Transcript 9. RBS - Rozhodovanie v systéme riadenia

9. Rozhodovanie v systéme
riadenia
Rozhodovanie sa často spája so systémami
riadenými ľudským činiteľom. V súčasnosti sa
však na podporu rozhodovania v stále väčšej
miere využíva technický činiteľ, t.j. riadiace
algoritmy automatických systémov riadenia. V
tomto smere vzhľadom na technický vývoj
môžeme hovoriť o počítačovom riadení.
Riadenie systémov ( komplexných ) môže
vykonávať jednotlivec alebo kolektív. Na
kvalifikované rozhodovanie je potrebné
riadiacemu subjektu dodávať maximálne
množstvo vedeckých zdôvodnených
podkladov.
Všeobecné predpoklady na tvorbu
úspešného rozhodnutia sú :
1. presná formulácia cieľa, ktorého sa má
dosiahnuť,
2. dostatok informácií na tvorbu rozhodnutia,
3. dostatočná kvalifikácia rozhodovacieho
subjekt, odborná erudovanosť, jeho
vybavenie príslušnými metódami,
prostriedkami a vedomosťami.
Ku klasifikácii rozhodovania môžeme
pristupovať podľa pomerne veľkej, a pritom
nie jednoznačnej vymedzenej škály kritérií,
ktoré nám umožňuje rozhodovacie procesy
zaradiť do určitých typov rozhodovania.
Z hľadiska informovanosti subjektu
rozhodovania ( ono patrí medzi
najvýznamnejšie kritéria ) poznáme :
1. rozhodovanie v podmienkach istoty
2. rozhodovania v podmienkach rizika
3. rozhodovanie v podmienkach neurčitosti
Z hľadiska závažnosti rozhodovania a
časového rozpätia medzi prijatím realizáciou
rozhodnutia rozlišujeme :
1. strategické rozhodovanie
2. taktické rozhodovanie
3. operatívne rozhodovanie.
Z hľadiska možnosti algoritmizácie
rozhodovania poznáme:
1. programové ( algoritmizovateľné )
rozhodovanie
2. neprogramované ( nealgoritmizovateľné )
rozhodovanie.
Z hľadiska počtu cieľov a kritérií
rozhodovania:
a / jednokriterálne rozhodovanie
b / multikriterálne rozhodovanie.
Uvedená klasifikácia typov rozhodovania
zďaleka nie je vyčerpávajúca a mohli by sme
v nej pokračovať vymedzením ďalších
hľadísk, napr.:
1. podľa počtu subjektov rozhodovania
2. podľa časového horizontu
3. podľa použitých metód rozhodovania
Metódy rozhodovania.
Najčastejšie sa stretávame s klasifikáciou, v
ktorej sa ako základné kritérium členenia
uplatňuje vzájomný vzťah empírie a teórie
obsiahnutej v jednotlivých metódach
rozhodovania. Podľa uvedeného kritéria
môžeme metódy rozhodovania rozdeliť do
troch skupín :
1. empirické
2. exaktné
3. heuristické
Rozhodovacia analýza patrí k
najprepracovanejším praktickým metódam
rozhodovania. Je založená na odborných
znalostiach a logickom myslení, vychádza zo
systémovej analýzy a je to metóda
viackriteriálna. Rozhodovanie podľa tejto
metódy sa realizuje podľa nasledovných
krokov :
1. vymedzenie problému a určenie cieľov
2. rozbor informácií a podkladov
3. stanovenie variantov
4. stanovenie kritérií
5. hodnotenie a porovnanie variantov
6. výpočet rizika ( nepriaznivých dôsledkov )
variantov
7. výber ( voľba ) optimálneho variantu.
Ďalšou dôležitou zložkou expertného
systému je báza vedomosti ( poznatkov )
získaných od expertov. Uvedené poznatky
môžeme členiť podľa ich povahy a podľa
spôsobu vyjadrenia.
Podľa povahy rozoznávame :
a / fakty z príslušnej oblasti ( všeobecne
prijímané, objektívne poznatky )
b / poznatky heuristické, ktoré sa formulované
dlhodobými skúsenosťami expertov v
danej oblasti.
Podľa spôsobu vyjadrenia môžeme expertné
poznatky členiť na:
1. deklaratívne, ktoré charakterizujú povahu
riešeného problému
2. procedurálne, ktoré vyjadrujú postup
riešenia.
Komunikačný modul zabezpečuje
komunikáciu expertného systému s
používateľom počas riešenia problému s
využitím prirodzeného jazyka.
Z hľadiska charakteru riešených problémov
môžeme expertné systémy rozdeliť na :
1. diagnostické
2. generatívne.
Rozhodovanie pri návrhu bezpečnostnej
koncepcie.
