Transcript Rozprávanie v umeleckej literatúre

Rozprávanie v
umeleckej
literatúre
Obsah
 Rozprávanie
 Kompozícia rozprávania
 Vnútorná kompozícia
epického diela
 Kompozičné postupy
 Rozprávač
 Literárna postava
 Reč rozprávača a reč
postáv
 Schémy zápisov priamej
reči
 Typy dialógov
 Priama reč a možnosti
jej transformácie
 Dramatizujúce a
estetizujúce jazykové
prostriedky
 Hlavné druhy úvodu v
rozprávaní
 Slovník a syntax
rozprávania
Rozprávanie
 Forma ľudskej komunikácie
 Základný slohový útvar rozprávacieho
slohového postupu
 Podstatná zložka umeleckého štýlu
 Základ epických diel
 Sústredenie sa na udalosť, ktorá sa odohrala,
na zápletky, konflikty a ich riešenia
Kompozícia rozprávania







•




Zložitá a dôležitá
Rozprávanie zachytáva:
udalosť, príbeh
prostredie
charaktery osôb
motívy konania
reč
Využitie iných slohových postupov:
opis
charakteristika
úvaha
príp. krátky výklad
Vnútorná kompozícia
epického diela




Cieľavedomé usporiadanie obsahu
vnáša napätie
dramatickosť
dielo je zaujímavejšie a krajšie
neočakávanosť
Usporiadanie čiastkových dejových motívov,
fáz, do celku tak, aby vytvárali napäťový oblúk, sa nazýva
vnútorná kompozícia diela
Kríza
vyvrcholenie
Kolízia
zápletka
Expozícia
úvod
Peripetia
zvrat
Katastrofa
rozuzlenie
Kompozičné postupy

Chronologický
o
dej sa vyvíja plynulo, udalosti sú zachytené v časovej postupnosti

Retrospektívny
o
dej sa odohráva pospiatky (čitateľ vie, ako sa príbeh skončil, ale nevie, čo sa predtým
odohralo)

Paralelný
o
Sledujeme dva alebo viacej dejov (dejové línie sa môžu rozvíjať samostatne, alebo sa
navzájom stretnú – L. N. Tolstoj: Vojna a mier)

Rámcový
o
Do rozprávania postavy/postáv prvého príbehu sa vkladajú postupne ďalšie príbehy – G.
Boccaccio: Dekameron; Tisíc a jedna noc

Retardačný
o
Tento postup rozprávanie spomaľuje; základná dejová línia môže byť prerušená (vstupuje nová
postava, zaradená je úvaha, vykreslenie krajiny)

Reťazový
o
Na jednu udalosť nadväzujú mnohé nové udalosti, pričom väzby medzi nimi sú dosť uvoľnené
– Cervantes: Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha
Rozprávač






V dávnoveku nejestvoval pojem autor
Ako pôvodca diela sa vnímal jeho tlmočník – spevák, rozprávkar, igric...
V antike a v stredoveku sa meno autora spája s dielom (autorov
duchovný majetok)
Čitateľ vníma autora ako toho, kto rozpráva príbeh
Často autor poveril rozprávaním fiktívnu postavu – tá sa chápe ako
rozprávač
V 20. storočí literárni vedci vytvorili kategóriu rozprávača – nevystupuje
ako postava v deji, iba ho rozpráva
Vševediaci/anonymný rozprávač vie o príbehu všetko – pozná sled
udalostí, pozná pocity a myšlienky postáv
Literárna postava



Väčšina epických diel rozpráva o osudoch ľudí
Dej je fiktívny, zdanlivý (aj keď jeho základom je skutočná udalosť)
Konajúce postavy sú vždy fiktívne
Literárne postavy sú autorove modely ľudí – vyzerajú, ako si to autor
želá, myslia, cítia a konajú v zhode s duchom diela.

Umelec sa snaží, aby opisom postavy, prienikom do psychiky a
stvárnením jej činov vytvoril ilúziu skutočného človeka
Reč rozprávača a reč
postáv
 Reč rozprávača – autorská reč
 Základný text v pásme rozprávača
 Založená na epickej objektívnosti – nezainteresovane rozvíja
príbeh, komentuje konanie postáv, zobrazuje prostredie, uvádza
reč postáv
 Využíva 3. slovesnú osobu v minulom čase
 Má spisovnú podobu (výnimky súvisia so zámerom prózy)
 Rozprávačom môže byť
 Autor – er-forma (on-rozprávanie) – rozprávač je skrytý,
anonymný, všetko vidí a vie, je objektívny
 Niektorá z postáv – ich-forma (ja-rozprávanie, priame rozprávanie)
– rozprávač je zjavný, čitateľ vie o ňom, je subjektívny
Prečítajte obidve ukážky a zistite, akú formu
rozprávania využil autor
D. Tatarka Panna zázračnica
A ako lozil, ako sa mu
beznádejne hlúpo cnelo, v
neprístupnom kúte v jednej z
čakární zazrel ženu. Prišla
alebo odchádzala? Zaujala ho.
Bola v čiernom. Driemala
alebo snila? Opierala sa o
kufrík, ktorý mala pri sebe na
lavičke, tiež taký čierny, ako
bola oblečená.
D. Tatarka Prútené kreslá
Ocitol som sa v spoločnosti
seberovných. Oči mi hneď
pritiahla čierna, dúhovomodrá
hlava a sivý, svietivý pohľad.
My sa už poznáme. Okrem
Daniely a Madame ešte som
našiel dve príťažlivé ženy. To
bolo viac ako dosť.
Reč postáv





