Transcript SP v zdravotnictve (Sustrova)

Sociálna práca v zdravotníctve
Prof. MUDr. Mária Šustrová, CSc.
Obsah:
• Základné pojmy (zdravie, choroba, ZP, hospitalizmus)
• Sociálna práca v zdravotníctve a sociálni pracovníci (predmet, náplň
práce SP, úlohy, aktuálne problémy)
• Zdravotná starostlivosť, zdravotnícke zariadenia
• História sociálne práce v zdravotníctve
• Sociálne lekárstvo (demografia, zdravotná výchova, bioetika)
• Sociálna pediatria ( náplň odboru, dieťa - vzťah matka a dieťa, chcené
a nechcené deti, sociálne služby v pediatrii, špecializácie podľa
oddelení)
• Sociálna práca v geriatrii ( starnutie, staroba, seniori, sociálna
gerontológia, zdravé starnutie, sociálne služby pre seniorov)
• Paliatívna starostlivosť (terminálne chorý človek, hospice, umieranie)
• Sociálna psychiatria
• Ľudia so zdravotným postihnutím (Dohovor OSN, MKFD, sociálne
služby
1. ZÁKLADNÉ POJMY
Zdravie
• WHO (1948) definuje zdravie ako stav úplnej psychickej,
fyzickej a sociálnej pohody a nielen neprítomnosť choroby či
slabosti.
• Florence Nightingelová: „ Zdravie znamená dobre sa cítiť a
naplno využívať svoje sily“. Zdravie je proces rozvíjania,
používania, ochraňovania všetkých zdrojov ľudského tela,
duše, mysle, rodiny, komunity a prostredia.
• Zdravotný stav človeka ovplyvňujú rôzne vnútorné a vonkajšie
faktory. Medzi vnútorné faktory patria:
• dedičnosť – predispozícia (atopia, autoimunita, DM1)
• pohlavie (choroby viazané na pohlavie)
• vek (choroby detského veku, alebo choroby v séniu)
• Vývinové aspekty
Zdravie
Medzi vonkajšie faktory patria:
• fyzikálne činitele (žiarenie, teplota, tlak)
• chemické činitele (chemikálie, lieky, drogy, exhaláty a pod)
• biologické (infekčné agens - vírusy, baktérie, plesne, parazity
a pod)
• sociálno - spoločenské (vplyv spoločnosti, životný štýl,
životospráva – stravovanie, telesná aktivita, zlozvyky,
zdravotné návyky, kultúrne vplyvy, interpersonálne vzťahy
a iné)
Choroba
• Choroba je „objektívne zistená porucha zdravia“, súhrn
reakcií organizmu na vplyv činiteľov, ktoré môžu vyvolať
poškodenie organizmu“.
• Východiskom z choroby môže byť úplné vyliečenie – návrat
zdravia, dlhodobé až trvalé zhoršenie - porucha zdravotného
stavu (zdravotné postihnutie), resp. ukončenie života.
• Chorobu možno definovať aj ako nepriaznivý zdravotný stav,
ktorý spôsobuje problémy fyzické, psychické, sociálne alebo
duchovné.
• Choroba výrazne zasahuje do života jedinca.
• Dôsledky choroby - sociálne
- psychické
Zdravotné postihnutie
• Chronické choroby, ktoré trvajú minimálne rok môžu
pacientovi podstatne zhoršiť jeho kvalitu života.
• Osoby so zdravotným postihnutím zahŕňajú osoby
s dlhodobými telesnými, intelektovými, mentálnymi,
duševnými alebo zmyslovými postihnutiami, ktoré
v súčinnosti s rôznymi prekážkami môžu brániť ich plnému
a účinnému zapojeniu do života spoločnosti na rovnakom
základe s ostatnými. Ak je miera funkčnej poruchy 50 % a viac
ako 50 %, pacient sa stáva ťažko zdravotne postihnutým.
Pacient
• Osoba, ktorá prijíma starostlivosť zameranú na podporu alebo
prinavrátenie zdravia.
• V rôznych momentoch života sa mení jeho rola a postavenie
v rámci zdravotníckeho systému. Keď je zdravý, potrebuje
pomoc na udržanie zdravia, keď je pacientom, tak potrebuje
pomoc na prinavrátenie zdravia.
Hospitalizmus
• Je výrazne negatívnou reakciou na hospitalizáciu.
• Prejavuje sa určitou pasivitou, strnulosťou, pocitom únavy,
nezáujmom, nechuťou do akejkoľvek činnosti, strachom alebo
úzkosťou. V krajných prípadoch je hospitalizmus príčinou
odmietania liečby pacientom. Najcitlivejšou skupinou sú deti
a seniori.
• Dôsledky hospitalizmu sa môžu u detí prejaviť pasivitou,
skľúčenosťou až negativizmom, alebo na druhej strane
neustálym plačom až agresivitou. Deti v dôsledku
hospitalizmu môžu zaostávať vo vývine alebo môžu získať
rôzne zlozvyky, napríklad stereotypné pohyby. Napr. pre malé
deti je typické cmúľanie prstov.
U starších ľudí sa hospitalizmus prejavuje ľahostajnosťou,
depresiou, nechutenstvom, nespavosťou alebo apatiou.
Faktory prostredia, ktoré ovplyvňujú proces liečby patria:
A. vonkajšie faktory
• celkové prostredie nemocnice,
• počet pacientov v jednotlivých izbách,
• otvorenosť, resp. uzavretosť zariadenia,
• primerané alebo neprimerané oznámenie diagnózy, omyly v
liečbe
• poskytovanie skreslených informácií o chorobe, liečbe,
• vzťahy medzi personálom (napr. ambivalencia – nejednotnosť,
Prevencia hospitalizmu:
• zabezpečenie príjemného prostredia nemocnice, zabezpečenie
adekvátnej vybavenosti nemoc. oddelenia a nemocničných izieb,
• príjemné správanie personálu,
• korektná liečba,
• poskytnutie informácií o fungovaní zariadenia, o možnosti
kontaktu s vonkajším svetom (na koho sa obrátiť s problémami)
Subjektívne faktory:
• vhodná aktivácia pacienta pomocou rôznych druhov terapií
(arteterapia, ergoterapia, komunitná práca, aktívne využívanie
voľného času),
• udržiavanie pacienta v dobrej duševnej pohode (vytváranie
príjemnej atmosféry rozhovormi, príjemného sociálneho
prostredia pacienta aj personálu) a iné.
Dôležité je korektné oznámenie diagnózy. Treba
dodržiavať nasledovné zásady:
• časový horizont - kedy oznámiť diagnózu? - keď je definitívne
potvrdená
• spôsob - ako oznámiť diagnózu? - zrozumiteľne a šetrne
• miesto - kde oznámiť diagnózu? - v intímnom prostredí
Prostredie
• Prostredím sa vo všeobecnosti rozumie všetko, čo človeka
obklopuje, t.j. prostredie materiálne, prírodné, fyzikálne ale aj
prostredie psychické, sociálne a duchovné.
• V zdravotníckej terminológii je prostredie systém vytváraný
pre potreby zdravia a podporný systém zameraný na zdravie,
služby, ktoré má klient k dispozícii a sú efektívne pre zdravie.
• Medzi človekom a prostredím existuje vzájomná väzba, t.j.
človek vyplýva na prostredie a naopak prostredie ovplyvňuje
človeka.
• V problematike sociálnej práce v zdravotníctve si treba
uvedomiť, že človek – pacient s nepriaznivým zdravotným
stavom, prichádza z nejakého sociálneho prostredia, ktoré sa
môže podpísať na vzniku choroby a po intervencii
zdravotníkov sa do tohto istého prostredia vracia.
2. SOCIÁLNA PRÁCA V ZDRAVOTNÍCTVE – ÚLOHA
SOCIÁLNEHO PRACOVNÍKA V ZDRAVOTNÍCTVE
• Sociálna práca v zdravotníctve je špecifická činnosť, ktorá
smeruje k zlepšovaniu celkového zdravotného stavu
jednotlivcov, skupín a populácie celkom. Poskytuje sa bez
ohľadu na vek, pohlavie, sexuálne preferencie, sociálnu
príslušnosť, zdravotné postihnutie, rasu, kultúru, vierovyznanie,
prípadne iné socio-demografické odlišnosti jednotlivca, skupiny
alebo komunity.
• Základným cieľom sociálnej práce v zdravotníctve je riešiť
sociálny problém pri chorobe, narušení zdravia, zdravotnom
postihnutí a v starobe. Rieši tiež sociálne dôsledky choroby
a postihnutia na sociálnu situáciu jednotlivca alebo rodiny, na
narušené vzťahy a situácie v spoločenskom prostredí, ktoré
vznikli v živote človeka následkom zdravotne a sociálne
neželaných zmien.
Zdravotníctvo a sociálna práca
• Sociálna práca v zdravotníctve tak ako v iných
odboroch je špecifická odborná činnosť, ktorá
smeruje k zlepšeniu sociálneho stavu
jednotlivca, sociálnej situácie celej rodiny,
skupiny či sociálneho prostredia.
• Hlavnými atribútmi prístupu k sociálnym
subjektom v zdravotníctve je etický prístup,
vhodný spôsob voľby pomoci, podpory ako aj
sprevádzania.
• Významnú úlohu v zdravotníctve má samostatný odbor
sociálne lekárstvo, ktoré sa zaoberá sociálnou
problematikou v zdravotníctve – demografiou, štatistikou,
zdravotnou výchovou a lekárskou etikou – bioetikou. Pri
odborných spoločnostiach Slovenskej lekárskej
spoločnosti sú pod jednotlivými odbornými
spoločnosťami sekcie pre sociálnu problematiku
v medicíne. Medzi ne patrí sociálna pediatria, sociálna
psychiatria, sociálna gerontológia a iné. Náplne sekcií sú
závislé od základnej problematiky.
• Sociálnu prácu v zdravotníckych zariadeniach vykonávajú
okrem odborných sociálnych pracovníkov aj lekári,
zdravotné sestry a psychológovia. Týka sa nielen sociálnej
pomoci a podpory, poradenstva, ale aj etických prístupov
a postojov.
Sociálny pracovník v zdravotníctve
• Náplň práce sociálneho pracovníka je závislá od špecifikácie
zdravotníckeho zariadenia a od jeho vlastnej odbornosti.
• Sociálny pracovník v zdravotníctve je neodmysliteľnou
súčasťou práce zdravotníkov.
• Pracuje v tíme zdravotníckych pracovníkov – lekárov,
zdravotných sestier, fyzioterapeutov a iných ako sú
psychológovia, špeciálni pedagógovia, rečoví terapeuti a iní.
• Náplň práce sociálneho pracovníka je závislá od špecifikácie
zdravotníckeho zariadenia a od jeho vlastnej odbornosti.
• Sociálny pracovník v systéme starostlivosti o deti
a dospievajúcich so zdravotným postihnutím je
neoddeliteľnou súčasťou špecializovaného tímu odborníkov
rôznych profesií.
Riešenie sociálnych problémov v zdravotníckych
zariadeniach
• Do roku 2004 pracovali v zdravotníckych zariadeniach sociálne
sestry. Pracujú aj dnes, avšak nie sú oficiálne vedení ako
sociálni pracovníci.
• Ich hlavnou náplňou je riešenie sociálnych dôsledkov
chorobných stavov, ktoré sú sprevádzané psychologickými
a sociálnymi problémami, poskytovanie informácií o sociálnej
pomoci a podpore (poradenstvo o sociálnych službách), práca
s rodinou pacienta (pomoc, podpora), riešenie komplexných
problémov v koordinácii s ostatnými odborníkmi, riešenie
sociálnych problémov (opustenie dieťaťa, násilie, týranie, ľudí
bez domova a iné) s pracovníkmi iných inštitúcii (matrika,
verejná bezpečnosť, súdy a iné).
Úlohy a činnosť sociálnych pracovníkov v zdravotníctve:
• spolupôsobiť pri zabezpečení komplexnej liečebnopreventívnej starostlivosti o pacientov v zdravotníckom
zariadení,
• získavať sociálnu anamnézu a dopĺňať zdravotnú anamnézu,
určiť sociálnu diagnózu, vypracovať plán sociálnej terapie, určiť
rozsah, druh a potrebu sociálnych opatrení,
• pomáhať pacientovi prekonávať prekážky sociálneho,
morálneho alebo ekonomického charakteru, ktoré bránia
úspešnému postupu liečby,
• podieľať sa na odstraňovaní nepriaznivých vplyvov choroby,
spolupracovať pri opätovnom začlenení chorých a vyliečených
do spoločnosti,
• spolupracovať s ošetrujúcim lekárom, ktorý ich upozorňuje na
potreby sociálnej starostlivosti, spolupracovať s ďalšími
zdravotníckymi pracovníkmi (lekár, sestra, psychológ,
fyzioterapeut),
• zúčastňovať sa podľa potreby lekárskych vizít, zisťovať potreby a
požiadavky chorých,
• spolupracovať pri realizácií diagnosticko-liečebného programu,
objektívnym zisťovaním a overovaním anamnestických údajov
prispievať k určeniu diagnózy, dopĺňať zdravotnú anamnézu a
sociálnu anamnézu,
• hodnotiť nadobudnuté informácie a na ich základe vypracúvať
návrhy pre potreby sociálnej diagnózy, sociálnej starostlivosti a
terapie,
• s ošetrujúcim lekárom konzultovať spôsob realizácie sociálnych
zásahov navrhovať a sprostredkúvať opatrovateľskú službu,
• v prípade poverenia podľa potreby zastupovať chorého na úradoch,
súdoch a na polícii,
• podieľať sa na psychoterapii (niektoré metódy po absolvovaní
špeciálnych kurzov),
• spolupracovať s rodinnými príslušníkmi,
• spolupracovať so sociálnymi pracovníkmi, súdmi, sociálnymi
kurátormi,
• spolupracovať s ÚPSVaR v rámci starostlivosti o rodinu a dieťa, o
občanov, ktorí potrebujú osobitnú pomoc (ľudia so zdravotným
postihnutím, rómske etnikum, alkoholici, delikventi),
• viesť dokumentáciu o činnosti sociálnej služby,
• vykonávať výchovnú a sociálno-osvetovú činnosť,
• vykonávať výchovnú a poradenskú činnosť, ktorá je zameraná
na socializáciu a resocializáciu,
• hodnotiť nadobudnuté informácie a na ich základe vypracúvať
návrhy pre potreby sociálnej diagnózy, sociálnej starostlivosti a
terapie,
• v prípade poverenia podľa potreby zastupovať chorého na
úradoch, súdoch a na polícii,
• sprostredkúvať spoločenské a ekonomické záležitosti a pomáhať
pri vybavovaní sociálnych nárokov a potrieb klienta,
• pomáhať pri umiestňovaní do zdravotníckych, školských
alebo sociálnych zariadení, pomáhať pri umiestňovaní detí
na základe rozhodnutia súdu do detských domovov,
domovov sociálnych služieb,
• prispievať k zlepšeniu vzájomnej spolupráce, informovanosti
o pracovných výsledkoch,
• získavať rodinných príslušníkov, spolupracovníkov a
najbližšie okolie chorého pre spoluprácu, aktívnu pomoc pri
riešení sociálnych problémov chorého a pre spoluprácu pri
jeho sociálnej integrácii,
• sledovať aktuality a zúčastňovať sa školiacich akcií, za
účelom zvyšovania svojich odborných vedomostí,
• spolupracovať s organizáciami 3. sektoru,
• spolupracovať pri výskumných úlohách, prieskumoch a
• spolupracovať pri štatistickom vyhodnocovaní a spolupráci
pri hlásení chorôb a zdravotných postihnutí (registroch).
