná ekonomika a tá je dnes hlavným prostriedkom
vytvárania konkurenčnej schopnosti regiónov a štátov. Hlavné
hodnoty vo výrobkoch už nie sú tvorené svalmi, ale intelektom.
 Vývojový stupeň, ktorý európske regióny dosiahli v súčasnom
časovom horizonte, je veľmi rozdielny. Ukazuje sa, že aj medzi
územne blízkymi regiónmi niet vzájomnej kompatibility. Mnohé
regióny sa nachádzajú už v štádiu postindustriálneho rozvoja a
disponujú modernou informačnou infraštruktúrou, iné sa
nachádzajú v štádiu prevahy infraštrukturálnych prvkov z obdobia
„paleotechniky“ a nezriedkavé sú i enklávy, ktoré žijú duchom
archaickej „eotechniky“.
Vývoj regionálnej vedy
 Koncom štyridsiatich rokov vzniká regionálna veda, ako spoločenská
potreba na preskúmanie ekonomického správania sa vo vzťahu k
„priestoru“. Od tohto momentu prešli teórie a politiky regionálneho rozvoja
významnými zmenami.
 V päťdesiatych rokoch dominovali v regionálnom rozvoji teoretické
prístupy s dôrazom na stranu dopytu v hospodárstve (okrem iných aj
najrozšírenejšia teória exportnej bázy).
 Analýza inter-regionálneho mechanizmu rozvoja bola v šesťdesiatych
rokoch nahradená intra-regionálnym mechanizmom. Spoločným
menovateľom všetkých prístupov k regionálnemu rozvoju bol princíp
„zhora-nadol“. Ako odpoveď na tento centralistický model regulácie
regionálneho rozvoja „zhora“ bolo posilnenie regionálneho riadenia
„zdola“.
 Rozvoj regiónov je v súčasnosti nemysliteľný bez použitia informačnej
infraštruktúry a ľudského potenciálu schopného využívať túto informačnú
infraštruktúru, ktorá sa dostáva do popredia záujmu v podmienkach
dekoncentrácie a decentralizácie rozhodovania. V opačnom prípade by
mohli nastúpiť spätné procesy centralizácie a špecializácia regiónov.
Inovačne orientovaná regionálna politika je síce rovnako zameraná na
potenciál jestvujúci v regióne, ale viac sa koncentruje na inovátorské a
technologické schopnosti regiónu a na interakčné vzťahy, tzv. sieťovanie
(„networking“) medzi lokálnymi aktérmi, ktorí sú považovaní za
podstatných stimulátorov regionálneho rozvojového procesu.
 Kritérium lokácie sa v poslednom období významne zmenilo, môžeme
hovoriť o „lokalizácii globálnych procesov“ založených na tom, že inovácie,
ovplyvňujúce celé svetové hospodárstvo sú vytvárané v neveľkom
množstve lokálnych podmienok.
 Významnou kategóriou konkurencieschopnosti takýchto regiónov sa
takisto stáva faktor času. Zavádzanie nových metód hospodárskeho
oživenia územia, implementácia nového obsahu regiónov je kvalifikačne aj
časovo náročná úloha. Vyžaduje si mnoho experimentovania, kým sa nájde
najvhodnejšia štruktúra schopná vydržať konkurenciu iných území.
 Čas limituje naše plánované výsledky, preto čas je kľúčovým rozvojovým
zdrojom regiónu s ktorým však musíme vedieť efektívne narábať. Čas je
významným prírodným a sociálnym zdrojom regiónu. Kontinuita rozvoja
a rastu regiónov je možná len kontinuitou inovácie. Čas reštrukturalizácie je
časom inovačnej obnovy a táto závisí predovšetkým od zveľaďovania
ľudského duchovného potenciálu regiónu. Preto investície do vzdelania
informačných inštitúcií sú dnes kľúčom k zabezpečeniu dynamiky
ekonomiky regiónov.
Nové prístupy k štúdiu regionálnej politiky
 Súčasné obdobie regionálnej politiky je do značnej miery eklektické (s pomerne
výraznejším zastúpením inštitucionálnych a neoliberálnych prístupov) a možno
ho vymedziť od druhej polovice 70-tych rokov až do súčasnosti. V regionálnej
politike, vychádzajúc z neoliberálnych prístupov, dominujú skôr opatrenia
stimulujúce lokálnu iniciatívu, a to ako pri subjektoch súkromného sektora
(deregulačné opatrenia, podpora šírenia inovácií a pod.), tak aj v prípade
subjektov verejného sektora (decentralizácia), prípadne spolupráca subjektov
verejného a súkromného sektora (public private partnership, realizácia stratégií
regionálneho rozvoja a pod.).
