Transcript ROZHODOVANIE – rozhodovací proces

ROZHODOVANIE – rozhodovací proces
1.


2.


Charakteristika a druhy rozhodovacích procesov a
rozhodnutí
obsah, hlavné znaky a prvky rozhodovania
klasifikácia a druhy rozhodovacích procesov a rozhodnutí
fázy rozhodovacieho procesu
postupy rozhodovania
metódy rozhodovania - empirické
- matematicko-štatistické
- heuristické
1.
Obsah, hlavné znaky a prvky rozhodovania
Hlavnou podmienkou kvality manažmentu (riadenia) je kvalita
rozhodovacieho procesu. Platí to najmä o rozhodovaní v etape
plánovania, teda ešte pred začatím transformácie riadeného
objektu.
Rozhodovanie pred začatím transformácie riadeného
objektu musí byť v istej proporcii s rozhodovaním v priebehu
realizácie transformácie –
táto proporcia zodpovedá miere neistoty budúceho vývoja
riadeného objektu.
Budúci vývoj riadeného objektu sa má určovať vopred
plánovaním, ale nie za cenu nedostatočného zohľadnenia
miery neistoty tohto vývoja, to by sa stratil význam plánu ako
nástroja manažmentu.
Je potrebné posilniť vedeckosť plánovania.
Každý riadiaci pracovník– manažér, v ľubovoľnej sfére
 pripravuje a prijíma rozhodnutia
 organizuje a kontroluje ich splnenie.
Manažéri prijímajú rozhodnutia,
 opierajú sa pri tom o skúsenosti, vedomosti o danom probléme
 a väčšinou na prijímanie kvalitných rozhodnutí potrebujú aj
špeciálnu prípravu.
Ak sa prijímajú opakujúce sa rozhodnutia v analogických situáciách,
príprava nie je potrebná.
Čoraz väčšia komplexnosť a zložitosť problémov rozhodovania
a rast jeho významu majú za následok rozvoj teórie rozhodovania
Teória rozhodovania sa zaoberá
opisom rozhodovacích situácií
 spôsobom rozhodovania (deskriptívna teória
rozhodovania)
 pravidlami, ako možno a treba rozhodovať v
rôznych situáciách, aby rozhodnutie bolo
racionálne (normatívna teória rozhodovania)
Rozpracovaním metód a postupov rozhodovania sa
vytvára pre rozhodovateľa vedecký základ na
prijímanie a realizáciu rozhodnutí.

Subjektom každého rozhodovania, ako myšlienkovopsychologického aktu je človek – aj keď rozhodnutie zdanlivo
robí človekom naprogramovaný počítač.
Rozhodovanie je nevyhnutným momentom vôľového konania
pri výbere cieľa činnosti a spôsobov jeho dosiahnutia.
Rozhodovania a rozhodnutia v sociálnych systémoch sú
dvojakého druhu:
 tie, ktoré sa bezprostredne týkajú iných ľudí (ľudia - ľudia)
 a súvisiace so vzťahom ľudí k prírode, k veciam (ľudia – veci; ľudia –
príroda)
V literatúre je mnoho definícií rozhodovania a rozhodnutí.
Niekto ho stotožňuje s riadením, iní ho chápu len ako jeho
jednu časť.
Hovorí sa o rozhodovaní v širšom a užšom zmysle slova.
Rozhodovanie je činnosť, ktorá
 určuje a analyzuje problém ako predmet
riešenia
 určuje možné varianty riešenia
 a podľa určitého kritéria vyberá najvhodnejší
spôsob riešenia problému
Rozhodovanie tvorí časť, a nie celý proces
riadenia a zahŕňa prípravu i výber rozhodnutia.
z technicko-intelektuálnej stránky sú pre rozhodovanie
charakteristické tieto znaky:
 existuje možnosť výberu, ten kto rozhoduje má
niekoľko variant možného správania;
 výber riešenia je vedomý, zakladá sa na
myšlienkovom procese, nie je to inštinktívny akt;
 výber je cieľavedomý, zameraný na jeden či viac
cieľov
 výber riešenia sa robí podľa kritérií, čomu
zodpovedá aj výber prostriedkov na dosiahnutie
cieľa;
 výber sa končí konaním, to znamená že rozhodnutie
vyvoláva reťaz cieľavedomých činností, smerujú k
jeho uskutočneniu a vedú k výsledkom
Základné prvky rozhodovania - v každom
rozhodovacom procese existujú isté prvky
ako:
 problém a cieľ rozhodovania,
 subjekt rozhodovania,
 rozhodovacia stratégia,
 podmienky rozhodovania.
Rozhodovanie je nutné preto, lebo
existuje


