Transcript Poetika
Existencializmus pojem existencializmus označuje smer filozofický i literárny vznikol po 1. sv. vojne v Nemecku jeho predchodca – dánsky filozof Sören Kierkegaard (1813 – 1855), ktorý si všímal predovšetkým problémy existencie človeka, ale nie človeka ako takého, všeobecne, ale konkrétneho človeka, jednotlivca v konkrétnej životnej situácii existencia podľa Kierkegaarda = vlastné ja, osobné jadro každého jednotlivého človeka kategória subjektívneho mysliteľa, reflektujúceho seba samého, svoju vlastnú existenciu k existenciálnej situácii človeka sa viažu najmä pojmy úzkosť, osamotenosť, tragika, absurdita zdôrazňoval slobodnú vôľu človeka pri hľadaní odpovede na základné otázky (dôležité pre jednotlivca, poznamenávajúce jeho celý život) je človek sám a môže sa k nim priblížiť len vierou, otázky, na ktoré hľadíme prostredníctvom rozumu, sú pre existenciu jednotlivca nepodstatné – Kierkegaard dospieva k viere » kresťanský prúd v existencializme v 20. storočí bol existencializmus populárny v 40. a 50. rokoch – Gabriel Marcel, Karl Jaspers (kresťanský prúd), Martin Heidegger, Jean-Paul Sartre, Albert Camus (ateistický prúd) autentický životný pocit celej jednej generácie, ktorý vyrastal z konkrétnych spoločenských podmienok (nástup fašizmu, 2. sv. vojna, pocit ohrozenia) sústredením na jednotlivca je existencializmus filozofia subjektívna, ale nie individualistická v tom zmysle, že by si všímala jednotlivca izolovaného (A. Camus – Mor) všíma si človeka v medzných, krajných životných situáciách (smrť, utrpenie, zápas) Jean-Paul Sartre (1905 – 1980) predstaviteľ ateistického prúdu existencializmu esej Existencializmus je humanizmus (1970) – odpoveď na kritiku existencializmu z kresťanských i marxistických pozícií základný postulát eseje: Bytie predchádza podstatu. Človek najskôr jestvuje a až potom sa definuje. Nie človek, ktorého definuje čosi iné. Človek je taký, akým sa svojimi činmi utvorí a možno ho chápať len prostredníctvom jeho činov. Človek nie je nič iné iba svoj projekt, jestvuje iba v takej miere, v akej sa realizuje. Sartre: "Ak nám ľudia zazlievajú naše románové diela, v ktorých opisujeme mľandravé, slabé, zbabelé a zavše aj úprimné bytosti, nie je to iba preto, že sú mľandravé, slabé, zbabelé alebo zlé: lebo keby sme – ako Zola – vyhlásili, že sú také vinou zdedených vlastností, vinou prostredia spoločnosti, vinou organického či psychologického determinizmu, ľudia by sa uspokojili a povedali by: Hľa, sme takí, akí sme, nikto proti tomu nemôže nič urobiť. Ale existencialista hovorí, keď zobrazuje zbabelca že tento zbabelec je sám za svoju zbabelosť zodpovedný. Nie je takýto preto, že má zbabelé srdce, pľúca či mozog, nie je taký vzhľadom na fyziologické ústrojenstvo, ale je taký, lebo sa zbabelcom stal cez svoje činy." kľúčové slová: zodpovednosť, čin, sloboda človek nie je determinovaný ničím, iba svojimi činmi Sartre: „...Nádej spočíva iba v čine a jediné, čo človeka oprávňuje žiť, je čin.“ človek je zodpovedný nielen za seba, ale aj za iných F. M. Dostojevskij: "Každý je všetkým za všetko zodpovedný." Sartre tu vyvracia názor, že existencializmus je filozofiou pesimizmu, tvrdí, že je optimistická tým, že človeku dáva možnosť zmeny: "Zbabelec má vždy možnosť už nebyť zbabelým a hrdina prestať byť hrdinom." – totálna angažovanosť ateistický rozmer Sartrovej filozofie: odráža sa od citátu z Dostojevského: "Keby Boh neexistoval, všetko by bolo dovolené." podľa Sartra Boh skutočne neexistuje » nejestvuje hodnota a normy, ktorými by sme merali naše správanie » všetko je dovolené » niet determinizmu » človek je "odsúdený na slobodu", sám rozhoduje o svojom osude; Sartre chápe slobodu ako prekliatie človek je vrhnutý do tohto sveta a nemôže sa spoliehať na nič iba na seba to, že Boh neexistuje, existencializmus iba – akoby s ľútosťou – konštatuje, nepokúša sa jeho neexistenciu dokazovať, pretože to preň nie je kľúčová otázka. "Keby aj Boh existoval, nič by to na veci nemenilo." keď si však všimneme konanie hlavných postáv v Camusovom More, vidíme, že je nápadne podobné konaniu kresťanov – pomoc blížnemu (slobodná voľba novinára Ramberta) V. Černý – "morálka absurdity" – "správať sa na tomto svete, ktorý vyvracia existenciu Boha, akoby Boh existoval" literárny existencializmus – našiel svoje najvýraznejšie vyjadrenie vo francúzskej literatúre, a to v dielach Jeana-Paula Sartra (romány Hnus, Cesty k slobode, esej Slová, poviedky Múr, drámy Muchy, S vylúčením verejnosti), Alberta Camusa (1913 – 1960, Cudzinec, Mor, Pád, Prvý človek, eseje Mýtus o Sizyfovi, Rebel) a Simone de Beauvoirovej (1908 – 1986, Druhé pohlavie – prvý moderný manifest feminizmu) prvky existencializmu – aj v dielach Franza Kafku, Rainera Mariu Rilkeho, Samuela Becketta, Eugena Ionesca, T. S. Eliota Dostojevskij – hlásil sa k nemu Sartre Zločin a trest – jednotlivec proti spoločnosti Dostojevskij v krajnej životnej situácii sám bol (odsúdenie) existencialistická literatúra sa zameriava na problematiku jednotlivca, jeho odcudzenia voči vonkajšiemu svetu – pocity osamotenosti, stavy úzkosti, strachu z existencie, bezvýchodiskovosť, smrť – vedomie smrti a toho, že niet sa čoho chytiť človek – vrhnutý do života – 1. veta z Múru: "Vsotili nás do veľkej bielej miestnosti a nepríjemné svetlo ma prinútilo zažmúriť oči." je niečo silnejšie ako on, pričom to niečo nemusí byť pomenované a môže byť definované aj metaforicky (Mor)