• Sociálny pracovník v zdravotníctve - bakalár alebo magister
sociálnej práce v zdravotníctve by mal byť súčasťou liečebnopreventívnej starostlivosti.
• Sociálne dôsledky choroby na jednej strane a sociálne problémy
zhoršujúce zdravie pacientov na strane druhej sú
neodlučiteľnou zložkou zdravotno-sociálnej politiky každého
vyspelého štátu.
• Úlohy sociálnych pracovníkov zdravotníckych zariadeniach
závisia od špecifikácie oddelenia, od profilácie oddelenia,
vekovej kategórie pacientov a iných faktorov.
Etapy práce s pacientom
1. etapa sociálnej evidencie a prvého kontaktu
s pacientom (klientom),
2. sociálna diagnostika,
3. etapa vypracovania plánu sociálnej pomoci,
4. sociálna terapia,
5. etapa overovania výsledkov.
Sociálne hodnotenie pacienta na základe riadeného
rozhovoru
• sociálna anamnéza (ako problém vznikol a ako sa vyvíjal),
• sociálne prostredie (najbližšia rodina, vzdialenejšie
príbuzenstvo, obec, komunita, pracovisko),
• zoznam denných činností, nevyhnutných pre život
(hygienické potreby, stravovanie, schopnosť
samostatného obliekania, iné činnosti),
• vymedzenie problému a stanovenie pracovnej hypotézy
(vrátane úpravy životného prostredia, kompenzačné
pomôcky, asistencia, ošetrovateľsko-opatrovateľská
starostlivosť, pomoc a podpora občanom so zdravotným
postihnutím a ich rodinám),
• ekonomické zázemie (príjmy vlastné, rodina, podpora či
príspevky).
Etika a osobnosť sociálneho pracovníka
Sociálny pracovník v zdravotníckom zariadení:
• zachováva dôvernosť všetkých informácií, ktoré získal
o pacientovi, mlčanlivosť o daných informáciách, zabezpečuje
bezpečné uloženie dokumentácie,
• nesmie zneužiť postavenie pacienta, ktorý je momentálne
odkázaný na hospitalizáciu na to, aby bez jeho vedomia alebo
proti jeho vôli rozhodol o jeho budúcnosti,
• podporuje samostatnosť pacienta – sociálneho klienta - a má
k nemu zodpovedný a citlivý prístup,
• má etickú zodpovednosť aj voči spoločnosti, voči svojim
kolegom a v nemalej miere aj voči svojej profesii,
• počas svojej praxe v zdravotníckom zariadení by mal
permanentne rozvíjať svoje vzdelanie a vyzdvihovať poslanie
svojej profesie.
• samozrejme, že okrem iného existuje aj etická požiadavka na
dobrý telesný a duševný stav sociálneho pracovníka a na jeho
odbornú a osobnostnú zdatnosť.
Osobnosť sociálneho pracovníka
Z osobnostných vlastností sú dôležité:
• empatia,
• sociálne cítenie,
• obetavosť pre iných,
• zodpovednosť voči klientovi,
• solidárnosť s chorými,
• komunikatívnosť, schopnosť aktívneho počúvania,
• snaha o ochranu a zachovanie dôstojnosti života a zdravia
človeka,
• odborná kvalifikácia.
Aktuálne problémy sociálnych pracovníkov
v zdravotníckych zariadeniach
• sociálnu prácu podľa liečebného poriadku v zdravotníctve môže
vykonávať len ten pracovník, ktorý ma zdravotnícke vzdelanie
(Stredná zdravotná škola, Lekárska fakulta), nie absolvent sociálnej
práce príslušných vysokých škôl,
• výkony sociálneho pracovníka nie sú hradené zdravotnými
poisťovňami,
• sociálni pracovníci s vysokoškolským diplomom nie sú zaradení do
systému zdravotníckej starostlivosti,
• sociálni pracovníci nerobia žiadne štatistické vyhodnocovanie,
• nemajú čas na poradenstvo, pomoc a podporu pacientov so
sociálnymi problémami,
• nemajú v náplni práce podporu rodín so zdravotne postihnutým
dieťaťom, dospelých ľudí so ZP,
• Minimálna intervencia pre ľudí so zdravotným postihnutím (napríklad
poradenstvo o kompenzáciách, či sociálnych službách) podľa zákona
č. 447/2008 Z.z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého
zdravotného postihnutia a zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych
službách.
Sociálni pracovníci v zdravotníctve na špecializovaných
oddeleniach
a) Pediatrické oddelenia
• na novorodeneckých oddeleniach rieši adopcie, návrhy na predbežné
opatrenia u detí z Hniezd záchrany, problémy opustených
a nechcených detí, novorodencov s neonatálnym abstinenčným
syndrómom, novorodencov s pozitívnym BWR, novorodencov
nezaopatrených rodičov a bezdomovcov,
• spolupracuje s matrikou,
• na detských oddeleniach (detské chirurgické oddelenia, oddelenia
intenzívnej starostlivosti, lôžkové dojčenecké a interné oddelenia)
rieši podozrenie na týranie alebo zneužívanie dieťaťa, zanedbávanie
starostlivosti o dieťa, alkoholizmus, narkomániu v rodine dieťaťa,
• spolupracuje s políciou, so súdmi, úradmi práce, sociálnych vecí
a rodiny, so školskými psychológmi a inými odborníkmi,
• poskytuje sociálnu pomoc a intervenciu deťom dlhodobo
hospitalizovaným, vypomáha pri ich voľnočasových aktivitách, využíva
rôzne metódy terapie (arteterapia, muzikoterapia a pod.),
• spolupracuje s rodičmi ťažko chorých a ťažko postihnutých detí.
Oddelenia pre dospelých
• dlhodobo hospitalizovaným občanom pomáhajú uľahčiť
proces návratu do bežného života,
• chronicky chorých kontaktujú so svojpomocnými skupinami
s podobným problémom,
• spolupracujú aj s rodinou chorých občanov, informujú ich,
ako s pacientom pracovať, akú starostlivosť bude
potrebovať po návrate domov,
• pomáhajú bezdomovcom, narkomanom, ktorí sú často
opakovane hospitalizovaní (vybavujú občiansky preukaz,
zdravotné poistenie, kontaktujú sa s rodinou klientov,
spolupracujú s občianskymi združeniami, ktorých cieľovou
skupinou sú práve títo občania, s miestnymi úradmi podľa
miesta trvalého pobytu občana a pod.),
• v prípade úmrtia občana, ktorý nemal žiadnych príbuzných,
vybavujú jeho pochovanie.
Geriatrické oddelenia
• sociálni pracovníci pomáhajú starým ľuďom, ktorí už často
zle znášajú hospitalizáciu, majú problém s adaptáciou na
nové prostredie, pocit izolácie, odloženia rodinou,
• pracujú s ich rodinou v snahe motivovať v nich záujem
o klienta, vytvoriť podmienky pre jeho návrat do domáceho
prostredia,
• sú v úzkom kontakte s miestnymi úradmi podľa miesta
trvalého bydliska občana, s VÚC, s OZ a neštátnymi
zariadeniami pre pomoc starým občanom,
• podávajú žiadosti o posúdenie odkázanosti na sociálnu
službu (zariadenie pre seniorov, zariadenie opatrovateľskej
služby, denný stacionár, opatrovateľská služba, prepravná
služba a pod.),
• spolupracujú s lekármi u terminálne chorých pacientoch.
3. ZDRAVOTNÁ STAROSTLIVOSŤ
Cieľom zdravotnej starostlivosti je podľa § 2 Zákona č.
576/2004 Z. z. predĺženie života človeka, zvýšenie
kvality jeho života a zdravý vývoj budúcich generácií.
Zdravotnú starostlivosť vykonávajú zdravotnícki
pracovníci, vrátane poskytovania liekov zdravotníckych
pomôcok a dietetických potravín.
Zdravotná starostlivosť zahŕňa:
•prevenciu,
•dispenzarizáciu,
•diagnostiku,
•liečbu,
•biomedicínsky výskum,
•ošetrovateľskú starostlivosť a
•pôrodnú asistenciu.
Formy poskytovania zdravotnej starostlivosti:
• Upravuje ich § 7 Zákona č. 576/2004 Z. z.
Zdravotná starostlivosť môže byť:
• ambulantná - všeobecná alebo špecializovaná. Poskytuje
sa osobe, ktorej zdravotný stav nevyžaduje nepretržité
poskytovanie zdravotnej starostlivosti dlhšie ako 24
hodín.
• ústavná - poskytuje sa na základe odporúčania
ošetrujúceho lekára, ak zdravotný stav osoby vyžaduje
nepretržité poskytovanie zdravotnej starostlivosti dlhšie
ako 24 hodín
• lekárenská - sa týka výdaja liekov a zdravotníckych
pomôcok.
Služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti:
• poskytovanie stravovania počas ústavnej starostlivosti,
• poskytovanie pobytu na lôžku počas ústavnej
starostlivosti,
• spracúvanie údajov zistených pri poskytovaní zdravotnej
starostlivosti v elektronickej forme na účely zdravotného
poistenia,
• štatistické spracúvanie lekárskeho predpisu a lekárskeho
poukazu na účely zdravotného poistenia,
• doprava,
• pobyt sprievodcu osoby v ústavnej starostlivosti,
• vypracovanie lekárskeho posudku,
• poskytnutie výpisu zo zdravotnej dokumentácie
Základné legislatívne dokumenty, ktoré upravujú práva
pacientov v Slovenskej republike:
• Zákon č.23/1991 Zb. – ústavný zákon, ktorým sa uvádza
Listina základných práv a slobôd
• Zákon č.460/2002 Zb. – Ústava Slovenskej republiky
čl. 40: „ Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe
zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú
zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za
podmienok, ktoré ustanoví zákon.“
• Zákon č. 282/2006 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách
súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti
• Zákon č. 126/2006 Z. z. o verejnom zdravotníctve
a o zmene a doplnení niektorých zákonov
• Zákon č. 579/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
Národnej rady Slovenskej republiky č. 98/1995 Z. z. o
Liečebnom poriadku v znení neskorších predpisov.
• Zákon NR SR č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti a
službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti
v znení neskorších predpisov.
• Zákon NR SR č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej
starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného
poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti.
• Zákon NR SR č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej
starostlivosti, zdravotníckych pracovníkov, stavovských
organizáciách v zdravotníctve v znení neskorších predpisov.
• Zákon NR SR č. 579/2004 Z. z. o záchrannej zdravotnej
službe.
• Zákon NR SR č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení
v znení neskorších predpisov.
• Zákon NR SR č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach,
dohľade nad zdravotnou starostlivosťou v znení neskorších
predpisov
Sociálne zákony
• Zákon č. 447/2008 Z.z. o peňažných príspevkoch na
kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia
• Zákon č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách a o
zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o
živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v
znení neskorších predpisov
• Zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o
zmene a doplnení niektorých zákonov
• Zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov
Zdravotnícke zariadenia:
• nemocnice
• zariadenia poskytujúce paliatívnu starostlivosť –
hospice
• odborné liečebné ústavy
• psychiatrické liečebne, nemocnice, stacionáre
• liečebne pre dlhodobo chorých
• liečebné kúpele
• agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti (ADOS)
• dialyzačné strediská
• vysokošpecializované liečebné ústavy
• geriatrické centrá
Typy zdravotnej starostlivosti:
• Primárna – základná ambulantná liečebná starostlivosť – všeobecní lekári,
všeob. lekári pre deti a dorast, gynekológovia a stomatológovia. Je
charakteristická časovou a geografickou dostupnosťou, komplexnou
kontinuálnou starostlivosťou, zameraním na prevenciu.
• Sekundárna – preventívna, diagnostická a liečebná starostlivosť, ktorá sa
môže poskytovať ambulantne alebo ústavne. Patria sem lekári špecialisti.
• Následná - nadväzuje ma primárnu a sekundárnu vtedy, ak je potrebná
liečebná rehabilitácia, kúpeľná liečba, psychologická starostlivosť a pod.
• Ústavná – poskytuje sa, ak nie je možné poskytnúť ambulantnú
starostlivosť
• Kúpeľná - pokračovanie liečebného procesu, pokiaľ si to zdravotný stav
pacienta vyžaduje.
• Lekárska posudková činnosť – má význam z hľadiska sociálnej práce,
pretože hodnotí zdravotný stav pacienta, posudzuje dlhodobo nepriaznivý
zdravotný stav pacienta, jeho dočasnú práceneschopnosť, ale aj dlhodobé
narušenie zdravia, jeho dôsledky a znevýhodnenia oproti zdravej osobe.
• Osobitná – psychiatrická starostlivosť, starostlivosť o osoby závislé...
Zdravotné poistenie v SR
Verejné (povinné) zdravotné poistenie je založené na princípoch:
solidarita, rovnosť, neziskovosť, hospodárnosť, autonómnosť,
verejnoprávnosť
Súkromné (nepovinné, dobrovoľné) zdravotné poistenie je založené na
princípoch: individuálnosť, zisk
Zdravotná politika štátov
Politika „Zdravie pre všetkých v 21. storočí“ - dokument WHO z r. 1999
Hlavným zámerom zasadnutia WHO v Kodani bol návrh stratégie
starostlivosti o zdravie populácie „Zdravie pre všetkých v 21 storočí“.
Stratégia sa týka dlhodobého zámeru a hlavných smerov.
Dlhodobý zámer: dosiahnuť úplný potenciál zdravia pre všetkých.
Hlavné smery:
• podporovať a ochraňovať zdravie ľudí po celý život,
• znižovať výskyt nových prípadov závažných chorôb a poškodení,
• zdravé starnutie.
Etická báza zdravotnej politiky
• zdravie ako základné ľudské právo,
• rovnosť v zdraví a solidarita pri realizácií opatrení na
zlepšenie zdravia,
• účasť a zodpovednosť jednotlivcov, skupín, inštitúcií
a komunít za sústavný rozvoj zdravia
Zdravotná starostlivosť - realita
• Na Slovensku je nedostatok centier včasnej diagnostiky
a intervencie pre deti a detských rehabilitačných centier.
• Neexistuje sieť zariadení na komplexnú rehabilitáciu.
Komplexnú rehabilitáciu po ťažkých úrazoch a operáciách
poskytuje prakticky iba Národné rehabilitačné centrum
v Kováčovej (Orgonášová, 2009).
• Nie je doriešené postavenie nemedicínskych profesií v
zdravotníctve (psychológovia, logopédi, liečební
pedagógovia, fyzioterapeuti, sociálni pracovníci a i.).
