Transcript Liturgické postoje a úkony

Úvod
- všetko má byť usporiadané tak,
- rovnako je dôležité to, aby bolo
Keď to platí o priestore a predmetoch liturgie,
o to viac to musí platiť aj o našich postojoch
a úkonoch. Preto je dobre pamätať si, že každý
náš pohyb vo svätyni kostola má vyjadrovať
našu spolupatričnosť k spoločenstvu Cirkvi
a taktiež k spoločenstvu oslávenej Cirkvi v nebi.
V mene lásky k Bohu a jeho Cirkvi musí preto
ustúpiť každá svojvoľnosť a extravagancia.
Postoje a úkony:
Státie
Úklon
Znak kríža
Chôdza
Zložené ruky
Podávanie ruky
Pokľaknutie
Silencium sacrum
Kľačanie
Rozopäté ruky
Bitie v prsia
Vystreté ruky
Sedenie
Prostrácia
Bozk na oltár
Státie
Je základným postojom vyjadrujúcim
Kto stojí,
ale je pripravený vydať sa
cestu, alebo urobiť nejakú úlohu.
nespí,
na
Státím vyjadrujeme aj
voči tomu, s kým
hovoríme. Státie v kostole znamená nielen
pripravenosť počúvať, ale aj urobiť to, čo chce
Boh. Stojíme rovno, vzpriamene, neopierame
sa o stenu alebo o lavicu. Päty sú spolu. Postoj
státia vyjadruje aj eschatologickú situáciu:
Znak kríža
Je jeden z najdrahších úkonov. Pripomína, že
Pán Ježiš z lásky k nám zomrel na kríži a že my
sa preň chceme tiež obetovať a dokázať niečo
dobré urobiť. Znakom kríža dávame najavo, že
prijímame každodenné kríže do svojho života.
Znak kríža môže byť dvojaký:
robíme pri prežehnaní:
Ľavá ruka je na hrudi, pravou rukou sa
dotýkame najskôr čela, potom pod
ľavou dlaňou (medzi hrudníkom
a bruchom) a potom na ľavom
a pravom ramene. Prsty sú stále spolu.
Dávame pozor, aby sme sa
prežehnávali pomaly a pozorne... aby
to nebola len rutina alebo nejaká
„nečitateľná“ grimasa.
robíme pri svätej omši
pred evanjeliom:
Ľavá dlaň je položená na hrudi a palcom
pravej ruky robíme malý krížik
 na čele /môžeme si pomyslieť:/
(Pane, buď v mojej mysli)
 na perách
(Pane, buď na mojich perách)
 na srdci (Pane, buď v mojom srdci).
Je dobré, ak napr. rodičia svojim deťom
dávajú malý krížik na čelo, keď idú ráno
do školy alebo pri nejakej rozlúčke a pod.
Zložené ruky
Znamenajú
Nedávame si ich za chrbát,
ani nám nevisia voľne popri
tele. Ak držíme zložené ruky
na srdci, dávame tým najavo,
že sa modlíme nielen ústami,
ale aj srdcom. Dlane sú
zložené k sebe, prsty smerujú
hore, pravý palec je na ľavom.
Takto zložené ruky vyjadrujú,
že modlitba má stúpať hore
k Bohu.
Pri obrade vysviacky diakona a kňaza je krásny
obrad so zloženými rukami, ktoré kandidát na
diakona a kňaza skladá svoje zložené ruky do
rúk biskupa.
Vtedy sa ho biskup pýta:
Vyvolený na to odpovedá:
Teda zložené ruky vyjadrujú vznešený postoj
sebadarovania.
Pokľaknutie
Je to vzdanie
Pánovi.
Keď prichádzame do kostola,
pokľaknutím pozdravíme Pána
Ježiša vo svätostánku. Pokľakneme
na pravé koleno, ktoré sa má
dotknúť zeme, nepredkláňame sa.
Ruky ostávajú zopäté (prípadne
pravá je na hrudi – srdci a ľavá je
spustená pozdĺž tela) a neopierajú
sa ani o kolená, ani o zem. Nikdy
nepokľakneme za chôdze. Keď
pokľakávame spoločne, snažíme sa
to urobiť naraz.
Kľačanie
Je postoj vyjadrujúci
Je prejavom
klaňania sa Pánu Bohu.
Boh je väčší ako my.
Kľačíme vzpriamene
a ticho, neotáčame
hlavou, ruky zostávajú
zopäté na srdci,
päty sú spolu.
Nesedíme na pätách.
Bitie v prsia
Symbolizuje našu
nad spáchanými
hriechmi. Pripomína nám mýtnika, ktorý sa
v chráme bil do pŕs a prosil:
Používa sa počas úkonu kajúcnosti,
príp. pri litániách, keď sa modlíme:
Sedenie
Keď sedíme v kostole, znamená
to, že sa nikam neponáhľame,
ale
Nepredkláňame sa,
nenakláňame hlavu dopredu,
chrbát zostáva rovný. Nohy
nenaťahujeme pred seba, ani
ich nedávame pod lavicu,
kolená držíme spolu a ruky
máme položené na kolenách.