problém a
cieľ, ktorý treba dosiahnuť.
Subjektami rozhodovania sú ľudia.
Osobitné miesto má rozhodovateľ, t.j. ten,
kto riadi priebeh celého rozhodovacieho procesu,
prípadne sa zúčastňuje aj niektorých ďalších fáz,
primárne je však jeho povinnosťou urobiť
vlastné rozhodnutie, t.j. zvoliť jedno z riešení.
Môže to byť jednotlivec, alebo kolektív
s potrebnou rozhodovacou právomocou.
Rozhodovacia stratégia sa prejaví vo
zvolenom variante riešenia z viacerých možných
riešení.
Má zabezpečiť dosiahnutie sledovaného cieľa
Podmienky rozhodovania predstavujú súbor
faktorov, ktoré ovplyvňujú rozhodnutie.
Sú to:
 vlastnosti subjektu rozhodovania
(odborná spôsobilosť, právomoc atď.),
 vybavenosť informáciami a možnosti ich získať,
 používané metódy rozhodovania,
 zdroje organizácie, napr. finančné zdroje,
 stav riadeného systému a okolia a pod.
Klasifikácia a druhy rozhodovacích
procesov a rozhodnutí
Klasifikácia rozhodovacích procesov a
rozhodnutí
prispieva k lepšiemu pochopeniu ich rozmanitosti,
objasňuje niektoré ich dôležité stránky,
pomáha k ich presnejšej formulácii v konkrétnych
podmienkach.
Rozhodovania a rozhodnutia môžeme
členiť podľa týchto dôležitých hľadísk:
1.
podmienky rozhodovania podľa
informovanosti rozhodovacieho subjektu
2.
postup (program) rozhodovania
3.
závažnosť (význam a dosah) a zložitosť
rozhodovacích problémov
4.
subjekt rozhodovania
5.
metódy používané pri rozhodovaní
Dôležité je rozlišovanie rozhodovacích procesov podľa -
1.
podmienok rozhodovania z hľadiska
informovanosti rozhodovacieho
subjektu.
Na rozhodovanie musíme mať informácie o 3 základných
skutočnostiach (prvkoch):



alternatíva (stratégia) t.j. opisy možných volieb pri
rozhodovaní;
stavy okolia, t.j. súbor navzájom sa vylučujúcich situácií
(vonkajších vplyvov), ktoré môžu nastať a ovplyvniť
problém;
úžitkovosť, t.j. výsledky alternatív pri jednotlivých
stavoch okolia vyjadrené hodnotou úžitkovosti.
Podľa miery informovanosti sa rozoznávajú trojaké
podmienky rozhodovania – istota, neistota, riziko a
neurčitosť
a teda existujú 3 základné typy, spôsoby
rozhodovania:
1.
2.
3.
rozhodovanie v podmienkach istoty
rozhodovanie v podmienkach neistoty
rozhodovanie v podmienkach
neurčitosti
Rozhodovanie v podmienkach istoty
vychádza z koncepcie plnej informovanosti a racionálneho správania
sa rozhodovateľa, je to deterministické rozhodovanie.
Pri rozhodovaní v podmienkach istoty sa predpokladá, že
ten, kto rozhoduje pozná všetky 3 skutočnosti
 všetky alternatívy,
 ich dôsledky
 ako aj stav okolia
Pri istote, môže nastať len 1 stav okolia, vieme, ktorý nastane na 100%.
Rozhodovateľ musí zvoliť alternatívu s najväčšou hodnotou úžitkovosti –
považuje sa to za nerealistické, v realite ide len o predpokladanú istotu.
Aj keď v riadiacej praxi sa vyskytujú aj rozhodovania robené v podmienkach
istoty, či predpokladanej istoty.
Väčšina doteraz používaných exaktných metód, založených na
matematických modeloch vychádza z podmienok istoty.
Rozhodovanie v podmienkach neistoty
sú známe