• Zdravotnícke zariadenia a strediská sú zväčša bariérové
Zdravotná starostlivosť - odporúčania
• Urýchlene realizovať debarierizáciu zdravotníckych
zariadení
• Zabezpečiť prípravu profesionálov pre včasnú
diagnostiku a poskytovanie včasnej intervencie detí s
rizikovým vývinom
• Legislatívne upraviť postavenie profesionálov
nemedicínskeho vzdelania pre poskytovanie
starostlivosti a komplexnej rehabilitácie
• V postgraduálnom vzdelávaní posudkových lekárov
podporiť zakomponovanie dokumentu WHO
„Medzinárodná klasifikácia funkčnej schopnosti,
dizability a zdravia“ do študijných osnov
4. HISTÓRIA SOCIÁLNEJ PRÁCE V ZDRAVOTNÍCTVE
Neorganizovaná forma pomoci
• Sociálna práca sa vyvíjala ako neorganizovaná forma
pomoci. Už 200 rokov pred našim letopočtom začali
vznikať rôzne zariadenia pre chorých, biednych, či
zdravotne postihnutých. Najstaršia nemocnica, ktorá
funguje dodnes, je „Hôtel Dieu“ v Paríži. Bola založená
v roku 600 n. l. Stovky rokov sa nemocnice starali
o ťažko chorých a chudobných ľudí, ktorí nemohli byť
liečení v domácom prostredí. Neorganizovaná forma
pomoci bola na úrovni opatrovateľstva a čiastočne aj na
úrovni ošetrovateľstva.
Neorganizovanú formu charakterizuje:
• náhodnosť a neuvedomelosť,
• pomoc chorým, sirotám a opusteným ľuďom,
• spojenie s kresťanstvom – rehoľné spoločenstvá
Organizovaná forma sociálnej práce v zdravotníctve
• v európskych podmienkach sa začala formovať v približne v 9.
storočí n. l. Vo svojich počiatkoch bola viazaná predovšetkým
na kláštory a rôzne cirkevné spoločenstvá.
• Neskôr začali vznikať mestské nemocnice, ktoré sa podobali na
útulky pre starých ľudí s ošetrovateľskou starostlivosťou.
• K rozmachu sociálnej práce v oblasti starostlivosti o chorých
a umierajúcich došlo v 19. storočí. Prvé záznamy o existencii
sociálnych pracovníčok - sociálnych sestier - sú z roku 1895
z londýnskych nemocníc. V roku 1914 začínajú pracovať
sociálne sestry aj v berlínskych nemocniciach a v roku 1917 vo
francúzskych nemocniciach. Zameriavali sa najmä na problémy
úmrtnosti dojčiat, alkoholizmus a pohlavné choroby.
• Na území bývalého Československa začali sociálne sestry
pracovať v roku 1938 v Prahe. V päťdesiatych rokoch sa však
zmenil pohľad na základné životné potreby a problémy
občanov. Preto sa v roku 1951 zrušila profesia sociálnej sestry.
Sociálna práca na území dnešného Slovenska
• Neorganizovaná forma sociálnej pomoci sa týkala taktiež skôr
opatrovateľskej pomoci chorým a sociálne slabým občanom.
Pomoc bola dobrovoľnícka, participovali na nej dobrovoľníci
z radov obyvateľov počas vojnových období alebo manželky
vyššie postavenej šľachty.
• Organizovaná pomoc bola viazaná na kláštory
• v 11. storočí mala charitatívno-liečebný charakter, zakladali sa
prvé nemocnice,
• v 11. a 12. storočí vznikli prvé mestské špitály,
• v 13. storočí vykonávali sociálnu podporu viaceré osobnosti
(Anežka Česká),
• od 14. storočia – záujem miest o problematiku zdravia,
• najstarší „špitál“ na území dnešného Slovenska bol špitál sv.
Ladislava v Bratislave,
• Neskôr vznikali nemocnice na Spiši – Levoča, Kežmarok - a v
okolí banských miest.
5. SOCIÁLNE LEKÁRSTVO
• Sociálne lekárstvo je vedný medicínsky
interdisciplinárny odbor, ktorý sa zaoberá zdravím
populácie a zdravím spoločnosti.
• Patrí medzi lekárske odbory, alebo bližšie medzi
sociomedicínske lekárskej odbory, ktoré typicky
využívajú demografické, epidemiologické, sociologické
a iné metódy pre štúdium základných zdravotných
problémov skupiny ľudí a na ich zvládnutie.
• Predmetom záujmu tohto vedného odboru je zdravie
populácie a zdravie spoločnosti. Na rozdiel od
klinických biomedicínskych odborov sa zaoberá
skupinami ľudí v zdraví a chorobe. V rámci sociálnej
práce v zdravotníctve sa zaoberá problémami
sociálnych skupín.
Demografia
• je spoločenská veda zaoberajúca sa štúdiom reprodukcie
ľudských populácií. Jej predmetom sú všetky udalosti a
procesy, ktoré s reprodukciou ľudských populácií súvisia.
• Kvantifikáciou demografických udalostí a procesov sa zaoberá
demografická štatistika.
• Demografia je veda, ktorá zhromažďuje údaje o
demografickom (populačnom) správaní obyvateľstva, študuje
súvislosti medzi zistenými javmi a vyslovuje prognózy. Má
veľký význam pre rodinnú a sociálnu politiku. Okrem toho
môže upozorniť na alarmujúce (ale aj pozitívne) javy, ktoré
vyžadujú výraznú zmenu správania spoločnosti, alebo –
naopak - potvrdzujú správnosť prijatých opatrení.
• Základné demografické procesy sú: počet obyvateľov, počet
sobášov, počet rozvodov,, počet narodených, počet potratov,
počet migrantov, prírastok obyvateľstva.
• Relatívne ukazovatele sú: sobášnosť, rozvodovosť, plodnosť,
potratovosť, úmrtnosť, priemerný vek, maskulinita.
Štatistické zisťovanie
• Údaje o zdravotnom stave obyvateľstva, o sieti a činnosti
poskytovateľov zdravotnej starostlivosti a iných organizácií,
o pracovníkoch, o ekonomike zdravotníctva vrátane
financovania zdravotnej starostlivosti poskytovanej na
základe zdravotného poistenia, zdravotníckej technike atď.
zbiera a spracováva Národné centrum zdravotníckych
informácií. Zabezpečuje úlohy a činnosti súvisiace
s vedením, aktualizáciou a spracúvaním údajov národných
zdravotných registrov. (viac info na
http://www.nczisk.sk/Pages/default.aspx)
• Zdravotnícke štatistiky sú zamerané na poskytovanie
štatistických informácií o štruktúre a výkonoch siete
zdravotníckych zariadení, o zdravotnom stave obyvateľstva
a jeho determinantoch a ochrane zdravia pri práci. V rámci
zdravotných štatistík sa popisujú aj finančné zdroje a
výdavky na zdravotníctvo.
Demografické prognózy
• Demografický vývoj v Európe je v posledných desaťročiach alarmujúci, vo
väčšine európskych štátov je počet narodení nižší ako počet úmrtí.
• Každý rok na zemi pribudne zhruba 80 miliónov ľudí.
• Niektorí prognostici vidia v populačnom náraste ekonomický potenciál,
pesimisti zase blížiaci sa kolaps civilizácie.
• Podľa novej prognózy OSN na konci tohto storočia nebude žiť na zemi
predpokladaných 10 miliárd obyvateľov, ale o niekoľko miliárd viac. Kým
V Európe, Japonsku a Rusku pripadá na jednu ženu len 1.5 dieťaťa,
v Afrike a v Afganistane až 5 detí. Priemerný vek dožitia sa od roku 1950
zvýšil o 21 rokov. Vtedy sa ľudia priemerne dožívali 48 rokov a teraz 69
rokov. Pomohol tomu najmä pokrok v medicíne a hygiene (Vajs, 2011).
• Podľa demografa Branislava Blehu (2011) na Slovensku presiahne index
starnutia u nás pravdepodobne ešte pred rokom 2025 hraničnú hodnotu
100. To znamená, že počet obyvateľov v produktívnom veku vôbec
prvýkrát v našej histórii bude vyšší ako počet obyvateľov
v predproduktívnom veku.
• Slovensko je pritom špecifické – na jednej strane zaznamenáva
populačnú explóziu v rómskych osadách, na druhej strane sa ľahko
vzdáva vzdelanejšieho obyvateľstva.
Zdravotná výchova
• Podľa WHO je zdravotná výchova špeciálny odbor lekárskych
vied a zdravotníctva, ktorého cieľom je utvárať vedomosti
a rozvíjať konanie, zamerané na zachovanie zdravia jednotlivcov
i populačných skupín spoločnosti.
• Je účinnou metódou liečebno-preventívnej ochrany zdravia,
tvorí súbor vzdelávacích, výchovných, agitačných
a propagačných aktivít, zameraných na upevňovanie,
zachovanie, aj na obnovenie zdravia a pracovnej schopnosti
ako aj na udržanie fyzickej a psychickej aktivity človeka.
• Predmetom zdravotnej výchovy je štúdium súčasného stavu
a vývoja vedomostí, postojov, motivácií a konania ľudí
v individuálnej a kolektívnej ochrane zdravia, ako aj skúmanie
odrazu vplyvu prostredia na zdravotné uvedomenie ľudí,
žijúcich v rôznorodých sociálnych podmienkach.
• Cieľom zdravotnej výchovy je dosiahnuť, aby občania získali
toľko správnych vedomostí o zdraví, nadobudli správne postoje
a návyky a vyvíjali takú aktívne uvedomelú činnosť, koľko si
vyžiada osobná a kolektívna ochrana individuálneho a
spoločenského zdravia.
Zásady zdravotnej výchovy:
• zásada vedeckosti a odbornej správnosti (východisko –
odbornosť lekárskych disciplín)
• zásada konkrétnosti a zrozumiteľnosti (diferencovaný
prístup k ľuďom podľa veku, vzdelania a profesionálneho
zamerania)
• zásada sústavnosti a plánovitosti (na všetkých rovinách
zdravotnej výchovy a liečebno-preventívnej starostlivosti)
• zásada optimizmu (nabádanie ľudí k pozitívnemu konaniu)
Metódy zdravotnej výchovy
podľa toho, na ktorú zložku osobnosti človeka zvolená metóda
pôsobí:
• metódy emočného pôsobenia na city
• metódy utvárania návykov a zručností
• metódy spoločenského ovplyvňovania
• metódy pôsobenia na rozumové spoznávanie
podľa foriem pôsobenia:
• metódy hovoreného (reprodukovaného) slova v individuálnom aj v skupinovom
styku (prednáška, individuálny rozhovor, beseda – skupinový rozhovor, panelová
diskusia, „večer otázok a odpovedí“, rozhlasová relácia, miestny rozhlas a iné),
• metódy tlačeného slova (heslo, leták, plagát, článok, buletín, brožúra, kniha),
• názorné metódy (ilustrácia, plagát, nástenka, pútač, fotografia, drobný grafický
materiál, magnetické a iní tabule, modely, makety, preparáty, skutočné
predmety napr. ošetrovanie dieťaťa, resuscitácia, používanie ochranných
prostriedkov a iné),
• kombinované metódy (prednášky doplnené diskusiou, videom, diapozitívmi,
power -pointovou prezentáciou, masovokomunikačné média ako televízia,
zdravotno-výchovné filmy, javiskové hry pre deti ako bábkové hry a iné).
podľa objektu zdravotnej výchovy – pôsobenia:
• metóda individuálneho pôsobenia - individuálny rozhovor, individuálna
zdravotná výchova - inštruktáž, konzultácia, telefonická konzultácia,
telefonicko-magnetofónová služba, infomy (autom. informačné zariadenia),
osobná zdravotná výchova - korešpondencia
• metóda skupinového pôsobenia – prednáška, skupinová diskusia (beseda),
beseda za okrúhlym stolom, panelová diskusia, večery otázok a odpovedí, kurzy,
klubová činnosť, svojpomocné skupiny, aktivizačné metódy (problémové,
inscenačné, burzy nápadov)
• metóda hromadného pôsobenia - využitie pôsobenia masmédií - tlač, rozhlas,
Internet, televízia, videokazety, múzeá a výstavníctvo
Lekárska etika
Pojem etika je pojmom filozofickým. Je to disciplína, ktorá sa zaoberá
ľudským správaním, skúma morálku alebo morálne relevantné
konanie a jeho normy. Etika sa však objavuje aj v náplni štúdia
medicíny a iných odborov. V akej súvislosti teda hovoríme o lekárskej
etike?
• Na lekárov a ďalších odborníkov (aj sociálnych pracovníkov)
pracujúcich s ľuďmi so zdravotnými problémami, sú z hľadiska etiky
kladené vysoké nároky. V dôsledku špecializácií smeruje pozornosť
lekárov väčšinou na určitý systém orgánov v ľudskom tele. Dôležité
však je vždy chápať pacienta ako celistvú jedinečnú bytosť,
rešpektovať ho ako individualitu a brať ho so všetkými jeho
vlastnosťami a pocitmi.
Vzťah lekár – pacient
V minulosti bol charakteristický paternalistický vzťah lekára k pacientovi.
V súčasnosti – partnerský vzťah. Jedným z najdôležitejších etických
princípov, ktorý si nachádza uplatnenie v tomto novom vzťahu, je
princíp informovaného súhlasu.
Pozostáva z dvoch základných prvokov – 1. poskytnutie informácie, 2.
získanie súhlasu
• Je dôležité ako lekár s pacientom komunikuje, ako mu
podáva informácie o jeho zdravotnom stave. Správny
prístup lekára k pacientovi môže vo veľkej miere
ovplyvniť jeho liečbu a postoj k chorobe. Nevyhnutné
je, aby pacient stál vždy na prvom mieste. Lekár lieči
ľudí, preto musí byť ľudský.
• K lekárskej etike v praxi patria aj vzťahy medzi lekármi
(napr. praktickým lekárom a špecialistom). Rieši tiež
otázky súvisiace so smrťou a umieraním (eutanázia,
asistovaná samovražda), s reprodukčnou medicínou
(prístupnosť interrupcie, klonovanie, manipulácia
s génovým materiálom, eugenika), s lekárskym
výskumom a pod.
• Kľúčovou otázkou je v tomto prípade to, či lekári môžu
robiť všetko to, čo vedia a čo im moderná medicína
umožňuje.
Etické problémy v medicíne (okruhy):
• Právo na život interrupcie, identifikácia plodov s patologickými
zmenami, ukončenie tehotenstiev
• Klonovanie, manipulácia s génovým materiálom, využitie
kmeňových buniek v medicíne – v liečbe
• Problematika ľudí so zdravotným postihnutím – právo na
adekvátnu zdravotnícku starostlivosť
• Transplantácie orgánov - rozhodovanie príjemcu a darcu,
legislatíva SR
• Eutanázia Holandsko, Švajčiarsko
• Iné okruhy
6. SOCIÁLNA PEDIATRIA
• sociálna pediatria je súčasťou komplexnej starostlivosti
o deti a rodinu. V liečebnej starostlivosti je to starostlivosť
o deti s akútnymi chorobami a o deti s chronickými
chorobami.