 Súčasné prístupy riešenia regionálnych problémov zdôrazňujú teda
predovšetkým podporu vznikajúcim malým a stredným podnikom, podporu
šírenia technických inovácií, decentralizačné opatrenia vo sfére verejnej správy,
podporu lokálnej iniciatíve, deregulačné opatrenia, networking a programy
následnej starostlivosti o zahraničných investorov (tzv. programy after care). Táto
šírka prístupov k stimulácii lokálneho/regionálneho rozvoja je výrazom súčasnej
názorovej plurality, ktorej ohniskom je presvedčenie o kľúčovom význame
ľudskej iniciatívy a ľudských zdrojov pre regionálny rozvoj.
 Okrem aplikácie týchto širších prístupov vo sfére podpory regionálneho rozvoja
dochádza v súčasnosti v rámci regionálnej politiky vyspelých štátov
k niekoľkým ďalším zmenám. Významným trendom je realizovanie regionálnej
politiky s ďalšími podpornými štátnymi politikami, napríklad so sociálnou
politikou a s priemyselnou politikou.
Poznatková revolúcia
 Kapitalizmus vstupuje do nového veku vytvárania poznatkov
a neustáleho učenia. Tento nový systém poznatkovo-orientovaného
kapitalizmu je založený na syntéze intelektuálnej a fyzickej pracovnej
sily – prepájaní inovácie a produkcie, alebo čo označuje Richard Florida
ako inovačne-sprostredkovaná produkcia. Faktom zostáva, že hlavným
zdrojom hodnôt a ekonomického rastu v poznatkovo-orientovanom
kapitalizme je ľudské myslenie.
 Zmena v poznatkovo-orientovanom kapitalizme reprezentuje akýsi
prevratný prechod v zmysle prirodzeného prechodu ekonomiky
a spoločnosti. Od prechodu z feudalizmu na kapitalizmus, základným
zdrojom produktivity, hodnôt a ekonomického rastu bola fyzická sila
a manuálna zručnosť. V poznatkovo-orientovanej spoločnosti,
inteligencia a intelektuálna pracovná sila nahrádza fyzickú prácu, ako
základný zdroj hodnôt a zisku.
 Nový vek kapitalizmu umožňuje využívať celostnosť ľudského
intelektu a kreatívne schopnosti. Ako aj R&D vedci, tak aj pracovníci na
podnikovej úrovni sú zdrojom ideí a pokračujúcej inovácie. Pracovníci
na podnikovej úrovni využívajú svoje rozsiahle a podrobné poznatky
o zariadeniach a produkčných procesoch na vynachádzanie nových,
efektívnejších výrobných procesov.
 Podniky sa tak stávajú skôr určitými „laboratóriami“, miestom kde sú
nové myšlienky a koncepcie sústredené, testované a implementované.
 Toto nové obdobie kapitalizmu prijíma formu vzrastajúceho
integrovaného ekonomického systému s celosvetovou sieťou
transnárodných spoločností a vysokou úrovňou priamych zahraničných
investícií medzi štátmi. Takéto investovanie je „motorom“ pre
pokračujúce, šíriace sa zlepšenia v oblasti technológií a najmodernejších
riadiacich praktík a je výkonným spoluúčastníkom globálneho toku
poznatkov.
 Posun
k
poznatkovo-orientovanému
kapitalizmu
prebieha
prostredníctvom osobitého podnikania a manažérskych stratégií
jednotlivých firiem. Týka sa to rozvoja nových vstupov a širšej
infraštruktúry na regionálnej úrovni na ktorej jednotlivé firmy
a výrobné komplexy firiem môžu stavať. Podstata tejto ekonomickej
transformácie robí regióny kľúčovými ekonomickými jednotkami
v globálnej ekonomike.