alternatívy
ich úžitkovosť pri jednotlivých stavoch okolia
Nie je známe , ktorý z týchto stavov nastane, čo vnáša riziko do
rozhodovania.
Vychádza sa však z toho, že je známa, alebo sa dá odhadnúť
pravdepodobnosť výskytu jednotlivých stavov okolia.
Značnú časť rozhodovacích procesov tvorí rozhodovanie za neistoty.
Teória rozhodovania sa zdokonalila používaním teórie
pravdepodobnosti – umožňuje racionálne rozhodovať aj
v podmienkach neúplnej informovanosti.
Rozhodovanie v podmienkach neurčitosti
– neznamená úplnú neznalosť.
Známe sú
 možné alternatívy
 a ich výsledky v jednotlivých stavoch okolia.
Neurčitosť je v tom, že nepoznáme pravdepodobnosť výskytu
možných stavov okolia a ani ich nemôžeme odhadnúť.
Nastáva situácia, kedy nevieme určiť dôsledky zvoleného
riešenia ani na základe pravdepodobnostných charakteristík je to označované aj ako „čiastočná neistota“
Veľkú časť rozhodovacích procesov tvoria rozhodnutia za neistoty.
Toto sú najobtiažnejšie rozhodovania na hranici racionálnosti.
2. Podľa postupu (programu)
rozhodovania
sa rozoznávajú:
programové rozhodovania a rozhodnutia

neprogramové rozhodovania a rozhodnutia
Programom sa rozumie jednoznačne určený postup
riešenia nejakej úlohy.
Ak je známy postup, program rozhodnutia,
zvyčajne vedie k jedinému programovému rozhodnutiu.
Programové rozhodnutia, ktorých program bol
vypracovaný, sú rutinné, opakovateľné, typické pre
manažérov na nižších organizačných jednotkách.

Neprogramové rozhodnutie je riešenie nového
rozhodovacieho problému, aký doposiaľ nebol
riešený , jedinečný, nie je ešte vyjadrený presným
modelom postupu, na jeho riešenie ešte neexistuje
štandardný postup, jeho riešenie si žiada veľkú
tvorivosť, využitie skúseností, prehľadu aj intuície
rozhodovateľa.
Dnes je vysoký záujem o heuristické programy –
neobvyklé riešenia problémov.
Zaujímavá je otázka vzájomného vzťahu programových a
neprogramových rozhodnutí na jednej strane a
algoritmizovateľnými a nealgoritmizovateľnými
rozhodnutiami na strane druhej.
Algoritmus – je špecifická forma programu.
Algoritmus vedie vždy k rovnakému výsledku, čo o programe
všeobecne neplatí.
obrázok 1 Typy problémov, druhy rozhodnutí
(programované a neprogramované) a stupeň
manažmentu v organizácii
obrázok 1
Typy problémov, druhy rozhodnutí
(programované a neprogramované) a stupeň manažmentu v organizácii
3.Podľa významu rozhodovacích
procesov
(to súvisí s dôsledkami pre organizáciu ako celok,
s časom, ktorý predchádza rozhodnutiu i časom realizácie
rozhodnutia) členíme rozhodovanie a rozhodnutia na:
a)
b)
c)
strategické (koncepčné)
taktické
operatívne