Úklon
Má byť pokojný a dôstojný. Nesmieme si ho
mýliť s predklonom. Úklonom preukazujeme
úctu a česť niekomu, v našom prípade Pánu
Ježišovi. Niektorí autori rozlišujú:
 ľahký úklon
 hlbší úklon.
Robí sa pred obetným stolom a pred
biskupom, a to vždy, keď sa pri liturgii
prechádza popred biskupa. Pri obetnom
stole sa máme ukloniť vždy.

Praktizujeme - napr. na začiatku
sv. omše pred obetným stolom,
pri pokľaknutí kňaza počas
premenenia, vždy, keď prechádzame
popred alebo poza obetný stôl.
Ak pred alebo po sv. omši nesieme
v rukách ťažšie liturgické veci
(kadidlo, ampulky, kalich...), vtedy
si ani pred svätostánkom nemusíme
pokľaknúť, ale stačí úklon a môžeme
pokračovať do sakristie alebo na iné
miesto určenia.
Chôdza
Pri oltári
Teda nie
„zmätok na bojisku“.
K oltáru nepatrí ani
„poklus“, ani „ťahanie
nôh“. Pri skupinovej
chôdzi
Zopäté ruky
držíme v rovnakej výške.
Špeciálnymi prípadmi, keď sa asistencia presúva
z jedného miesta na druhé,
Vtedy je veľmi dôležité
presne poznať, čo má kto
robiť. Potrebné je mať
zmysel pre súmerné
postupovanie v procesii,
pre náležité zoradenie
sprievodu a predovšetkým
pre pokorné správanie sa,
ktoré sa najviac páči
Pánu Bohu.
Podávanie ruky
Vyjadruje
Pri svätej omši si podávame ruky pred
svätým prijímaním po slovách:
Podávame si pravú ruku. Podobne je to aj
pri posviacke domov alebo pri vysluhovaní
niektorých svätenín.
Najprv podá ruku kňaz najbližším
miništrantom, tí ju podajú zase svojim
susedom. A tak to ide ďalej. Pri podávaní
ruky sa pozeráme rovno do očí.
Ten, kto podáva ruku, hovorí:
Druhý odpovedá:
Silencium sacrum
Je posvätný úkon, hoci sa pri ňom nič
nerobí. A predsa! Ide o veľmi dôležitý
moment pri bohoslužbách.
Pričom sa máme sústrediť na práve
a práve
Chvíľa ticha naznačuje, že Božie Slovo a Božie
Telo v nás účinkujú a pritom nie sú potrebné
žiadne slová.
Posvätné ticho odporúča Svätý Otec Benedikt XVI.
v posynodálnej exhortácii Verbum Domini 66
(Verbo crescente, verba deficiunt).
Rozopäté ruky
Rozopäté ruky kňaza pri
modlitbe
Keď máme
niekoho radi a chceme mu
ísť naproti, natiahneme k
nemu ruky.
– ak
chceme byť podobní Pánovi,
máme byť ochotní pre neho
niečo obetovať.
Vystreté ruky
Sú pekným gestom, ktorým sa
pri požehnaní alebo pri vysluhovaní sviatostí
(napr. sviatosti birmovania) alebo iných
posvätných úkonoch. Špeciálnym úkonom
tohto druhu je vkladanie rúk pri diakonských
a kňazských vysviackach alebo pri vysluhovaní
sviatosti pomazania chorých. Tieto úkony môžu
vykonávať iba kňazi a biskupi.
Prostrácia
(lat. prosterno = vrhnúť sa na
zem, padnúť, rozprestrieť)
Je úkon, ktorým sa na Veľký
piatok začínajú liturgické
obrady. Kňaz alebo biskup si
vtedy ľahne na zem a všetci
prítomní rozjímajú
o Ježišovom umučení. Tento
úkon znamená
Ježiša Krista nebeskému
Otcovi.
Podobne robia
kandidáti
diakonátu, kňazstva
a biskupskej hodnosti tí,
ktorí majú prijať túto
sviatosť a taktiež
rehoľníci a rehoľníčky
pred životnými sľubmi.
Ide o gesto úplnej
oddanosti Bohu. Tento
obrad je veľmi pôsobivý,
obyčajne sa pritom
spievajú litánie
k všetkým svätým.
Bozk oltára
Je gesto, ktorým sa
Znamená to najhlbšie uctenie
obetného stola, na ktorom Ježiš Kristus
prináša svoju ustavičnú obetu Nebeskému
Otcovi. Bozk oltára má v sebe aj taký obsah,
že symbolicky predstavuje bozk celému
liturgickému zhromaždeniu.
Uživotnenie:
Prajem Ti vytrvalosť!