• V preventívnej starostlivosti ide o zachovanie zdravého
telesného, duševného a sociálneho vývinu.
• Náplňou práce detského lekára a detskej sestry je
ambulantná činnosť (liečebná starostlivosť o akútne
a chronicky choré deti), návštevná činnosť (starostlivosť
o dieťa priamo v rodine) a poradenská činnosť (v poradni
pre matky a deti sa starostlivosť zameriava na fyziologický
psychomotorický vývin a jeho odchýlky).
• Je to samostatný pododbor pediatrie, ktorý je
neoddeliteľnou súčasťou každej pediatrickej činnosti, má
však interdisciplinárny charakter.
• Súčasťou sociálnej práce v pediatrii sú zdravotníci, sociálni
pracovníci, právnici, psychológovia, liečební pedagógovia a iní
odborníci podľa charakteru riešenia sociálnej udalosti. Cieľom
komplexnej sociálno – zdravotníckej starostlivosti je sledovanie
sociálnych aspektov zdravia dieťaťa a jeho porúch, obhajovanie
jeho zdravého vývoja, jeho potreby a požiadavky, ako aj sociálne
problémy celej rodiny, komunity a spoločnosti.
• Sociálna pediatria vedie každého detského lekára k tomu, aby sa
stal aktívnym ochrancom zdravého vývoja každého dieťaťa
a v neposlednom rade advokátom jeho práv, ak sú ohrozené.
• Základnou zložkou pôvodne koncipovanej sociálnej pediatrie
bola klinická práca, postupne sa jej súčasťou stali ďalšie dva
odbory, ktoré môžu pôsobiť samostatne, alebo sa ich okruhy
navzájom prelínajú: Klinická pediatria
Preventívna pediatria
Verejné zdravotníctvo, organizácia
a riadená starostlivosť o dieťa
História sociálnej pediatrie:
• +Soc. pediatria bola najprv chápaná ako prístup k starostlivosti o deti
zdravé a choré. Profesor Švejcar vždy upozorňoval, že akékoľvek
snaženie pediatra smeruje k sociálnej pediatrii. V minulom storočí sa
o rozvoj sociálnej pediatrie zaslúžili viacerí významní pediatri:
nemecký profesor Hellbrüegge, pražský lekár V. Vojta, argentínsky
neurológ Castillo Morales, v Rakúsku profesor Andreas Rett.
• Systém sociálno – zdravotnej starostlivosti v pediatrii po roku 1948
bol v Československu na vysokej úrovni. Sociálna starostlivosť,
aktívna práca sociálnych sestier v rodinách, v teréne, v ústavných
zariadeniach, v nemocniciach pomáhala zavčas odkrývať patologické
javy a navrhovať rýchle a prospešné riešenie pre dieťa.
• V tomto období došlo k renesancii dojčenia a všeobecne prirodzenej
výživy, pôrodov rooming in.
• Na Slovensku to boli po I. svetovej vojne prvý profesor v DFNsP
Brdlík, neskôr v Trenčíne a v Bratislave profesor Chura a Švejcar. Po
druhej svetovej vojne to bol predovšetkým profesor Chura a neskôr
jeho žiaci profesori Getlík, Jakubcová, Michaličková a najmä docent
Černay.
• V teréne obvodný detský lekár mal okrem zdravotnej sestry buď ďalšiu
zdravotnú sestru alebo sociálnu sestru, ktoré sa zapodievali sociálnou
problematikou.
• Dohliadali, aby rodičia navštevovali pravidelne detské poradne, pozývali
deti na pravidelné očkovanie, navštevovali rodiny a iné. Výhodou bola
terénna práca, najmä v odľahlých miestach. Slovensko sa mohlo pýšiť
najmä perfektne organizovaným programom vakcinácie.
• Špecifické miesto mali sociálni pediatri v Dojčeneckých ústavoch, ktoré
v rámci ústavnej starostlivosti patrili pod rezort MZ SR.
• Jednou z hlavných úloh detských lekárov a detských sestier bola
školská zdravotná starostlivosť o deti v predškolskom a školskom veku.
• Po roku 1989 priniesol na jednej strane rozvoj sociálnej pediatrie, na
druhej strane sa však jeho obsah a rozsah preniesol na iné disciplíny
a odbory, hlavne v súvislosti s orientáciou zdravotníctva na choroby, na
výkony a body. Viaceré právomoci prešli na rezort Ministerstva práce,
sociálnych vecí a rodiny. Pod MPSVaR patria aj dojčenské ústavy. Žiaľ
postihlo to aj sociálnych pracovníkov v zdravotníctve, ktorí neboli podľa
zákona 567/2004 zaradení medzi zdravotníckych pracovníkov.
Dieťa - jeho potreby a práva
Medzi základné dokumenty, ktoré ochraňujú dieťa patria:
• Deklaráciu práv dieťaťa (1959) nahradil Dohovor o právach
dieťaťa (OSN, 1989)
• Charta práv hospitalizovaného dieťaťa
• Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím
V historickom vývoji sa až v 20. storočí objavili zásadné
zmeny v prístupoch chápania dieťaťa, hodnotenia detského
veku v spoločnosti. Mimoriadnu úlohu pri definovaní potrieb
a ich uspokojovaniu mal boj proti detskej práci. Z tohto úsilia
sa vyprofilovali základné princípy:
1. Základné potreby dieťaťa
2. Požiadavky – práva dieťaťa
3. Starostlivosť – služby
AD1) Základné potreby dieťaťa:
• Základné biologické potreby, kde rozhodujúcu úlohu má komplexná
liečebno-preventívna starostlivosť, ktorú garantuje spoločnosť.
• Ďalšou potrebou sú základné psychické potreby, kde patrí v prvom
rade potreba vhodnej stimulácie (prívod podnetov, ktorý vedie
k aktivite), na druhom mieste potreba zmysluplnosti sveta
(schopnosť organizovania a spracovania podnetov), potreba istoty
(týka sa najmä citových vzťahov), vedomie vlastnej identity
(vlastného „ja“, vlastnej spoločenskej hodnoty) a potreba otvorenej
budúcnosti (životnej perspektívy).
• Základné sociálne potreby - najmä potreba lásky a bezpečia,
potreba prijatia dieťaťa, identifikácia s ním a zabezpečenie všetkých
možností, ktoré vedú k rozvinutiu síl a schopností dieťaťa. Potreby
dieťaťa sa menia v čase, jeho dynamikou a charakterom, ale aj jeho
zvláštnosťami – ide o tzv. základné vývojové potreby.
AD2) Základné práva dieťaťa
Dohovor o právach dieťaťa
• Každé dieťa má právo na život.
• Každé dieťa má svoje práva, bez akejkoľvek diskriminácie podľa rasy, farby
pleti, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického zmýšľania, národnostného,
etnického alebo sociálneho pôvodu a bez diskriminácie jeho telesného či
duševného postihnutia.
• Rodičia majú primárnu zodpovednosť za výchovu a vývin dieťaťa. Štát
zabezpečuje rozvoj inštitúcií, zariadení a služieb, ktoré zaisťujú starostlivosť
o deti. Deti nesmú byť oddelené od svojich rodičov, iba ak je to nevyhnutné.
• Deťom bez rodičov je potrebné zabezpečiť primeranú náhradnú starostlivosť.
• Každé dieťa má právo na slobodu prejavu, myslenia a vierovyznanie.
• Každé duševne alebo telesne postihnuté dieťa má právo na osobitnú liečbu
a výchovu.
• Každé dieťa má právo na najvyššie dosiahnutú úroveň zdravotného stavu.
• Základné vzdelanie musí byť bezplatné a povinné.
• Správanie v škole musí byť zabezpečované spôsobom zlučiteľným s ľudskou
dôstojnosťou.
• Výchova musí smerovať k rozvoju osobnosti dieťaťa pri zdôraznení rešpektu
k ľudským právam, ku vzájomnému porozumeniu, k mieru a tolerancii.
Práva hospitalizovaného dieťaťa
• Charta práv hospitalizovaného dieťaťa bola vypracovaná a schválená na
prvej európskej konferencii o hospitalizovaných deťoch v r. 1988.
• Dieťa sa má hospitalizovať iba vtedy, ak starostlivosť, ktorú jeho aktuálny
stav vyžaduje, nie je možné dobre zabezpečiť doma a v ambulantnej
starostlivosti.
• Rodičia podľa mentálnej úrovne a veku dieťaťa, majú právo byť
informovaní o priebehu choroby, a to zrozumiteľným spôsobom ako
i o všetkých rozhodnutiach, týkajúcich sa vyšetrenia a liečby.
• Dieťa má byť chránené pred zbytočnými vyšetreniami, výskumom
i liečbou. Pre návštevníkov detských oddelení by nemali platiť žiadne
obmedzenia, pokiaľ by neboli v rozpore s aktuálnymi a objektívnymi
záujmami dieťaťa. Deti by sa nemali hospitalizovať na oddeleniach
dospelých a mali by mať podmienky na vyučovanie, hry a odpočinok.
• Vybavenie detského oddelenia nábytkom, vymaľovaním a výzdobou, by
malo celkove dieťa stimulovať a byť v súlade s jeho potrebami.
• Starostlivosť o dieťa v nemocnici, vyžaduje tiež zo strany ošetrujúceho
personálu osobitný takt a pochopenie s rešpektovaním súkromia dieťaťa.
K tomu treba primerané vyškolených pracovníkov, ktorí sú schopní
a pripravení odpovedať na fyzické, emočné i sociálne potreby dieťaťa
a jeho rodiny.
Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, OSN, 2006
• Valné zhromaždenie OSN prijalo dňa 13.12.2006 Dohovor o právach
osôb so zdravotným postihnutím a jeho Opčný protokol, dohovor
začal platiť 3.mája 2008, podpísaný prezidentom SR Ivanom
Gašparovičom bol 26.9.2007 a ratifikovaný Parlamentom SR 26.júna
2010
• Preambula Dohovoru potvrdzuje, že štáty, ktoré sú súčasťou tohto
dohovoru musia dodržiavať všetky zásady a medzi nimi aj to, že deti
so zdravotným postihnutím majú rovnaké práva ako všetky ostatné
deti a že medzinárodný Dohovor o právach dieťaťa platí aj pre ne, že
deti s postihnutím musia chodiť do školy, že majú svoje ľudské
práva, že deti s postihnutím a ich rodiny by mali dostať ochranu
a pomoc, ktorú potrebujú.
Článok č.7: Deti s postihnutím. Krajiny musia zabezpečiť aby:
• deti s postihnutím mali rovnaké práva ako iné deti;
• vždy, keď urobia niečo, čo sa týka detí, bolo prioritou to, čo je pre
dieťa najlepšie,
• deti s postihnutím mali právo povedať svoj názor a aby sa ich názory
brali do úvahy. Zabezpečia, aby deti s postihnutím dostali pomoc,
ktorú potrebujú na vyjadrenie svojich názorov.
Ad3) Starostlivosť o dieťa
Prístup k deťom v zdravotníckych zariadeniach
• Deti patria medzi najzraniteľnejšiu populáciu. Nevedia sa postarať
sami o seba. O to väčšiu starostlivosť potrebujú ak sú choré,
zdravotne postihnuté, zranené, nepochopené či nevypočuté.
Ošetrovať a liečiť takéto dieťa si vyžaduje nielen odborné vedomosti
a zručnosti ale veľkú dávku empatie, láskavý prístup, pochopenie a
schopnosť komunikácie na úrovni s dieťaťom. Odborník má pred
sebou nielen takéto dieťa, ale aj jeho rodičov, ktorí sú často
vystrašení, vystresovaní a sami potrebujú odbornú pomoc. Komplexná
starostlivosť o dieťa teda zahŕňa celú jeho rodinu.
• Deti hospitalizované v nemocnici trpia viacerými emočnými
poruchami, ktoré majú svoj pôvod v zmene prostredia, v odlúčenosti
od rodiny. Hospitalizmom, javom emocionálnej nerovnováhy, ktorú
charakterizuje súbor fyzických ťažkostí a psychickej nerovnováhy trpí
prevažná väčšina hospitalizovaných detí. Aj preto je veľmi potrebná
príprava dieťaťa na hospitalizáciu.
Dieťa a bolesť
• Malé dieťa prejavuje bolesť plačom, odmietaním stravy. Prach
vnímania bolesti je aj u detí subjektívny. Jedným z najdôležitejších
terapeutických postupov je tíšenie bolesti u detí.
Raný vzťah matky s dieťaťom
• Uspokojovanie potrieb dieťaťa patrí k najdôležitejším
požiadavkám v starostlivosti o dieťa, ktoré poskytuje ktokoľvek
a kdekoľvek.
• Dieťa je na počiatku svojho vývoja závislé od starostlivosti
druhých, v prvom rade od svojej matky, musí byť starostlivosť
komplexná, t.j. týka sa matky i dieťaťa. Pevná väzba matky
s dieťaťom vzniká skoro po narodení a má viac foriem. Spočiatku
je podnecovaná matkou láskaním, pevným objatím, úsmevom,
hlasovými signálmi a celkovým kladným a radostným vzťahom.
Dnes sa vie, že včasným priložením dieťaťa k prsníku sa aktivuje
hormón oxytocín, ktorý je zodpovedný za túto pevnú väzbu.
• Dieťa dobre opatrované reaguje už v prvom mesiaci
a uprednostňuje ľudskú tvár pred inými podnetmi, v 6.týždni
vyhľadáva tvár a začína sa usmievať.
• Vytváraný vzťah matky s dieťaťom sa prejavuje troma
spôsobmi. Ak sa matka vzdiali, dieťa protestuje krikom,
plačom celkovým nepokojom, avšak pri interakcii s inými
osobami býva neisté. Návrat matky víta s radosťou
a uspokojením. Časom sa vytvára určitá hierarchia vo väzbách
k blízkym ľuďom – k otcovi, starým rodičom, či súrodencom.
Ďalšia fáza vzťahu dieťaťa s matkou sa vyvíja v dobe, keď sa
dieťa začne pohybovať a začína aktívne pátrať po okolitom
svete. Postupne sa od matky vzdiaľ uje, občas sa hrá samé, ale
aj vtedy si kontroluje či je matka v blízkosti. Vzdialenosť od
matky sa postupne zväčšuje a čas sa predlžuje. Opätovné
stretnutie s matkou je vždy spojené s uspokojením (Dunovský,
1999).
Formy vzťahu matka – dieťa môžu byť:
• istá väzba (dieťa sa stresuje odchodom matky, po jej príchode
sa upokojí)
• neistá väzba (dieťa nie je isté ani v prítomnosti matky)
• neistá väzba s vyhýbaním sa kontaktov (dieťa ignoruje nielen
matku ale aj iné osoby)
Sociálna práca v pediatrii na vybraných úsekoch
A) Sociálni pracovníci na pediatrických oddeleniach
• Každá starostlivosť o dieťa, zdravotnícka aj iná, má i sociálny charakter.