Stratégia je formulácia cieľov a postupov, pomocou
ktorých sa majú ciele dosiahnuť.
Patria sem najdôležitejšie rozhodnutia, týkajúce sa
organizácie ako celku.
Najdôležitejším strategickým rozhodovacím procesom je
rozhodovanie o jej cieľoch.
Strategické rozhodovanie má
 upraviť vzťahy organizácie k jej okoliu z pohľadu zásobovania, výroby,
odbytu a finančného hospodárenia,
 robí to na dlhšie obdobie vopred, keď ešte nie sú známe všetky okolnosti,
za ktorých bude prebiehať budúci vývoj.
Je to jedinečné, neopakovateľné rozhodnutie, v podmienkach čiastočnej
neistoty a je sprevádzané rizikom možného neúspechu. Právomoc meniť
strategické zásady riadenia organizácie je výsadou vrcholového
manažmentu, nie je delegovateľná na nižšie stupne riadenia.
Taktika organizácie je umenie používať prostriedky,
ktoré sú k dispozícii na dosiahnutie čo najlepšieho výsledku
 pri realizácii zvolenej stratégie.
Každú stratégiu možno dosiahnuť rôznymi taktikami. Na rozdiel
od strategického rozhodovania, kde ide o to, aby sa
zvolil taký spôsob riešenia, ktorý bude viesť k dlhodobej
ekonomickej efektívnosti,
taktické rozhodovanie dbá na účinnosť prostriedkov v danej
etape dosahovania určeného cieľa organizácie. Ide najmä o
 riešenie súčasnej alebo blízkej situácie,
 obmedzuje sa ním miera neistoty,
 znižuje riziko prijímaných rozhodnutí a
 vytvára sa možnosť prenosu právomocí a kompetencií na
nižšie stupne riadenia.
Sú to rozhodnutia rutinné, opakované v kratšom časovom
intervale.
Operatívne rozhodnutia sú bežné, každodenné, s krátkym
dosahom, sú orientované na plnenie taktických rozhodnutí.
TOK OPERATÍVNEHO ROZHODOVANIA JE NEPRETRŽITÝ.
Operatívne sa rozhoduje o operatívnych cieľoch – o časovom
rozvrhu výroby, o časovej a priestorovej štruktúre výroby, prijatí a
odmietnutí obchodných akcií.
Operatívne problémy vznikajú spontánne, spotrebujú väčšinu energie
organizácie.
4. Podľa subjektu rozhodovania
poznáme rozhodovanie
a)
individuálne,
b)
kolektívne
používajú sa v praxi oba spôsoby podľa podmienok
Individuálne rozhodovanie je vhodné vtedy, ak treba rozhodnúť
rýchlo, a nie je to náročné, zložité, namieste je individuálna
zodpovednosť – nebezpečenstvom je subjektivizmus.
Kolektívne rozhodovanie ak je problém náročný, zložitý.
Ide o rozhodovanie v koncepčných otázkach, kde je nutné
kolektívne posúdenie – v niektorých právnych formách sa na tento
účel tvoria kolektívne orgány – napr. v akciových spoločnostiach.
Problémom môže byť zosúladenie individuálnych preferenčných
alternatív členov kolektívneho orgánu, zabezpečiť zodpovednosť.
Iné hľadiská klasifikácie rozhodnutí – napr. členenie
podľa:









