Transcript Ivan Krasko a jeho poézia

Ivan Krasko
a jeho poézia
12. 7. 1876, Lukovištia – 3. 3. 1958, Bratislava
Mgr. Michal Dindeš
Život
• študoval na gymnáziu v Rimavskej sobote,
maturoval v Rumunsku
• študoval chem. inžinierstvo v Prahe a pôsobil
ako chem. inžinier v Čechách
• v Prahe bol členom spolku Detvan, prostredie ho
ovplyvnilo.
• po vzniku ČSR pôsobil ako úradník v štát.
službách
• zažil súhrnné vydanie svojich diel, roku 1946 ho
vyhlásili za nár. umelca
Tvorba
• vlastným menom Ing. Ján Botto
• Ivan Krasko – pseudonym, Janko Cigáň
• bol vedúcou osobnosťou slovenskej literárnej
moderny, predstaviteľ symbolizmu
• hlavne básnik, napísal len 5 krátkych próz
• zbierky : Nox et solitudo, Verše
• krátke prózy: Naši, Svadba, List mŕtvemu
• prekladal básne z nemčiny
Poetika starej lyriky
Čo píšeš, nech je jasné slnečný sťa lúč
veselé jako chasník pri tanci;
nech leje balzam v srdce boľavé
a v chorú dušu úľavu a mier,
alebo nech je smutné jako chorál
kresťana
a trúchle jako mokrý hrob;
nech duní jako zvony na poplach,
keď horia rodné chalupy,
a búri jako pochod utlačených na ulici
keď deti doma chleba nemajú:
no nikdy nepíš to, čo necítiš,
čo v tvojom srdci zrod svoj nemalo;
obchádzaj krasomluvu jako mor
a vychoď z textu slovo jalové;
nech hudbou zneje každý malý verš,
obrazom blýska každé slovíčko –
a nezabúdaj, náznak tajomna
že tisícimi tónmi znie
a v každej duši zobúdza jej pieseň
stajenú:
ak všetko toto krásnom posvätíš –
tak dôjdeš ta, kam ja som nedošiel.
• báseň má byť veselá, má priniesť pokoj,
povzbudenie
• alebo smutná, či burcujúca, keď je to
potrebné
• opisuj vlastné pocity, vyhýbaj sa krásnym
a prázdnym slovám
• básne majú byť rytmické, plné obrazných
pomenovaní
• nevyjadruj sa otvorene, ale nepriamo
Topole (Nox et solitudo)
Hej, topole, topole vysoké!
Okolo nich šíre pole - Čnejú k nebu veľké, čierne
- zrovna jako čiesi bôle topole.
Hej, topole, tie topole bez lístia!
Duch jak čísi špatnej vôle
hrdo stoja ošarpané,
v mraze, vetre nahé, holé
topole.
Topole (Nox et solitudo)
Hej, topole, tie topole bez žitia!
Nemo stoja v úzkom kole
- príznaky sťa z nirvány by pozerajú v prázdno dole
topole.
Hej, tie hrdé, vysočizné topole!
Ako vzhľad ich duch môj zmizne ...
Hore ...? Dolu ...? Do nirvány ...?
- Ako havran ošarpaný
do noci ...
symbolika básne
• topoľ = symbol ľudského vnútra, ostrej,
veľkej bolesti
• bez lístia, nechránený, vydaný napospas
bolesti, necitlivosti
• vysoký, štíhly, ostrý ako smútok
• osamelý, bez života, bez nádeje, nevie,
kam bude smerovať jeho život
• čierny, ošarpaný havran smeruje do noci –
všedný, obitý, smerovanie ku koncu života
bezo zmeny
Chladný dáždik
Chladný dáždik prší, prší
Po doline, po návrší
Zziabla jeseň žltosť znáša,
Rozsieva ju z pôl rubáša
Mojím lícom slza padá –
srdce východ bôľu hľadá,
znášala ho, hej, tá ruka,
preplnila, srdce puká...
Konštrukčný rozbor
Chladný dáždik prší, prší
Po doline, po návrší
Zziabla jeseň žltosť znáša,
Rozsieva ju z pôl rubáša
A
A
B
B
združený,
úplný rým
Mojím lícom slza padá –
srdce východ bôľu hľadá,
znášala ho, hej, tá ruka,
preplnila, srdce puká...
Dochádza k asonancii? Ak áno/nie, prečo?
1. Chladný dáždik prší, prší
Po doline, po návrší
Zziabla jeseň žltosť znáša,
Rozsieva ju z pôl rubáša
2. Mojím lícom slza padá –
srdce východ bôľu hľadá,
znášala ho, hej, tá ruka,
preplnila, srdce puká...
8
8
8
8
pravidelný
8-slabičný
verš
Dve
štvorveršové
strofy
Chlad/ný/ dáž/dik/ pr/ší,/ pr/ší/
U/ - U/ - U/ - U
trochej
Po/ do/li/ne/, po/ ná/vr/ší/
U/ - U / - U/ - U
Zziab/la /je/seň/ žl/tosť/ zná/ša,/
U / - U/ - U/ - U/
Roz/sie/va/ ju/ z pôl/ ru/bá/ša/
U / – U / – U / - U/
Autor využíva sylabo-tonický veršový systém.
Na akých princípoch je založený?
Estetický rozbor
Chladný dáždik prší, prší
epiteton epizeuxa
- symbol neutíchajúceho smútku
Po doline, po návrší
epizeuxa
Zziabla jeseň žltosť znáša,
epiteton / personifikácia
Rozsieva ju z pôl rubáša
personifikácia
Mojím lícom slza padá –
srdce východ bôľu hľadá,
znášala ho, hej, tá ruka,
preplnila, srdce puká...
personifikácia / metafora
personifikácia
metafora
Ideový rozbor
Chladný dáždik prší, prší
Po doline, po návrší
Zziabla jeseň žltosť znáša,
Rozsieva ju z pôl rubáša
Mojím lícom slza padá –
srdce východ bôľu hľadá,
znášala ho, hej, tá ruka,
preplnila, srdce puká...
motív prírody,
jesene,
nostalgických
spomienok
motív stratenej lásky,
spomienka
na lásku,
ktorú veľmi
miloval
téma: neutíchajúci smútok pri spomienke na osobu, ktorú
lyrický hrdina miloval a stále miluje
Šesť hodín je...
Šesť hodín je, odzvonili
domov delník pospiecha
Čaká naňho niekto milý,
poosvieži schlablé sily,
po klopote útecha.
Len ja sám som, opustený
na mňa nikto nečaká,
iba smutné štyri steny
- na jednej z nich zavesený
kríž je Syna človeka