Sociálny pracovník pri svojej práci musí brať do úvahy okrem choroby
dieťaťa aj jeho vek, charakterové vlastnosti, vzťahy v rodine, postoje
rodinných príslušníkov a iné faktory. Deti sú vo vyššej miere zraniteľné,
preto je nutný profesionálny a zároveň citlivý prístup v práci s detským
pacientom.
• Práca sociálneho pracovníka na detských oddeleniach musí byť na
vysokej kvalifikovanej úrovni. Ide o interdisciplinárnu starostlivosť.
• Sociálny pracovník musí vždy konať čo v najlepšom záujme dieťaťa.
• Z poverenia ošetrujúceho lekára robí diagnostické a liečebné sociálne
šetrenie. Využíva všetky zručnosti sociálneho pracovníka a postupy kde
patrí sociálna diagnóza, prognóza, sociálna terapia a iné. Vykonáva
samostatnú konziliárnu a poradenskú službu. V prípadoch ohrozenia
dieťaťa v spolupráci s poverenými úradmi zadáva podnet k zahájeniu
súdneho pojednávania.
Intervencie sociálnych pracovníkov v pediatrii
Sociálni pracovník spolupracuje pri:
• riešení sociálne ohrozených detí,
• riešení problémov u detí so zdravotným postihnutím (telesným, mentálnym a
iným),
• riešené problémov predčasne narodených a rizikových detí,
• riešení problémov chorých deti, chronicky a dlhodobo chorých, detí
v terminálnom štádiu, detí v hospicovej starostlivosti,
• riešení adopcií, utajených pôrodov a umiestnení novorodencov z hniezd
záchrany,
• riešení situácií po útekov matiek zo zdravotníckych zariadení, alebo žien
rómskeho pôvodu z pôrodníc,
• riešení detí opustených a v náhradnej starostlivosti
• starostlivosti o deti s CAN syndrómom (syndróm týraného, zanedbávaného a
zneužívaného dieťaťa),
• spolupráci u detí po úrazoch a otravách,
• riešení problémov juvenilnej toxikománie, alkoholizme a nikotinizme a iné,
• riešení a prevencii juvenilnej delikvencii,
• riešení suicídií a suicidiálnom správaní detí
• pri riešení iných situácií
Oddelenia včasnej starostlivosti (včasnej intervencie)
• Včasná intervencia (diagnostika, rehabilitácia, poradenstvo a terapia)
predstavuje relatívne samostatnú oblasť starostlivosti o deti s poruchami vývinu
od narodenia do troch, resp. až do šiestich rokov, ako aj ich rodiny.
• Sociálni pracovník je koordinátorom skupinovej práce v rámci Oddelení včasnej
starostlivosti pre deti do 6. rokov. Zúčastňuje sa alebo po výcviku vykonáva
niektoré psychoterapeutických postupy. Pracuje s deťmi so ZP a ich rodinami,
pomáha im včleniť sa do spoločnosti, hľadá vhodné formy pre začlenenie detí
do vhodného pedagogického procesu (ZŠ, špeciálne školy, príprava na
zamestnanie) a iné.
• Sociálny pracovník je koordinátor odbornej pomoci, poskytuje sociálno-právne
poradenstvo, distribuuje k rôznym odborníkom (rehabilitačné zariadenia,
odborní lekári, špeciálny pedagóg, logopéd, centrá včasnej starostlivosti, ako aj
svojpomocné skupiny a občianske združenia a iné).
• Na Slovensku existuje niekoľko Oddelení včasnej intervencie, nie však po týmto
názvom, pretože systém včasnej starostlivosti nie je stále v slovenskom
liečebnom poriadku. Činnosť včasnej intervencie vykonávajú niektoré denné
stacionáre, denné rehabilitačné centrá, detské centrá, pracovníci včasnej
intervencie pri detských klinikách alebo niektoré špecializované ambulancie.
Sociálna práca pre deti so zdravotným postihnutím a ich rodiny
• Každý rodič chce mať zdravé a bezproblémové dieťa. Ak sa
narodení dieťa s akýmkoľvek postihnutím – telesným,
geneticky podmieneným , pri ktorom sa môže predpokladať
zaostávanie vo vývine - je to pre rodičov šok.
• Oznámenie diagnózy zdravotného postihnutia je aj pre
zdravotníka stresujúce. Lekár by mal voliť vhodnú formu po
oboznámení sa s matkou dieťaťa a podľa jej psychického
stavu.
• Na novorodeneckom oddelení sa rodičia detí s postihnutím
nestretávajú so sociálnym pracovníkom. Usmernenie môžu
dostať od zdravotníckeho personálu, sociálnu pomoc
poskytnú až svojpomocné organizácie, občianske združenia,
v ktorých pracujú rodičia obdobne postihnutých detí a ktorí
majú dostatok skúseností a informácií o problematike. So
sociálnym pracovníkom sa rodičia stretávajú po prvýkrát až
na úradoch, na ÚPSVaR ak si žiadajú niektorú sociálnu
službu či peňažné príspevky.
Sociálna práca pre deti predčasne narodené, rizikové a deti
s chronickými chorobami
• Predčasne narodené deti sú dispenzarizované
v ambulanciách a poradniach pre rizikové deti. V prípade
oneskorovania vo vývine pediater odporučí ďalšie odborné
sledovanie v neurologickej ambulancii, v rehabilitačných
centrách, kde môžu rodičia dostať sociálne poradenstvo od
sociálnych pracovníkov.
• Obdobne aj u detí s chronickými chorobami, ak choroba
prešla do takého štádia, že zodpovedá podľa miery funkčnej
poruchy medzi zdravotné postihnutia, potrebujú rodičia
poradenstvo od sociálneho pracovníka. Ak im poradenstvo
neposkytne sociálny pracovník v nemocniciach, tak sa môžu
obrátiť na zodpovedajúce občianske združenie (OZ), ktoré
podľa zdravotného postihnutia vie poskytnúť sociálnu
pomoc, podporu a relevantné informácie. Žiaľ práve OZ
a nadácie suplujú nedostatok alebo neprítomnosť sociálnych
pracovníkov v zdravotníckych zariadeniach.
Detská onkológia a detský hospic
Sociálni pracovníci zabezpečujú:
• sústavný pobyt rodiča s onkologicky chorým dieťaťom počas jeho
hospitalizácie,
• informujú o možnostiach riešenia nepriaznivej sociálnej situácie, o
organizáciách a úradoch, ktoré zabezpečujú sociálnu pomoc, o
podmienkach poskytovania sociálnej pomoci, pomáha pri
vybavovaní potrebných náležitostí,
• kontaktujú sa (ak nie liečebný pedagóg) s príslušnou školou ktorú
dieťa navštevuje, napríklad pri vybavovaní individuálneho
vyučovacieho plánu,
• pomáhajú vyrovnať sa s neustále sa meniacou zdravotnou situáciou
dieťaťa,
• kontaktujú rodinu na svojpomocné skupiny a občianske združenia,
• môžu pomôcť pri vybavovaní potrebných náležitostí súvisiacich s
pohrebom.
Detský mobilný hospic Plamienok
• Prvý detský hospic Helen House vznikol v Anglicku, v
Oxforde v r.1982. Na Slovensku bola založená detská
domáca hospicová starostlivosť „Plamienok“ v roku 2005 pri
Detskej onkológii Detskej fakultnej nemocnici v Bratislave.
• „ Plamienok ako malinký ohník vyžarujúci svetlo a teplo,
symbolizuje život. Stačí veľmi málo, aby sa rozhorel, ale ešte
menej, aby zhasol“.
• Pracovníci hospicu by radi malinkým ohníkom osvetľovali
deťom a ich rodinám kroky na ceste životom a dávali im
pocítiť, že nekráčajú osamelí v tme a v beznádeji....Ak život
dieťaťa nie je možné zachrániť, nerozhodujeme o smrti,
ktorá prichádza. Máme však možnosť rozhodovať o živote,
ktorá zostáva. Plne môžeme rozhodovať o tom, kde, s kým
a ako bude naše dieťa žiť“, to sú slová MUDr. Márie
Jasenkovej, zakladateľke detského hospicu Plamienok
(Jasenková, 2005).
• Paliatívnou liečbou sa zmierňujú subjektívne
problémy detí, ktoré sú pre neho obťažujúce ako je
bolesť, dušnosť, kašeľ a iné. Paliatívnou
starostlivosťou sa však neliečia príčiny choroby,
pretože to nie je možné. Liečia sa ťažkosti, ktoré
choroba prináša, aby dieťa netrpelo. Neovplyvňuje
dĺžku života, ale jeho kvalitu.
• Rozhodovanie o ďalšej liečbe smrteľne chorého
dieťaťa nie je riešenie odborného problému, keď
vedomosti lekára oprávňujú stanoviť najlepší
liečebný postup. Pre niekoho môže byť dĺžka života
to najpodstatnejšie, iný uprednostní radšej pobyt
dieťatka v kruhu rodiny - vo vlastnej posteli a vedľa
milovanej starej mamy. Miesto pobytu, kde dieťa žije
svoj život, ktorý mu zostáva, má vplyv na to čo
prežíva. Rozhodujúci sú ľudia, ktorí sú okolo neho
a pocity, ktoré prostredie vyvoláva.
• V nemocnici možno podávať liečbu, ktorá môže predĺžiť život
a zmierniť utrpenie dieťaťa. Väčšina detí však nechce zostať
v nemocnici.
• Starostlivosť v domácom prostredí je veľmi náročná nielen z ohľadu
na opatrovateľskú i ošetrovateľskú činnosť, ale aj pre psychickú
záťaž rodiny. Ak sa však dieťaťu dokáže pomôcť, treba urobiť všetko
preto, aby sa bolesť zmierňovala.
• „Domáce prostredie uľahčí dieťaťu vyrovnať sa so svojou chorobu,
umožní mu byť so svojimi najbližšími a cítiť sa uvoľnene a bezpečne.
Máte pocit, že musíte urobiť všetko, čo sa dá, ale predovšetkým byť
v najťažších chvíľach pri svojom dieťati (rodičia 4-ročného Adriánka).
Personálne obsadenie
• V hospici pracuje tím odborníkov, ktorí majú skúsenosť s liečbou
a so starostlivosťou o deti s onkologickými chorobami, cystickou
fibrózou, neurodegeneratívnymi chorobami ako sú svalové
dystrofie, deti s ťažkými neurologickými chorobami, s deťmi po
autonehodách a poraneniach mozgu a miechy, s deťmi s ťažkými
vrodenými chybami mozgu a inými orgánmi. V tíme pracujú lekári,
zdravotné sestry, psychológ a sociálny pracovník. Pracovníci hospicu
spolupracujú s ďalšími odbornými lekármi, obvodnými detskými
lekármi, pedagógmi a inými odborníkmi.
Sociálna starostlivosť : v rámci celkovej starostlivosti o dieťa je
nevyhnutná aj sociálna intervencia. Riešia sa problémy
finančné, ktoré súvisia s nezamestnanosťou niektorého
z rodičov, možnosti návštevy školy a zabezpečenia
individuálneho vzdelávania, problémy súvisiace s prestavbou
bytu, zabezpečenia kompenzačných pomôcok, problémy
súvisiace s komunikáciou s úradmi, vzťahy so širšou rodinou,
priateľmi a pod. Informuje rodičov o možnostiach riešenia
nepriaznivej sociálnej situácie, o možnostiach soc. pomoci
a podpory, o komunikácii s úradmi, so školou, a iných
činnostiach, najmä v situáciách rýchlo sa meniacej situácie
zdravotného stavu dieťaťa. Môže pomôcť aj pri vybavovaní
formalít súvisiacich s pohrebom a pod.
• V hospici pôsobí sociálna komisia, ktorá po zvážení
sociálnych pomerov a v prípade splnenia kritérií môže
rozhodnúť a finančnej alebo materiálnej pomoci rodine
dieťatka v hospici. Napríklad v sociálnej núdzi môže komisia
schváliť preplatenie faktúry za odber elektrickej energie
v súvislosti s používaní kyslíkového koncentrátora alebo
úhradu výdavkov za lieky a iné.
Sociálny pracovník na oddeleniach pedopsychiatrie
• Úlohou sociálneho pracovníka je na odbornej úrovni
získať potrebné informácie o prostredí, v ktorom detský
pacient žije a vyrastá.
Sociálny pracovník sa:
• zameriava na príčiny porúch fungovania rodiny a na
spôsoby ich odstránenia, na možnosti eliminácie
nepriaznivých sociálnych faktorov na dieťa a jeho
psychický vývin,
• zameriava na komunikáciu so školou, ktorú dieťa
navštevuje, komunikuje s kurátormi pre deti a mládež,
školskými psychológmi a v odôvodnených prípadoch aj
so súdmi resp. políciou,
• stará o voľnočasové aktivity detí, vedie terapeutické
skupiny, v prípade, že má na to potrebný výcvik,
režimovú, komunitnú terapiu a pod.
Deti v mimoriadne ťažkých životných situáciách
Chcené a nechcené deti
• Lea Shamgar Handelmanová (1992) v monografii „Komu patrí detstvo?“
rozviedla ďalšie podotázky: Čo je detstvo? Kto detstvo a deti
kontroluje? Aká je povaha vzťahu medzi zaangažovanými stranami –
štátom, rodinou? Ako kontrolujúce strany používajú detstvo a deti
k tomu, aby bola dosiahnutá žiaduca fyzická a sociálna reprodukcia?
Základom moderných spoločností má byť fakt, že deti sa rodia preto,
lebo sú chcené!!
• Nie však všetky deti sú chcené – chcené sú deti telesne a duševne
zdravé a dobre vychované. Deti sa však takéto nerodia a treba ich najprv
„vytvoriť“ – vychovať. Deti musia byť chcené rodinou i spoločnosťou.
Žiaľ veľkú skupinu tvoria tzv. sociálne siroty – deti nechcené alebo deti,
o ktoré sa rodičia nevedia, nechcú, či nemôžu postarať. Tieto deti sú
určené pre náhradnú rodinnú starostlivosť. Je veľa diskusií o tom, či
medzi čiastočné siroty nezaradiť aj deti, ktoré vyrastajú len s jedným
rodičom bež možnosti styku s druhým žijúcim rodičom. Skutočných sirôt
je málo, tvoria 2-5 % detí určených k náhradnej starostlivosti (Dunovský,
1999).
Nedostatok času rodičov – vychovávateľov
Chronický nedostatok času sa premieta do všetkých oblastí života, najviac
do života rodín, v rodinách chýba spoločne strávený čas (činnosti, spoločenské
stretnutia), kde deti nadobúdajú svoje vlastné skúsenosti. Vo svojom voľnom čase sú
oddelené od sveta svojich rodičov a trávia viac času na ulici v spoločnosti kamarátov,
spolužiakov a v partiách. Anomálie životného štýlu postihujú najmä najviac ohrozenú
skupinu detí – adolescentov. WHO definuje adolescentov ako samostatnú rizikovú
skupinu a dokonca niektorí autori hovoria o dospievajúcich ako o najohrozenejšej
populačnej skupine (Hamanová, 1996). Viacero výskumov poukázalo na vysokú
prevalenciu fyzického násilia, šikanovanie, skúsenosti s drogami, alkoholom
a predčasné sexuálne skúsenosti.