časového horizontu – dlhodobé, strednodobé, krátkodobé;
stupňa opakovateľnosti situácie - jedinečné, viac-menej
opakovateľné;
stupňa prácnosti – jednoduché a zložité;
použitých podkladov – informácií – na subjektívne a
objektívne;
organizačného stupňa – rozhodnutia vrcholového, stredného a
najnižšieho manažmentu;
rozsahu, komplexnosti rozhodnutia – komplexné a čiastkové;
vzťahu k systému – vonkajšie a vnútorné;
záväznosti – záväzne a nezáväzné;
formy - písomné a ústne atď.
2. Fázy rozhodovacieho procesu - rozhodovací proces
podľa časového priebehu
rozhodovací proces je prúdom transformácie informácií, je to rad činností,
fáz, ich uskutočnením vznikne efektívne rozhodnutie.
Členenie rozhodovacích procesov na fázy, kroky – používa sa rôzne členenie,
počet, druhy fáz; podmieňuje to aj to, že sa veľmi rôznia podmienky
uskutočňovania. rozhodnutí.
Rozhodovanie môžeme rozdeliť na 3 skupiny fáz –
1.
2.
3.
identifikačno - analytická, znamená skúmanie systému a okolia za
účelom objavenia, formulácie a zdôvodnenia problému aj cieľa jeho
riešenia;
návrhová – ide o zber a analýzu informácií, zhodnotenie situácie – určenie
diagnózy, hľadanie riešenia – rôznych variantov aj ich očakávaných
prínosov
výberová - rozhodovacia – ide o výber, odôvodnenie a formuláciu
najlepšieho variantu rozhodnutia pripravenho na uvdenie do života.
proces rozhodovania podľa časového priebehu
o
KOREKCIA
identifikovanie a definovanie
problému
vypracovanie variantných riešení
KOREKCIA
podmienky
určitosti
zhodnotenie variantných riešení
podmienky rizika
voľba riešenia
KOREKCIA
realizácia
rozhodnutia
zhodnotenie a kontrola
výsledku
podmienky
neurčitosti
1. a 2. fáza predstavujú prípravu, 3. najdôležitejšia predstavuje konečné
rozhodnutie;
Niektoré operácie rozhodovacieho procesu nemusí robiť
rozhodovateľ - môže ich zveriť svojim podriadeným, on iba v
hlavných črtách určuje metodiku prác a základné znaky
jednotlivých variantov riešenia.
Rozhodovateľ robí najdôležitejšiu fázu - výber jednej
z alternatív. Ak by aj túto právomoc delegoval na
podriadených aj tak zostáva zodpovedný za kvalitu
rozhodnutia.
3. Postupy a metódy rozhodovania
Spôsoby riešenia problémov - príprava a prijatie
rozhodnutia
 ak vznikne nový problém, vedúci sa musí presvedčiť, či
ho môže riešiť na základe existujúcich skúseností, ak áno
rozhodne na ich základe, je to najčastejšia prax v rozhodovaní;
 niektoré problémy však nie sú natoľko rutinné, opakujúce
sa a ak sa aj napriek tomu rozhodnú takto spontánne - silou
zvyku, môže to viesť ku ignorovaniu procesu prípravy
rozhodnutia; to isté sa môže stať aj keď má vedúci málo
času, je preťažený, bežnými otázkami riadenia, ktoré vyžadujú
rýchle rozhodnutia, ale aj keď precení vlastné skúsenosti.
Dôkladná príprava rozhodnutia je náročný proces, náročný na čas a náklady, pri
zložitejších rozhodnutiach je potrebný viac-menej zložitý prípravný proces, sú na to
vypracované špeciálne metódy prípravy rozhodnutí - tieto zohľadňujú
komplexnosť, zložitosť, dôležitosť riešených problémov i čas potrebný na ich
rozhodnutie .
Schéma
impulzívny
subjektívny
rozumový
logický
racionálny
rozsah v akom sa rozhodovateľ
spolieha na intuíciu
rozsah v akom sa rozhodovateľ
spolieha na fakty a logiku
emócia
intuícia
zdravý rozum
odvodená logika vedecká analýza
prístupy rozhodovateľa k rozhodovaniu podľa toho v akom rozsahu sa rozhodovateľ
spolieha na intuíciu, či fakty, logiku, ...
Základom každého rozhodnutia je určitá predstava, založená na
informáciách, viac či menej úplných, na cieľoch a predpokladoch a
na kritériách, ktoré tvoria základ pre hodnotenie výsledku.
Predstava nám umožní analyzovať situáciu - riešiť problém a úlohy,
určiť cesty riešenia - odhadnúť očakávané výsledky.
Nestačí rozhodovať len na základe predstáv 1 človeka - vedúceho,
jeden nemôže obsiahnuť všetky súvislosti.
Je potrebné objektivizovať predstavy a na ich základe
objektivizovať rozhodovanie zvýšiť jeho spoľahlivosť.
Intuíciu a skúsenosti vedúceho štrukturovať problém, je potrebné
doplniť špeciálnymi metódami objektivizujúcimi predstavy
vedúceho.
Najdôležitejšia úloha v procese rozhodovania je HODNOTENIE
ALTERNATÍV ROZHODOVANIA.
Klasická forma odôvodnenia ekonomických rozhodnutí je
A.
výpočet efektívnosti - kvantitatívny pomer nákladov a
výsledkov v hodnotovom vyjadrení; - nedostatočne prihliada na 2
dôležité okolnosti, ktoré sa týkajú dlhodobých rozhodnutí.
1.
neberie do úvahy hierarchiu cieľov rozhodovania teda to, že ciele
jedného rozhodnutia môžu byť vzájomne závislé, mať heterogénny
vzťah a konkurovaťsi.
2.
nemá na zreteli existenciu kvantitatívnych cieľov a stupeň rizika pri
realizácii cieľov.
Pri výpočte efektívnosti sa predpokladá, že od samého začiatku existujú
kritériá rozhodovania určené kvantitatívne a presne kvantifikovateľné.
B.
1.