Od masovej produkcie k učiacim sa regiónom
Základ pre
súťaživosť
Región masovej produkcie
Učiaci sa región
Porovnateľné výhody založené na:
• prírodných zdrojoch
• fyzickej práci
Udržateľné výhody založené na:
• tvorbe poznatkov
• pokračujúcom zdokonaľovaní
Výrobný systém
Masová výroba
• fyzická práca ako zdroj hodnôt
• oddelenie inovácie a výroby
Poznatkovo-orientovaná výroba
• pokračujúca výroba
• poznatky ako zdroj hodnôt
• syntéza inovácie a výroby
Výrobná
infraštruktúra
Dodávateľské vzťahy na „dlhé
lakte“
Firemné siete a dodávateľské
systémy ako zdroj inovácií
Ľudská
infraštruktúra
• malá zručnosť, nízke pracovné
náklady
• pracovná sila v zmysle Taylora
• vzdelávanie a kvalifikačný rast
v zmysle Taylora
• kvalifikovaní pracovníci
• pokračujúce zdokonaľovanie
ľudských zdrojov
• pokračujúce vzdelávanie
a kvalifikačný rast
Fyzická
a komunikačná
infraštruktúra
Vnútorne orientovaná fyzická
infraštruktúra
• globálne orientovaná fyzická
a komunikačná infraštruktúra
• výmena elektronických dát
Hospodársky
systém riadenia
• vzájomne súperiace vzťahy
• riadiaci a kontrolný regulačný
rámec
• vzájomne závislé vzťahy
• systémové usporiadanie
• flexibilne regulovaná
štruktúra
„Learning regions“
V priebehu druhej polovice 90-tych rokov sa
vykryštalizovali
diskusie
o
inštitucionálnych
charakteristikách regiónov, ich sietiach kontaktov,
„zakoreneniach“ a ich použití v regionálnej politike do
novej školy resp. smeru, pre ktorý sa vžil názov „teória
učiacich sa regiónov“. Tá predstavuje doposiaľ
historicky jeden z najmladších (a stále sa formujúcich)
teoretických smerov v oblasti regionálneho rozvoja.
Výsledkom teoretických debát predchádzajúcich prvej
polovici 90-tych rokov bola zhoda v tom, že zdrojom
konkurencieschopnosti na konci 20. storočia sú vedomosti,
schopnosť učiť sa a vytvárať kultúrnu klímu, ktorá napomáha
inováciám (Lundvall 1992, Lundvall a Johnson 1994).
Problematika učenia pritom nie je spájaná len s vyspelými
odbormi a s vývojom nových technológií, ale so všetkými
odbormi, vrátane tradičných odvetví. Konkurencieschopnosť je
potom chápaná nie ako konkurencia cenová, ale ako konkurencia
založená na neustálych inováciách. Znalosti sú považované za
najstrategickejšiu „surovinu“ a učenie za rozhodujúci proces
z hľadiska trvalo udržateľnej konkurencieschopnosti.
Súčasná globalizovaná ekonomika výrazne zmenila
tradičné weberovské delenie výrobných faktorov na
všadeprítomné a miestne špecifické, lebo prakticky čokoľvek je
dnes možné dopraviť v podstate kdekoľvek, v spojitosti so stále
sa zmenšujúcimi nákladmi na dopravu. Pokles dopravných
nákladov, znižovanie bariér medzinárodného obchodu a rozvoj
komunikácií spôsobujú, že len málo faktorov môže byť
považovaných za lokálne a nemobilné. Jedným z mála takýchto
faktorov sú práve znalosti a schopnosť učiť sa. Rozdiely
v schopnosti učiť sa a inovovať sú tak považované za kľúčový
mechanizmus regionálnej diferenciácie, ktorého úloha sa bude
do budúcnosti s najväčšou pravdepodobnosťou zvyšovať.
Potenciál učiť sa a inovovať je podstatne ovplyvnený formou
vzťahov medzi firmou a prostredím.
Poznatková práca v súčasnosti predstavuje už 40% globálnej
ekonomiky a jej podiel sa neustále zvyšuje. V krátkom čase tak môžeme
očakávať, že „poznatkoví pracovníci“ sa stanú rozhodujúcou pracovnou silou
v spoločnosti. Jediným problémom v tejto súvislosti je skutočnosť, že viac ako
50% všetkých vedomostí a poznatkov sú nevyslovenej, neformálnej,
nekodifikovanej povahy, tzv. „tacit knowledge“. Tieto sa nachádzajú
v mysliach pracovníkov. Nekodifikované poznatky a vedomosti sa stávajú
zdrojom konkurenčnej výhody, pretože sú viazané na špecifický regionálny
kontext, na inštitucionálne charakteristiky územia (siete kontaktov, formy
zakorenenia).