Medzi závažné sociopatologické javy mládeže patrí:
• fyzické násilie, šikanovanie
• záškoláctvo
• včasné sexuálne skúsenosti a prostitúcia
• alkoholizmus a nikotinizmus
• nealkoholová toxikománia
• život v sektách a extrémistických skupinách
• samovraždy a samovražedné pokusy
• patologické hráčstvo a gambling
Juvenilná delikvencia
• Po roku 1989 podstatne narástla detská kriminalita. Zvýšil sa
počet trestných činov, ktoré spáchali maloletí a mladiství
páchatelia. Juvenilní delikventi sa dopúšťajú trestných činov pre
falošné ideály, pre pocit dokazovania si svojej hodnoty, ktorý
vyplýva z nedostatočného sebavedomia. Mladí delikventi
nerešpektujú spoločenské normy, sú často neprispôsobiví a
protispoločensky naladení.
• Medzi formy delikvencie patrí násilná kriminalita, mravnostná
a majetková kriminalita, krádeže vlámaním a jednoduché krádeže.
Ďalšími formami delikvencie sú výtržníctvo, porušovanie
disciplíny, podvody, poškodzovanie majetku a prostitúcia. Príčiny
delikvencie sú biopsychické, alebo sociálne (problematické rodiny,
dieťa týrané a zanedbávané, rodičia nemajú čas na dieťa,
problémy v škole, medzi rovesníkmi).
Trestná činnosť páchaná na deťoch
• Samostatnou oblasťou kriminality a zrejme najtragickejšou
a najdepresívnejšou je trestná činnosť páchaná na deťoch.
Najčastejším trestným činom je zanedbávania povinného
výživného, avšak najhorším je týranie, zneužívanie
a sexuálne zneužívanie detí.
• Priťažujúcim faktorom je, že najčastejšie sú páchateľmi
príbuzní a to i najbližší.
• Špeciálnou kategóriou je zneužívanie a týranie nevlastných
detí otčimom a detí s mentálnym postihnutím vlastnými
matkami.
• Prostitúcia mládeže prináša okrem zdravotných problémov
aj množstvo problémov sociálneho charakteru. Súčasne
s prostitúciou sa vyskytuje záškoláctvo a drobná trestná
činnosť. Do tejto skupiny patria aj únosy detí
a obchodovanie s nimi.
CAN syndróm
• je syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa. Zdravotnícka komisia
Rady Európy (1992) v problematike CAN rozlišuje týranie:
• fyzické – aktívnou formou sú viditeľné telesné zranenia – otrasy, pohmoždeniny,
modriny, opuchy, zlomeniny, otvorené poranenia – rany, krvácanie, popáleniny,
bezvedomie, dusenie, otrávenie neurologické problémy, bolesti hlavy, brucha, kŕče,
závrate, mnohopočetné zranenia, alebo pasívne kde patrí neprospievanie,
vyhladovanie, nedostatočné oblečenie, nedostatočná zdravotná a výchovná
starostlivosť,
• Psychické , kde k aktívnym formám patrí ponižovanie a podceňovanie dieťaťa,
vysmievanie sa, vyvolávanie strachu, hrozby telesného ublíženia, šikanovanie, alebo
pasívne týranie, ktoré spočíva v izolácii dieťaťa, nedostatočnej stimulácii (nedostatok
podnetov), psychickej a citovej zanedbanosti (riziko samovraždy),
• sexuálne zneužívanie, ktoré definuje ako donucovanie alebo navádzane dieťaťa
k podieľaniu sa na sexuálnych aktivitách bez ohľadu na to, či si to dieťa uvedomuje
alebo nie. Medzi aktívne formy patria sexuálne hry, pohlavné zneužívanie, ohmatávanie,
manipulácia v erotogénnych zónach, znásilnenie, incest a medzi pasívne formy patrí
exhibícia, video, fotografie, audiopornografia, zahrnutie detí do sexuálnych aktivít
dospelých.
• Pri zistení týrania dieťaťa musia pri diagnostike a liečbe spolupracovať viacerí odborníci.
Jednou z foriem liečby je sanácia rodiny. Ak je neúspešná, je potrebné dieťa odobrať
z rodiny a nájsť mu vhodnejšie podmienky. Úloha sociálneho pracovníka, ktorý
spolupracuje s ostatnými odborníkmi je nenahraditeľná. Linky dôvery a masmédiá
napomáhajú pri odhaľovaní syndrómu CAN. Je však stále veľa detí, ktoré pre
nevšímavosť okolia (lekári, pedagógovia, susedia) sa nedočkajú pomoci.
Samovraždy a suicidiálne správanie
• Suicídium je príznak choroby a dôsledok dlhej reťaze záťaže
a maladaptácie. Je to východisko z konfliktu. Počet suicídii
detí na Slovensku má narastajúcu tendenciu. V rebríčku
detskej mortality je 4. mieste za úrazmi a malígnymi
nádormi. Pokusy o samovraždu sú častejšie u dievčat,
úspešnosť je vyššia u chlapcov. Medzi stupne protestu
patria odpor, ústup a únik, útek a nakoniec vykonané
suicídium.
Hniezda záchrany
• V ostatnom čase sa rozšírili „Hniezda záchrany na
Slovensku“, ktoré iniciovalo občianske združenie „Šanca pre
nechcených“. K prvému Hniezdu záchrany v Detskej
fakultnej nemocnici v Bratislave v decembru 2004 pribudli
Hniezda záchrany v Žiline, v Prešove, v Košiciach, od r.
2005 aj iné lokality ako Nitra a Trenčín. Ide o šancu
predovšetkým pre dieťatko porodené tajne a takmer vždy
v podmienkach, ktoré ohrozujú život matky aj dieťaťa.
Sociálne služby na podporu rodiny s deťmi
• Upravuje ich §12 Zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách.
Medzi sociálne služby na podporu rodiny s deťmi zaraďujeme:
• pomoc pri osobnej starostlivosti o dieťa a podporu zosúlaďovania
rodinného života a pracovného života,
• poskytovanie sociálnej služby v zariadení dočasnej starostlivosti o
deti a
• poskytovanie sociálnej služby v nízkoprahovom dennom centre pre
deti a rodinu.
Pomoc pri osobnej starostlivosti o dieťa je terénna sociálna služba
poskytovaná rodičovi dieťaťa alebo inej osobe, ktorá má dieťa
zverené do osobnej starostlivosti, ak nemôže zabezpečiť sama alebo
s pomocou rodiny riadnu starostlivosť o dieťa a nie sú ďalšie
dôvody, pre ktoré je potrebné v záujme dieťaťa postupovať podľa
zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele. Táto
pomoc sa môže poskytovať nepretržite najviac v rozsahu 30 dní.
Podpora zosúlaďovania rodinného života a pracovného života je
ambulantná sociálna služba alebo terénna sociálna služba
poskytovaná rodičovi dieťaťa alebo inej osobe, ktorá má dieťa
zverené do osobnej starostlivosti, v čase prípravy rodiča alebo inej
osoby, ktorá má dieťa zverené do osobnej starostlivosti, na trh práce
a v čase ďalších aktivít spojených so vstupom alebo návratom na trh
práce.
• V rámci týchto sociálnych služieb sa poskytujú najmä bežné úkony
starostlivosti o dieťa alebo domácnosť, úkony osobnej hygieny,
stravovania, obliekania a vyzliekania, pomoc pri príprave na školské
vyučovanie a sprevádzanie dieťaťa.
Za dôvody, pre ktoré rodič dieťaťa alebo iná plnoletá osoba, ktorá má
dieťa zverené do osobnej starostlivosti alebo za pomoci príbuznej
osoby nemôže zabezpečiť sama osobnú starostlivosť o dieťa, sa
považujú najmä:
• choroba, úraz, kúpeľná liečba rodiča alebo rodičov alebo úmrtie
jedného z rodičov alebo osoby, ktorá má dieťa zverené do osobnej
starostlivosti,
• pôrod matky dieťaťa alebo ženy, ktorá má dieťa zverené do osobnej
starostlivosti,
• narodenie najmenej troch detí súčasne alebo narodenie dvoch detí
alebo viac detí súčasne v priebehu dvoch rokov, a to až do troch
rokov veku najmladších detí.
V zariadení dočasnej starostlivosti o deti sa poskytuje sociálna služba
maloletému nezaopatrenému dieťaťu, ak rodič alebo iná osoba,
ktorá má dieťa zverené do osobnej starostlivosti, nemôže z vážnych
dôvodov zabezpečiť osobnú starostlivosť o dieťa sama alebo za
pomoci rodiny a nie sú ďalšie dôvody, pre ktoré je potrebné v
záujme dieťaťa postupovať podľa zákona o sociálnoprávnej ochrane
detí a sociálnej kuratele.
• Za vážny dôvod, pre ktorý osoba nemôže sama zabezpečiť
starostlivosť o dieťa, sa považuje okrem už vyššie uvedených
dôvodov (choroba, úraz, pôrod, narodenie viacerých detí...) aj
nástup do výkonu väzby alebo výkonu trestu odňatia slobody.
V zariadení dočasnej starostlivosti o deti sa:
• poskytuje sociálne poradenstvo, ubytovanie na určitý čas,
stravovanie, upratovanie, pranie, žehlenie a údržba bielizne a
šatstva,
• zabezpečuje záujmová činnosť.
V zariadení dočasnej starostlivosti o deti sa poskytuje výchova, pomoc
pri príprave na školské vyučovanie a sprievod.
V nízkoprahovom dennom centre pre deti a rodinu sa
poskytuje sociálna služba počas dňa osobe alebo
rodine, ktorá je ohrozená sociálnym vylúčením alebo
má obmedzenú schopnosť sa spoločensky začleniť a
samostatne riešiť svoje problémy pre svoje životné
návyky a spôsob života.
V nízkoprahovom dennom centre pre deti a rodinu sa:
• poskytuje sociálne poradenstvo a pomoc pri
uplatňovaní práv a právom chránených záujmov
• utvárajú podmienky na poskytovanie nevyhnutného
ošatenia a obuvi a na záujmovú činnosť.
http://portal.gov.sk/Portal/sk/Default.aspx?CatID=39&
etype=1&aid=1955)
7. SOCIÁLNA GERIATRIA – SOCIÁLNA PRÁCA SO
SENIORMI
Starnutie a staroba
• Senior je súčasťou spoločnosti, jeho zdravotná problematika sa
prelína s problematikou sociálnou, ktorá je u seniorov zväčša
skupinová.
• Starnutie je nezvratný biologický proces, ktorý sa týka celej prírody.
Dĺžka života je podmienená geneticky, ale súvisí aj
s environmentálnymi faktormi. Proces starnutia je individuálny.
Starnutie je opotrebovanie organizmu, t.j. deštrukčný proces na
základe vonkajších i vnútorných procesov.
• Poslednou etapou starnutia je staroba, je to obdobie na konci
prirodzeného vývojového procesu človeka. Jednou z najdôležitejších
charakteristík starnutia a staroby je vek. Podľa Svetovej zdravotníckej
organizácie sa obdobie staroby delí na:
• 60 – 74 rokov (včasná staroba, starší vek, mladá staroba)
• 75 – 89 rokov (vlastná staroba, pravá staroba, sénium)
• nad 90 rokov (dlhovekosť)
Podľa Mühlpachera (2006) sa v ostatnom čase uplatňuje
členenie:
• 65 – 74
(mladí seniori)
• 75 – 84
(starí seniori)
• nad 85 rokov ( veľmi starí seniori)
Viacerí autori (Krajčík, Hegyi, 2006) udávajú, že uzlový
ontogenetický bod, alebo kritická perióda je vek okolo 75
rokov. Chronologický vek však nie je určujúcim ukazovateľom
fyzických a duševných schopností človeka. Rozpory medzi
viditeľnými zámkami starnutia a vekom charakterizujú bližšie
tzv. “ biologický vek“ a “funkčný vek“.
• Funkčný vek je daný súhrnom biologických, psychologických
a sociálnych charakteristík a je dôležitým kritériom v medicíne.
Na jeho stanovenie sa používajú rôzne testy, ktoré umožňujú
posúdiť jednotlivé funkcie a celkový funkčný stav jedinca.
• Biologický vek je výslednicou spolupôsobenia geneticky
riadeného programu, vonkajšieho prostredia a spôsobu života
a chorobných situácií.
Biologické, psychologické, sociálne a duchovné zmeny počas
starnutia
Biologické starnutie
• Starnutie je opotrebovaním organizmu a pripravuje jednotlivca na smrť.
Zmeny v organizme – v jeho bunkách, tkanivách, funkciách neprebiehajú
u každého jedinca rovnako, ale sú determinované genetickými
predispozíciami a životným štýlom. Výkonnosť funkcií orgánov sa
postupne oslabuje, adaptačné mechanizmy sa oslabujú. Pri starnutí sa
najskôr znižuje schopnosť adaptovať sa na výrazné zaťaženie organizmu,
postupne sa však funkcie progresívne znižujú aj v kľudovom štádiu.
Medzi najzávažnejšie choroby starnutia patria: artérioskleróza
(kôrnatenie ciev, strata ich pružnosti) a hypertenzia (zvýšenie krvného
tlaku), chronická obštrukčná choroba pľúc, osteoporóza (rednutie kostí,
kde prevažuje proces odbúravania nad tvorbou), poruchy zraku (
katarakta, zmeny na očnej sietnici), demencie, najmä Alzheimerova
choroba (degeneratívna choroba mozgového tkaniva, ktorá spôsobuje
úbytok kognitívnych funkcií), metabolické poruchy, cukrovka (Diabetes
mellitus typ 2), stomatologické problémy – strata vlastného chrupu,
depresia imunitného systému a s ňou spojené choroby (infekčné
choroby vírusového alebo baktériového pôvodu, autoimunitné choroby)
a iné.
• Psychologickými zmenami v procese starnutia sa zaoberá
gerontopsychológia. Aj keď je starnutie prirodzenou súčasťou
života človeka, psychologické zmeny sú odrazom klesajúcej
vitality a energie človeka. Dôležitú úlohu zohráva celkový
postoj človeka k sebe samému, k jeho blízkym a okoliu.
• K typickým známkam staroby patria poruchy pamäti a to najmä
krátkodobej pamäte. Postupne klesá schopnosť prijímať nové
informácie ukladanie ich do pamäti a ich ďalšie spracovanie.
S poklesom kognitívnych funkcií – znižovaním
zapamätateľnosti, schopnosti vybaviť si, vnímavosti,
predstavivosti – abstrakcie klesá aj schopnosť koncentrácie
a záujmu. Na druhej strane majú starší ľudia pomerne dobrú
dlhodobú pamäť a vracajú sa k svojim spomienkam na detstvo
a mladosť.