metóda odhadu - sa spolu s výpočtom efektívnosti používa
čoraz viac. Teda ide o spojenie presného výpočtu so subjektívnym
odhadom. O problém odhadu ide vtedy ak sa zvažujú, porovnávajú
prednosti a nedostatky rôznych variantov na základe určitých, veľa
krát heterogénnych kritérií a o určenie poradia týchto variantov.
tradičná forma odhadu - intuitívna
odohráva sa takpovediac „v hlave“na základe objektívnej
informácie;
prednosťou je, že intuitívne správanie sa vyvíja počas mnohých
rokov.
nedostatok - intuícia sa vyvíja počas mnohých rokov.
nedostatok - intuícia sa ťažko kontroluje,
vedie k subjektívnym odhadom a rozhodnutiam, hlavne vtedy, ak v
kolektíve nie je rozvinutá výmena názorov,
bežná v praxi.
2.
odhad na základe jasne stanovených kritérií - uvádzajú
sa rôzne varianty rozhodnutia im zodpovedajúce prednosti a
nedostatky, tieto sa potom intuitívne zvažujú podľa stanovených
kritérií. preferencie možno stanoviť číselne.
Metódy odhadu majú niekoľko etáp:

voľba formulácie rozhodovacieho problému,

výber osôb pre odhad,

pomocou dotazovania účastníkov sa určia kritériá a alternatívy
riešenia,

vlastný odhad,

na záver porovnanie variantov na základe všetkých kritérií +
určenie prednostných variant.
Metódy rozhodovania
Základom „technológie“ prijímania rozhodnutí sú
metódy rozhodovania .
Delíme ich do týchto hlavných skupín:
1.empirické
2.matematicko-štatistické
3.ostatné, ktorých základom
heuristické metódy.
sú
1.Empirické metódy rozhodovania
V rámci empirického rozhodovania rozoznávame:
1. 1. tradičné metódy, a to : a) empiricko-intuitívne
b) empiricko-analytické
2. 2. expertné metódy
1. tradičné metódy
a) empiricko-intuitívne rozhodovanie sa opiera o skúsenosť
a intuíciu
rozhodovateľa . Skúsenosť sa získava prostredníctvom „skúšok a omylov“ čo je nákladné
a zdĺhavé. Používa sa najčastejšie a kvalita závisí od kvalifikcie a okamžitej dispozície
rozhodovateľa.
b) empiricko-analytické rozhodovanie sa opiera nielen o skúsenosť a intuíciu ale aj
o informácie získané na základe analýzy. (sú to údaje z účtovníctva, štatistiky a pod.)
2. 2. expertné metódy
Pri expertných metódach vyjadrujú experti svoje subjektívne predstavy a názory,
ktoré su spravidla kvalifikované a opierajú sa o skúsenosť. Možno ich rozdeliť do
dvoch skupín :
a) expertné metódy spočívajúce na princípe dotazovania - anketárne
dotazovanie, metóda DELPHI singulárne dotazovanie... (problém sa rozloží na
prvky, ktoré sa kladú expertom a na záver sa odpovede zhodnotia tak aby sa
našlo vhodné riešenia)
b) expertné metódy spočívajúce na princípe kolektívneho vybavovania
myšlienok - brainstorming, metóda synetics. (vlastné názory expertov)
Najznámejšie metódy: metóda brainstorming,
delfská metóda a
metóda synetics.
2.Matematicko – štatistické metódy rozhodovania
Zásadným rozdielom exaktného rozhodovania v porovnaní s empirickým
je formalizácia rozhodovacieho procesu v podobe modelu skúmaného
systému s kvantitatívnym vyjadrením vzťahov jeho prvkov, čo
umožňuje matematické algoritmické riešenie problému.
 exaktné metódy rozhodovania v praxi sa osvedčujú najmä
v opakovaných situáciách,
 vyžaduje sa kvantitatívne vyjadrenie medzi prvkami modelu,
 nie su dobre využiteľné na riešenie zložitých, jedinečných problémov,
v ktorých prevládajú kvalitatívne faktory - tu sú málo efektívne.
 vychádzajú z poznatkov klasickej matematiky a štatistiky,
 poznatkov operačného výskumu (operačnej analýzy)
Exaktné metódy pri rozhodovaní môžeme rozdeliť do
troch skupín.
Sú to:
1. metódy matematickej štatistiky,
2. metódy matematickej analýzy a lineárnej algebry,
3. metódy operačnej analýzy.
3. Heuristické modely v rozhodovaní
Na základe výskumov vytvorených modelov správania sa a myslenia
človeka vyplynulo, že existujú dva druhy úloh:
a) úlohy algoritmické - (využívajú sa v opakujúcich sa situáciach )
b) úlohy neúplne štrukturované - (sú tie, pri ktorých nie sú
presne vymedzené východiskové dáta , ako aj cieľ a prostriedky
na jeho dosiahnutie. Tu pôsobí faktor náhodnosti a riešenie je
pravdepodobnostné. Tieto úlohy je možné riešiť iba tak, že pre
daný typ problému sa vytvorí zjednodušujúci model.)