Dramatizuje, oživuje rozprávanie
Realizuje sa dialógom
Dialóg v próze je rozhovor dvoch (viac) postáv
Replika – prehovor jednej postavy, vyjadruje sa priamou rečou
Funkcia dialógu:
 Rozvíja príbeh
 Stupňuje konflikt
 Charakterizuje postavy

Priama reč - je doslovným citovaním reči postáv
 Uvádza ju uvádzacia veta
 Dáva sa do úvodzoviek (môže sa nahradiť aj pomlčkami) – formálny znak priamej
reči
 Vyčleňuje sa do osobitného odseku
 Intonácia je živá, slovosled subjektívny, má znaky „hovorovej syntaxe“
 Veta je kratšia
Schémy zápisov priamej
reči
 Uvádzacia veta: „Priama reč./?/!“
 „Priama reč,/?/!“ uvádzacia veta.
 „Priama reč,“ uvádzacia veta, „priama
reč./?/!
Dobrý štylista v slovese uvádzacej vety
naznačí aj okolnosti, spôsob výpovede,
to, čo sa v dráme naznačuje v zátvorke
Úloha: napíšte na každú schému jeden príklad.
Typy dialógov
 Symetrický - pravidelné striedanie replík (ako v
dráme)
 Asymetrický – je prerušovaný autorskou rečou alebo
vnútornou rečou postáv
Priama reč a možnosti jej
transformácie
 Priama reč - doslovné citovanie reči postáv
„Nezabudni si napísať úlohu,“ povedala som, „určite sa bude kontrolovať.“
 Nepriama reč - rozprávač nepriamo reprodukuje prehovor postavy svojou
vlastnou rečou
Povedala som, že si má napísať úlohu, pretože sa bude určite kontrolovať.
 Nevlastná priama reč - slúži na vyjadrenie vnútornej reči postáv. Najčastejšie
nemá uvádzaciu vetu. Od vlastnej priamej reči sa odlišuje tým, že nie je vyčlenená
osobitným odsekom a neoddeľuje sa v texte úvodzovkami.
Nezabudni si napísať úlohu, povedala som, určite sa bude kontrolovať.
 Polopriama reč – sa funkčne zbližuje s nevlastnou priamou rečou. Odlišujú sa
najmä kategóriou slovesnej osoby (využíva 3. osobu)
Nie, nezabudne si napísať úlohu, nechce mať problém s učiteľkou.
 Vnútorný monológ – formuluje sa v ňom myslenie rozprávajúceho subjektu.
Čitateľ sleduje vnútorné pohnútky konania postavy, jej citové hnutia, úvahy,
protikladné duševné stavy, má možnosť vniknúť hlbšie do jej charakteru.
 Dialogizovaný vnútorný monológ – vedie postava sama so sebou
Dramatizujúce a estetizujúce
jazykové prostriedky
 Krátke vety, opakovanie:
Vyskočiť. Na zem. Vyskočiť. Na zem. Guľomet je ťažký.
 Nedokončené vety:
Keby Jula naozaj chcela... Taká je, ľa, ako inovať. Aby sa jej bál
dotknúť, že opŕchne. Biela...
 Historický prézent – použitie prítomníka
namiesto minulého času:
Vyskočil zo stoličky a pomaly sa k nemu približuje.
Hlavné druhy úvodu v rozprávaní
 Expozícia – úvodný opis prostredia a
postáv
 In medias res - vpadnutie priamo do deja
 Retrospektíva - pohľad naspäť
 V úvode sa oboznamujeme aj s druhom
autorskej reči.
Slovník a syntax
rozprávania
 Slovník je neobmedzený
 Využívajú sa slová zo všetkých vrstiev národného
jazyka
 Reč autora má byť výrazná, pôsobivá, má
reprezentovať bohatosť, pestrosť a všestrannosť
jazyka
 V skladbe – rôzne typy viet podľa modality
 Okrem jednoduchých viet aj súvetia – striedajú sa
 Vyskytujú sa parentetické vety – so vsuvkami
 Ďakujem za pozornosť

PhDr. Eva Fajčíková