• Zmeny nastávajú aj v citovej oblasti, starší ľudia sú oveľa
citlivejší, emotívnejší, ľahko podľahnú dojatiu. Väčšina z nich je
citovo zraniteľná a vyžaduje si zvýšenú náklonnosť,
ohľaduplnosť a porozumenie od okolia. Mení sa adaptačná
schopnosť
Sociálne aspekty starnutia
Vychádzajúc z psychologických aspektov ako je pocit neužitočnosti
a príťaže pre ostatných dôležitým faktorom, ktorý môže vyústiť do
patologických stavov ako je neuróza či psychóza. Najlepšou
prevencii je včasná príprava na starnutie. Môže prebiehať v troch
fázach:
• permanentná - dlhodobá príprava (celoživotné výchovné,
vzdelávacie a zdravotné preventívne programy, spoločenská aktivita,
tvorivá činnosť, pevné rodinné zázemie, správna životospráva,
ekonomické zabezpečenie),
• stredne dlhá príprava (sa začína v strednom veku a zdôrazňuje
zdravý životný štýl, psychologická príprava – prijatie staroby akú
súčasti života, mimopracovné aktivity, upevňovanie sociálnych
kontaktov),
• krátkodobá príprava (niekoľko rokov pred predpokladaným vstupom
do dôchodku – získavanie aktuálnych informácií o možnostiach
aktívneho spôsobu života, príprava na zmenu v ekonomickom
zabezpečení).
Výraznou zmenou v živote seniora je strata (smrť, odchod)
životného partnera. V staršom veku sa vytvára medzi partnermi
veľmi silné puto. Smrť partnera nevyhnutne prináša pocit straty,
prázdnoty a opustenosti.
Gerontologická (zdravotnícka) starostlivosť
• Starostlivosť o seniorov zabezpečujú všeobecní lekári (predtým
praktickí lekári), špecializovanú odborní lekári a gerontológovia.
• Gerontológia je veda o starnutí a starobe. Klinická gerontológia
alebo geriatria sa zaoberá liečebno-preventívnou starostlivosťou
o ľudí nad 65 rokov a to diagnostikou, liečbou, rehabilitáciou a
prevenciou jeho chorobných stavov a ich sociálnym dôsledkov.
• Sociálna gerontológia je čiastkový vedný odbor gerontológie,
ktorý sa zaoberá postavením starého človeka v spoločnosti, jeho
vzťahom k nej, otázkami jeho spoločenskej integrácie a jeho
osobnými aktivitami.
Zdravotno-sociálna starostlivosť o seniorov je zabezpečená na
rôznej úrovni:
• Ústavná starostlivosť (nemocničná, dočasná starostlivosť,
Domovy sociálnych služieb)
• Domáca starostlivosť
• Ambulantná starostlivosť
Ústavná starostlivosť
• je poskytovaná na špecializovaných gerontologických
oddeleniach, na interných oddeleniach, alebo iných
nemocničných oddeleniach podľa diagnóz.
Dočasná starostlivosť v zriadeniach
• Liečebne pre dlhodobo chorých (LDCH)
• Oddelenia pre dlhodobo chorých (ODCH) v nemocniciach
• Domy ošetrovateľskej starostlivosti (DOS)
• Zariadenia opatrovateľskej služby (ZOS)
• Hospic
• Denné stacionáre (DS)
• Zariadenia pre seniorov (ZS)
• Domovy sociálnych služieb (DSS)
• Špecializované zariadenia (ŠZ)
Informácie o ZOS možno nájsť na www.employment.gov.sk/CRP/
Domáca starostlivosť
• Po návrate z hospitalizácie môže byť ošetrovanie zabezpečené
domácou ošetrovateľskou službou. Na Slovensku existujú
Agentúry domácej ošetrovateľskej služby – ADOS, ktoré
poskytujú odborné ošetrovanie sestrami (ošetrovanie rán,
preležanín, pichanie injekcií, podávanie infúzií a iné).
www.aposs.zzz.sk
• Pomoc pri niektorých činnostiach doma poskytuje Terénna
opatrovateľská služba (TOS). TOS poskytuje pomoc pri všetkom čo
potrebujú seniori pre bežný život (pomoc pri hygiene, obliekaní
a vyzliekaní, pri príprave a konzumácii jedla, pri starostlivosti
o domácnosť, pri vybavovaní na úradoch, či návšteve lekára).
• Ďalšou možnosťou domácej starostlivosti je opatrovanie
poskytované doma blízkou osobou. Na tento účel slúži peňažný
príspevok na opatrovanie (PpnO). PpnO je určený príbuznému
alebo známemu, ktorý opatruje seniora doma ako odmena za
poskytovanú starostlivosť. Poskytuje ho úrad práce, sociálnych vecí
a rodiny, pod ktorý patrí opatrujúci príbuzný alebo známy.
Sociálne služby pre seniorov (ambulantné)
• Poskytovanie stavy - zabezpečuje obecný alebo mestský úrad
• Práčovňa (pranie, žehlenie, čistenie) - zabezpečuje obecný alebo
mestský úrad
• Stredisko osobnej hygieny - zabezpečuje obecný alebo mestský
úrad
• Prepravná služba – poskytuje sa fyzickej osobe s ťažkým
zdravotným postihnutím
• Sociálne služby v mimoriadnych situáciách:
- Nocľaháreň
- Útulok
- Domov na pol ceste
- Nízkoprahové denné centrum
- Zariadenie núdzového bývania
Možnosti prevencie negatívnych sociálnych dôsledkov staroby
spočívajú v:
• dobrej štátnej zdravotnej a sociálnej politike
• lepšom prepojení medzi rezortmi zdravotníctva a sociálnych vecí
• v zlepšení postavenia sociálnych pracovníkov
Zdravé starnutie – zlepšenie kvality života
•
•
•
•
•
•
•
•
Zdravé starnutie je jedným z cieľov programu WHO „ZDRAVIE
21“ – healthy aging (1999 Kodaň). Medzi všeobecné stratégie
zabezpečenia zdravého starnutia patria:
bezpečnejšie komunity,
podpora zdravia (redukcia užívania liekov, rehabilitácia),
sociálna politika, služby, možnosti dopravy, zdravé bývanie
(väčšina starších si praje bývať vo svojich domovoch).
Medzi navrhované stratégie patria:
zdravé starnutie (redukcia negatívneho obrazu starnutia –
využívanie ich profesie, ev. pomoci v rodine),
spoločenské aktivity (rodina, OZ, MOV a iné organizácie),
zdravie a sociálna podpora (pokrytie nákladov na životné
potreby),
zdravotnícke služby (podmienky na rehabilitáciu, mobilné
služby, systematická intervencia – zlepšenie pohyblivosti,
sluchu, zraku a iné),
výchova k zdraviu vo vyššom veku (aktivácia seniorov).
Sociálna politika a seniori
• Sociálna starostlivosť je zrkadlom každého štátu. Závisí od
systému sociálneho zabezpečenia. Systém sociálneho
zabezpečenia je súbor právnych, finančných a organizačných
nástrojov opatrení, ktorých základným cieľom je poskytnúť
rodinám a jednotlivcom istotu, že sa ich úroveň a kvalita
života nezníži v rizikovej sociálne a ekonomickej oblasti.
Sociálne zabezpečenie pozostáva zo:
• sociálnej pomoci,
• sociálnej podpory,
• sociálneho poistenia.
• Dôchodkový vek v SR je 62 rokov u mužov i u žien. Súčasná
vládna garnitúra zatiaľ nezahrnula v programovom vyhlásení
zvyšovanie dôchodkového veku, avšak podľa viacerých
expertov je súčasný dôchodkový systém neudržateľný.
Súčasťou sociálneho poistenia je dôchodkové poistenie, kde
patrí starobné a invalidné poistenie. Starobný dôchodok
poberá na Slovensku vyše 900 000 občanov.
8. PALIATÍVNA STAROSTLIVOSŤ
Sociálna práca s dlhodobo chorými a zomierajúcimi
• Paliatívna medicína je špecializovaný odbor, ktorý sa zaoberá
diagnostikou a liečbou pacientov s chronickou, nevyliečiteľnou,
pokročilou aktívne progredujúcou chorobou s časovo obmedzeným
prežívaním.
• Terminálne chorý človek je chorý, alebo zranený u ktorého lekár na
základe klinických príznakov dôjde k presvedčeniu, že choroba nie je
zvratná alebo poškodenie úrazom prebieha nepriaznivo a smrť
nastane v krátkom čase (Gsell,1974). Terminálne chorý človek trpí z
rôznych príčin:
• nedostatočnou výchovou k zdraviu vo vyššom veku,
• fyzickou a duševnou bolesťou,
• psychickou frustráciou,
• bezradnosťou pri zlyhaní vitálnych funkcií,
• strachu z dlhodobého stavu živorenia a utrpenia a krajnej degradácie
človeka.
Zomieranie
• Zomieranie je potrebné akceptovať ako ďalšiu dôležitú časť
žitia a podľa toho pristupovať k zomierajúcemu.
Zomierajúci si musí znova premyslieť zmysel doterajšieho
života, vyrovnať sa so svojou chorobou a „dozrieť“ do smrti.
Nová psychosociálna situácia je náročná a vyžaduje od
pacienta nové postoje a činnosti. Súčasťou procesu
zomierania je aj jeho okolie – rodina, priatelia, ale aj
zdravotníci.
• Obdobie zomierania je charakterizované izoláciou,
dezorientáciou, stratou, sklamaním, bolesťou, dôverou,
vierou, realistickou nádejou, strachom o blízkych, hľadaním
duchovnej dimenzie, strachom zo sebakontroly, úzkosťou,
bolesťou, nespavosťou, nechutenstvom, smädom, strachom
z poníženia, a iným. Zomierajúci človek očakáva, že ho
nikto neopustí a bude s ním pri jeho odchode do večnosti,
že nebude nikomu na oštaru, túži po verbálnom kontakte,
mimike, na oštaru, vyžaduje úprimnosť, poctivosť,
poďakovanie, duchovnú očistu a odpustenie a bezbolestný
ľahký skon.
5 štádií obdobia zomierania (Elisabeth Kübler - Rossová)
• Šok a popretie (odmietanie skutočnosti, stanovenej
diagnózy, negativizmus, spochybnenie klinických nálezov,
hľadanie iných odborníkov na vyvrátenie diagnózy).
• Hnev, vzbura a rozhorčenie (keď sa obavy menia na istotu
a kladie sa otázka „prečo práve ja?“, mrzutosť a konflikty
s ošetrujúcim personálom, agresivita až sociálna izolácia).
• Vyjednávanie a spochybňovanie (kolísanie medzi nádejou
a beznádejou).
• Depresia, zúfalstvo a beznádej ( v tejto fáze buď má
potrebu veľa rozprávať – reaktívna fáza, alebo si ticho
vyžaduje spoluúčasť, tzv. prípravná fáza).
• Prijatie, akceptácia, zmierenie (zmierenie najmä u veriacich,
kde choroba a utrpenie majú svoj zmysel a je zakotvený v
transcendentne – v Bohu).
Paliatívna starostlivosť
• Cieľom paliatívnej medicíny je udržanie najvyššej
možnej kvality života pacienta až do smrti.
Paliatívna starostlivosť podľa WHO z r. 2002 je
prístup, ktorý zlepšuje kvalitu života pacientov
a ich rodín zoči-voči život ohrozujúcemu ochoreniu
tak, že včas identifikuje a neodkladne
diagnostikuje a lieči bolesť a iné fyzické,
psychosociálne a duchovné problémy a tým
prechádza a zmierňuje utrpenie.
• Paliatívna starostlivosť zahŕňa zdravotnú
starostlivosť poskytovanú lekárom (diagnostiku
a liečbu), ošetrovateľskú starostlivosť,
rehabilitáciu, psychologickú starostlivosť, liečebnú
pedagogickú starostlivosť u detí, duchovnú
podporu a sociálne poradenstvo.
Úlohou paliatívnej starostlivosti je:
• A, zlepšiť kvalitu života až do smrti
• B, poskytnúť pacientovi úľavu od bolesti a iných závažných
symptómov ochorenia
• C, zmierniť utrpenie pacienta a stabilizovať jeho zdravotný
stav,
• D, neurýchľovať, ani neodďaľovať smrť,
• E, zabezpečiť pacientovi komplexnú liečbu a starostlivosť
tímom zdravotníckych pracovníkov s odbornou
spôsobilosťou,
• F, integrovať psychologické a spirituálne aspekty
starostlivosti o pacienta,
• G, poskytovať podporný systém, aby pacient mohol žiť čo
najaktívnejšie až do smrti,
• H, poskytovať pomoc príbuzným, blízkym osobám pacienta
na zvládnutie problémov počas jeho choroby a aj po jeho
smrti v čase smútenia.
• Paliatívnu starostlivosť na Slovensku sa poskytuje v štátnych alebo neštátnych
zdravotníckych zariadeniach.
Ambulantná starostlivosť prebieha formou domácej ošetrovateľskej činnosti :
• Mobilné hospice,
• Ambulancie paliatívnej medicíny,
• Stacionáre paliatívnej medicíny.
Ústavnú zdravotnícku starostlivosť v odbore paliatívna medicína vykonávajú:
• Hospice
• Oddelenia paliatívnej medicíny
• Jednotky paliatívnej medicíny
Hospic
Formy hospicovej starostlivosti:
• Lôžková hospicová starostlivosť, poskytuje starostlivosť 24 hodín denne
a zameriava sa na kvalitu života zomierajúceho, na úľavu bolesti a iných
príznakov
• Stacionárna hospicová starostlivosť je zriaďovaná pri lôžkových zdravotníckych
zariadeniach a je zomierajúcemu poskytovaná v prostredí stacionára počas
denných hodín. Využíva sa najmä u detských pacientov – ako tzv. respitná
starostlivosť
• Mobilný hospic
• Ambulancie hospicovej starostlivosti
http://www.hospice.sk/hospice1/paliativ.html
Paliatívna a hospicová starostlivosť na Slovensku
• Kým prvý hospic vo svete bol založený v roku 1967
v Londýne - St. Christopher´s Hospice, na Slovensku sa
hospicovou starostlivosťou začali zaoberať po roku 1989.
V roku 1995 bola založená v Martine „nadácia hospice“
s cieľom propagovať hospice a oddelenia paliatívnej
medicíny. Prvé oddelenie paliatívnej medicíny bolo
založené v Národnom onkologickom ústave z iniciatívny
MUDr. Kristíny Križanovej. Prvý hospic na Slovensku bol
otvorený v roku 2002 „Hospic Matky Terezy“
v Bardejovskej Novej Vsi. Jeho zriaďovateľom je
Arcidiecézna charita v Košiciach“. Okrem Bardejovskej
Novej Vsi fungujú v súčasnosti na Slovensku hospice
v Bratislave II, Nitre, Trsticiach, Trenčíne, Lučenci, Ľubici
Kežmarku, Palárikove, Žiline. Pripravujú sa nove hospice
v Piešťanoch, Banskej Bystrici, Žiline, v Martine,
v Prešove, v Košiciach, v Dunajskej Lužnej a v Trnave
(www.hospice.sk).
Kritéria prijatia do hospicu
• Do hospicu môže byť prijatý každý človek bez ohľadu na vek,
pohlavie, národnosť, rasu, sociálne postavenie či náboženské
vyznanie. Hlavným kritériom je zdravotný stav chorého, t.j.
postupujúca choroba, ktorá ohrozuje život pacienta, súčasne nie je
potrebná hospitalizácia a nie je možná dostatočná domáca liečba.