Na druhej strane poznáme ešte kodifikované poznatky, „codified
knowledge“, ktoré je možné štandardizovať a naučiť sa ich pomocou inštrukcií
a návodu. Tieto je obvykle možné predávať ako tovar. Preto sa z nich stávajú
komodity, ktoré je možné nájsť kdekoľvek, alebo dopraviť bez väčších
nákladov kamkoľvek. Z hľadiska firemnej konkurencieschopnosti sú tak
pochopiteľne hodnotnejšie nekodifikované poznatky, ktoré nie je možné
fyzicky nadobudnúť ich prenosom.
Rozlišujeme niekoľko foriem učenia:
učenie praxou (learning by doing)
učenie užívaním (learning by using)
učenie hľadaním (learning by searching)
učenie spoluprácou (learning by interacting) –
považuje sa za najcharakteristickejšiu
formu učenia pre aktérov v učiacich sa
regiónoch
Predpokladom pre úspešný rozvoj regiónov a pre
schopnosť vytvárať inovácie je rozmanitosť a množstvo
inštitucionálnych foriem ktoré existujú v danom
regióne, čo Amin a Thrift nazýva ako inštitucionálnu
hustotu (institutional thickness). Podstatou úspechu tak
nie je len prítomnosť veľkého počtu väzieb, ale taktiež
to, ako sú navzájom prepojené, čo sa ich
prostredníctvom šíri a v neposlednom rade aké vzťahy
moci tieto vzťahy utvárajú. Amin a Thrift tvrdia, že
inštitucionálna hustota regiónu do značnej miery
predurčuje to, akým spôsobom sa bude región schopný
zapojiť
do
medzinárodnej
deľby
práce.
Schopnosť adaptácie regiónov zasluhuje pri tejto
príležitosti zvláštnu pozornosť z toho dôvodu, že existuje aj celá
rada príkladov kedy regióny, ktoré boli v minulosti
špecializované, úspešné a inovatívne, túto schopnosť stratili
a s ňou aj ich bývalú hospodársku prosperitu. Pre takýto proces
inštitucionálneho „zakrnutia“ sa vžil anglický termín lock-in. Tým
sa rozumie strata konkurencieschopnosti podnikov v danom
regióne, ktorá je spôsobená tým, že niekdajšie úspešné miestne
podniky v určitom bode nezaregistrovali inováciu vo svojom
odbore a zostali „uzamknuté“ vo svojom mentálnom
a inštitucionálnom procese, v existujúcom systéme praktík
a mentálnych konceptov, ktoré bránia prijímaniu noviniek.
Najčastejšie možno takéto prípady nachádzať v regiónoch, ktoré
dosiahli v určitej dobe vysokú mieru špecializácie a neboli
schopné sa včas odnaučiť rutine a tým praktikám, ktoré boli
spojené s minulými úspechmi.
... kritika
V súvislosti s problematikou vzťahu učiacich sa regiónov a firiem, je
až príliš veľká pozornosť venovaná firmám a vzájomnej súťaže medzi
regiónmi, pričom dostatočná pozornosť sa nevenuje ľuďom. Taktiež je
zanedbávaná aj skutočnosť, že zisk jedného regiónu môže byť stratou pre
druhý (napr. „preťahovanie“ o globálne investície, ktoré v niektorých
prípadoch vedú aj k uzavretiu iného podniku). Nevenuje sa pozornosť ani
tomu, ako by štát mohol regulovať proces globalizácie, kedy by boli zachované
rovnaké príležitosti pre všetkých (napr. možnosť zmien daňového systému,
alebo investícií z verejného sektora, ako prostriedku zvýšenia blahobytu).
Diskusie o učení a inováciách ako by zastierali fakt, že ani v úspešných
regiónoch nie sú nové pracovné miesta ani proces učenia liekom na všetko
a že aj tu sa zvyšuje neistota zamestnania, ktorá ohrozuje blahobyt obyvateľov
regiónu. Práve ten by mal byť hlavnou snahou a cieľom všetkých výskumov.