Bezpečnostná koncepcia definuje štruktúru
ochrany chráneného objektu ( chráneného
záujmu ) vo viacvrstvovom modeli:
1. vrstva zahrňuje definovanie možného
spôsobu ochrany vonkajšieho perimetru
chráneného objektu a spôsob ochrany a
kontroly vstupov.
2. vrstva zahrňuje definovanie možných
spôsobov ochrany vnútorných priestorov
(zón) objektu s dôrazom na priestory.
3. vrstva zahrňuje definovanie
komunikačného systému s dôrazom na
prenos ( vývod, ukončenie ) poplachových
signálov.
4. vrstva zahrňuje definovanie spôsobov
podpory vytvoreného bezpečnostného
systému.
Na vypracovanie ďalších variantov
bezpečnostnej koncepcie je možné využiť
metodiku hodnotovej analýzy, ktorá sa
realizuje v nasledujúcich etapách:
1.výber objektu analýzy a zber informácií.
2.funkčná analýzy
3. tvorba maximálneho počtu alternatív
nových riešení.
Hodnotenia jednotlivých alternatív:
1. hodnotenia pomocou porovnávacích
tabuliek
2. hodnotenie pomocou metódy pomernej
výhodnosti
3. hodnotenie pomocou metódy
preferenčných bodov.
Vlastné rozhodovanie sa môže vykonávať
formou:
Kvantitatívneho rozhodovania :
Pre rozhodovanie sú charakteristické tieto
znaky:
a / existuje možnosť výberu medzi niekoľkými
variantmi riešenia.
b / výber riešenia je vedomý, zakladá sa na
myšlienkovom procese
c / výber je cieľavedomý, zameriava sa na
dosiahnutie jedného cieľa( alebo niekoľko
cieľov ).
d / výber riešenia sa uskutočňuje podľa
určitých kritérií, čomu zodpovedá aj výber
prostriedkov na dosiahnutie cieľa.
e / výber sa končí konaním, to znamená že
rozhodnutie vyvolá reťaz cieľavedomých
činností, ktoré smerujú k jeho
uskutočneniu a vedú k výsledkom.
Rozhodovanie, ako určitý mocenský akt
rozhodovateľa, spravidla predstavuje:
1. voľbu medzi viacerými alternatívami, alebo
2. voľbu medzi správnym nesprávnym, alebo
3. voľbu medzi takmer správnym a
pravdepodobne nesprávnym, alebo
4. voľbu medzi dvoma smermi konania.
Pre potrebu vyvolania rozporu hovoria tri
hlavné dôvody :
1. rozpor je jedinou zárukou toho, že
rozhodnutie nebude vychádzať z
predpojatých, voluntaristických názorov
a osobných záujmov jednotlivca,
2. len v spore sa môže vytvoriť možnosť
alternatívnych riešení ( variantov činnosti )
3. rozpor stimuluje predstavivosť, umožňuje
získavať nové, tvorivé, často i
nekonvenčné riešenia reagujúce na novú
situáciu.
Miera informovanosti rozhodovateľa môže
byť rôzna a je závislá od celom rade
skutočností. Podstatným faktorom je :
a / neurčitá činnosť páchateľa,
b / náhodný alebo neurčitý vplyv prostredia.
Rozhodovacia situácia, predstavujúca
jeden krok plánovacieho procesu, musí byť
vymedzená:
1. množinou variantov ( stratégií ) t.j. opisom
možných volieb pri rozhodovaní,
2. množinou situácií, v ktorých sa môže
rozhodnutie realizovať,
3. množinou stavov, v ktorých sa môže
rozhodovateľ vplyvom prijatých rozhodnutí
ocitnúť,
4. kriteriálnou funkciou, ktorá kvantitatívne
ohodnocuje dôsledky zvoleného
rozhodnutia alebo stavu, ktorý nastal.
Kriteriálna funkcia vyjadruje zisk , prípadne
stratu spojenú s daným rozhodnutím.
Rozhodovacie situácie sú potom obvyklé
klasifikované podľa stupňa znalosti
podmienok a následkov rozhodovania ako :
a / v rozhodovanie v podmienkach istoty
b / rozhodovanie za neistoty ( rizika )
c / rozhodovanie za neurčitosti.
Rozhodovanie v podmienkach istoty
vychádza z koncepcie plnej informovanosti a
racionálneho správania sa rozhodovateľa.
Pri rozhodovaní za istoty sa predpokladá,
že ten kto rozhoduje, pozná všetky tri
skutočnosti :
1. všetky alternatívy ( varianty )
2. ich dôsledky
3. stav okolia
Pri rozhodovaní v podmienkach neistoty
(rizika) sú známe varianty riešenia a ich
úžitkovosť pri jednotlivých stavoch okolia. Nie
je však známe, ktorý z týchto stavov nastane,
čo vnáša do rozhodovania určité riziko.