Prednosť majú nevyliečiteľne chorí, v terminálnom štádiu. Chorý je
do hospicu prijatý na vlastnú žiadosť alebo na žiadosť svojej rodiny
a na odporučenie svojho ošetrujúceho lekára. Je potrebný písomný,
slobodný a informovaný súhlas pacienta ( Mojtová, 2008).
Informovanie nevyliečiteľne chorých a zomierajúcich pacientov
• Komunikácia s nevyliečiteľne chorými a zomierajúcimi je
mimoriadne zložitá a v praxi náročná. V minulosti sa často používala
stratégia milosrdného klamstva (pia feaus). V súčasnosti sa
preferuje stratégia „pravdy po kvapkách“ a príklon k pravdivej
informácii (Mojtová, 2008). V súvislosti s touto problematikou
existuje viacero mýtov. Najťažšie je oznámiť pravdivé informácie
a onkologickom ochorení alebo vrodenej chybe dieťaťa
s minimálnou perspektívou. Do tejto skupiny patria aj pacienti so
zlyhávaním obličiek, pečene, ľudia po ťažkých autonehodách.
Pacient, ktorý môže žiť naďalej, musí však úplne zmeniť svoj životný
štýl (stravovanie, obmedzenie aktivít, odkázanosť na pomoc
druhých a iné).
• Veľmi dôležitá je informovanosť a aktívne zapájanie
pacienta do rozhodovacích procesov. Medzi argumenty
pre oznámenie pravdy patrí:
• pravdu nemožno zamlčať,
• pre milosrdnú lož musí byť dôvod,
• forenzné (súdne) dôsledky zamlčania či neoznámenia
pravdy.
• Špeciálna situácia pri oznámení diagnózy onkologickým
pacientom. Pravdivé informácie sa oznamujú aj
pacientom s ťažkým malígnym ochorením, spôsob
informácie o diagnóze je individuálny, závisí od
klinického a psychického stavu pacienta. Pacientovi však
nikdy nemožno zobrať nádej a je potrebné si ho
vypočuť!! Medzi zdravotníckymi pracovníkmi nesmie byť
ambivalencia. Je dôležité, aby prístup všetkých
zainteresovaných bol rovnaký.
Komplexná terminálna starostlivosť - sprevádzanie
• Najdôležitejším prvkom v starostlivosti o umierajúceho je sprevádzanie.
• Holistický prístup je filozofia uplatňovaná v starostlivosti o zomierajúceho.
Ide o komplexnú terminálnu starostlivosť o človeka v chápaní – bio –
psycho – sociálnej jednotky. Má tieto roviny:
• Biologická rovina spočíva v liečbe, tlmení bolesti, v odstraňovaní
príznakov (horúčka, dehydratácia), ďalej vo vlastnom ošetrovaní
a opatrovaní (udržiavanie hygieny, čistoty tela, úprava postele,
polohovanie) a v rešpektovaní pacienta na súkromie, intimitu, autonómiu.
• Psychologická rovina pomáha zvládnuť ťažkosti vyplývajúce z liečby,
psychologicky zvládnuť bolesť, vyrovnať sa s chorobou, akceptovať
zomieranie a smrť, naučiť sa využívať čas, ktorý mu zostáva a nachádzať
zmysel jeho života.
• Sociálna rovina terminálnej starostlivosti súvisí so jeho sociálnym
zabezpečením, napríklad s vyrovnávaním sa so zmenou rolí v rodine,
spoluprácu s rodinou a priateľmi, rešpektovanie pacienta ako jedinečnej
osoby, pomoci pri sociálnej izolácii ale aj pomoc pri konkrétnych
činnostiach ako je práceneschopnosť, vybavovanie invalidného dôchodku
a riešenie finančných problémov.
• Duchovná rovina terminálnej starostlivosti a sprevádzania spočíva
v udržiavaní kontaktov, aby zomierajúci nebol sám, umožniť mu, aby sa
mohol vyjadriť, v rešpektovaní jeho samého, v úcte, empatii
a v pastorálnej starostlivosti.
• Súčasťou komplexnej starostlivosti o zomierajúceho sú
okrem zdravotníckych pracovníkov lekárov a zdravotných
sestier, psychológovia, psychiatri, sociálni pracovníci,
asistenti výživy, rehabilitační pracovníci, liečební
pedagógovia a duchovní. Neoddeliteľnou súčasťou
multidisciplinárneho tímu je samotný pacient, jeho rodina a
priatelia. V súčasnosti nápomocní sú dobrovoľní pracovníci,
členovia mimovládnych organizácií a občianskych združení.
• Úloha sociálnych pracovníkov s starostlivosti o ľudí
dlhodobo chorých a terminálne chorých je
neodmysliteľnou súčasťou multidisciplinárneho tímu. Znova
zdôrazňujeme, že je veľkou chybou, že sociálni pracovníci
nie sú oficiálnou súčasťou pracovníkov v zdravotníctve. Od
roku 2009 presadzujeme aj cez Radu vlády pre otázky ľudí
so zdravotným postihnutím, aby sa rezorty MZ SR a MPSVaR
dohodli na zmysluplnom postupe a znovu zaradení
sociálnych pracovníkov do zdravotníctva.
9. SOCIÁLNA PRÁCA NA PSYCHIATRICKÝCH
ODDELENIACH
Naša spoločnosť nie je stále vyrovnaná s problematikou
duševných chorôb. Ľudia s psychiatrickými diagnózami sú takí
istí pacienti ako akýkoľvek iní. Potrebujú pomoc lekárov,
zdravotných sestier, psychológov, sociálnych pracovníkov
a iných odborníkov.
Väčšina duševných chorôb je v súčasnosti liečiteľná. Trendom je
však ambulantná a nie ústavná starostlivosť. Dobre liečení
a vedení pacienti sa môžu po psychiatrickej intervencie vrátiť
do zamestnania a sú schopní pracovať a zastávať aj vysoké
pozície.
Súčasný rýchly spôsob života, životný štýl ľudí, stresové situácie,
práca „nadčas“ a veľa iných faktorov sa podieľajú na zvýšenej
incidencii a prevalencii psychiatrických porúch. Ľudí
vyžadujúcich psychiatrickú liečbu pribúda a paradoxne ubúdajú
počty lôžok na psychiatrických oddeleniach, zatvárajú sa
liečebne pre dlhodobo duševne chorých. Chýbajú doliečovacie
zariadenia a denné centrá pre ľudí s duševnými chorobami.
Etický prístup k pacientom na psychiatrii
• Liečba akútne duševne chorých je náročná. Vyžaduje si veľa
pozornosti, odborných skúseností, je náročná na čas,
fyzické sily a psychiku odborného personálu. Niekedy trvá
niekoľko týždňov alebo mesiacov kým sa pacient stabilizuje.
Aj počiatočne úspešná liečba môže prejsť do relapsu
a liečbu treba zopakovať.
• Hospitalizácia môže byť dobrovoľná alebo nedobrovoľná.
Hlavné etické okruhy v psychiatrii:
• Ochrana pacientov pred nevhodným zaobchádzaním,
neoprávneným zásahom do ich slobôd (súdne
posudzovanie, nátlak).
• Zdôraznenie práv pacientov s psychiatrickými chorobami
a rešpektovanie ich práva na sebarozhodovanie alebo
spolurozhodovanie.
• Snaha o zmenu prístupu laickej a zdravotníckej verejnosti
k psychiatrickým pacientom.
Úlohy sociálnych pracovníkov v psychiatrických zariadeniach a v
liečebniach:
• sociálny pracovník sa stará o sociálnu dimenziu človeka,
• má veľmi dôležitú úlohu v tíme odborníkov, pretože psychické choroby
súvisia úzko so sociálnym prostredím chorého,
• získava údaje pre sociálnu anamnézu, pri získavaní objektívnych údajov
spolupracuje s rodinou pacienta, participuje na komplexnej terapii,
• analýzou údajov a problémov spoločenského prostredia určuje sociálnu
diagnózu, urobí rozbor sociálnej situácie a vypracuje plán sociálnej
terapie a resocializácie,
• vykonáva psychosociálnu rehabilitáciu,
• po výcviku môže vykonávať niektoré psychoterapeutické postupy ako
kognitívno-behaviorálne terapie,
• poskytuje odborné poradenstvo – informácie z oblasti sociálneho
zabezpečenia, občianskeho, právneho a rodinného práva,
• pomáha pri uplatňovaní nárokov na nemocenské poistenie, sociálneho
a dôchodkového zabezpečenia,
• pri riešené bytových problémov, umiestňovaní pacientov do sociálnych
zariadení,
• pri ochrannej liečbe,
• pri majetkovo – právnych záležitostiach.
10. ZDRAVOTNÉ POSTIHNUTIE
Definícia zdravotného postihnutia
• Podľa definície OSN (Dohovor OSN, 2006) medzi osoby so
zdravotným postihnutím, sú zahrnutí jedinci, ktorí majú dlhodobé
fyzické, duševné, mentálne (intelektové) a zmyslové postihnutie,
ktoré v interakcii s rôznymi prekážkami môže brániť ich plnému,
účinnému zapojeniu sa do spoločnosti na rovnoprávnom základe
s ostatnými občanmi.
• Podľa zákona 461/2003 Z.z. invalidným občanom o sociálnom
poistení je ten, u ktorého rozhodnutím posudkovej komisie sociálnej
poisťovne je percentuálna miera poklesu schopnosti vykonávať
zárobkovú činnosť z dôvodu telesnej poruchy, duševnej poruchy
alebo poruchy správania vyššia ako 40%. Občanom so zdravotným
postihnutím je občan, ktorý má pokles schopnosti vykonávať
zárobkovú činnosť o 20 %, ale najviac o 40 % podľa osobitného
predpisu.
• Občanom s ťažkým zdravotným postihnutím podľa Z. z. 447/2008 je
občan, u ktorého pokles miery funkčnej schopnosti je 50% a viac
ako 50 %.
• V popredí záujmu ICF - „Medzinárodnej klasifikácie
funkčnej schopnosti, disability a zdravia“ z r. 2002 je
posúdenie zdravotného stavu jedinca z bio-psycho-socioenvironmentálneho aspektu.
• Pri posudzovaní občana zdravotne postihnutého, resp.
ťažko zdravotne postihnutého sa berie do úvahy jeho
porucha (impairment) - akákoľvek strata alebo
abnormálnosť v psychologickej, fyziologickej alebo
anatomickej štruktúre alebo funkcii, jeho dizabilita
(postihnutie) alebo akékoľvek obmedzenie, alebo
nedostatok schopnosti vykonávať nejakú činnosť
spôsobom, alebo v rozsahu, aký je považovaný u človeka
za normálny a jeho handicap – nepriaznivá spoločenská
situácia, vyplývajúca z poruchy alebo postihnutia, ktorá
obmedzuje alebo znemožňuje plnenie úloh, ktoré sú
pre túto osobu normálne (vzhľadom na vek, pohlavie,
sociálne a kultúrne podmienky).
Ľudia so zdravotným postihnutím, evidencia, register a starnutie
• Evidenciu osôb so zdravotným /ťažkým zdravotným postihnutím
vedú úrady práce a odbory sociálnych vecí, ktoré vydávajú
rozhodnutia o zdravotnom, ev. ťažkom zdravotnom postihnutí na
základe odporučenia posudkových komisií.
• Neexistujú presné evidencie občanov so zdravotným postihnutím
podľa špecifikácie druhu postihnutia.
• Približne 10 % občanov má zdravotné postihnutie a medzi nimi 2 – 3
% sú občania s mentálnym (intelektovým) postihnutím.
• Priemerný vek obyvateľov so zdravotným postihnutím sa vďaka
zlepšenej zdravotnej starostlivosti zvyšuje. Zvyšuje sa stredná dĺžka
života občanov so ZP, pribúda počet občanov so ZP vo veku nad 65
rokov.
• Dospelí ľudia a seniori so zdravotným postihnutím majú okrem
diagnózy, pre ktorú boli uznaní občanmi so zdravotným postihnutím
ďalšie chorobné stavy.
• Na Slovensku nemáme vybudované špecializované zariadenia
a odborné ambulancie, kde by sa venovali špeciálne ľuďom
s rôznym zdravotným postihnutím, ktorí si vyžadujú špecifické
ošetrenie, mimoriadny prístup zdravotníckeho personálu a väčší
časový priestor pri ošetrení a komunikácii.
Oblasti zdravotného postihnutia a klasifikácia postihnutia
•
•
•
•
•
Mentálne postihnutie – intelektová dizabilita
Telesné postihnutie
Sluchové postihnutie
Zrakové postihnutie
Kombinované postihnutia – prelínanie jednotlivých
postihnutí, napríklad u geneticky podmienených
syndrómoch
• Civilizačné choroby (chronické choroby, vrodené
chyby), tvoria asi 90 % všetkých ľudí so ZP
Klasifikácia postihnutia
• Pri posudzovaní zdravotného stavu občana so zdravotným
postihnutím sa berú do úvahy nasledovné sociálne dôsledky
narušenia zdravia:
• dizabilita v správaní sa,
• dizabilita v komunikácii (dizabilita k porozumeniu reči,
k rozprávaniu, k počúvaniu reči), v orientácii,
• dizabilita v osobnej starostlivosti (problémy s kontrolou
vylučovania, v osobnej hygiene, v obliekaní, v stravovaní),
• lokomotorická dizabilita (dizabilita k chôdzi, k behu,
k zdolávaniu schodov, k premiestňovaniu, k doprave,
k zdvíhaniu, iná ), dizabilita v obratnosti
• situačná dizabilita (vo vytrvalosti, k znášaniu teploty,
k znášaniu hluku, osvetlenia, pracovných stresov, k znášaniu
iných činiteľov životného prostredia, iné),
• a iné obmedzenie činnosti.
Možnosti vzniku „znevýhodnenia“ – sociálnych
dôsledkov poruchy, postihnutia
(pozn. Podľa „Dohovoru“ by sme nemali používať termín
handicap)
• Orientačné a komunikačné znevýhodnenie,
• Znevýhodnenie vo fyzickej nezávislosti (nezávislosť
vzhľadom k pomôckam a podpore iných ľudí),
• pohybové znevýhodnenie (možnosť a rozsah pohyblivosti
od referenčného bodu, napr. postele),
• Znevýhodnenie v zamestnaní (ako je to obvyklé vzhľadom
na pohlavie, vek a kultúru),
• Znevýhodnenie v spoločenskej integrácii (podieľať sa na
obvyklých spoločenských vzťahoch a udržovať ich),
• Znevýhodnenie v hospodárskej sebestačnosti (obvyklá
socio-ekonomická činnosť a nezávislosť).
Poruchy telesnej štruktúry a pohybovej funkcie – dizabilita v
mobilite
A. Vrodené poruchy štruktúry alebo funkcie tela : chýbanie, resp.
deformácia končatiny, detská mozgová obrna, spina bifida a iné,
B. Poúrazové stavy, tiež dôsledky artritíd alebo artrózy,
C. Dôsledky neurologických ochorení: Roztrúsená mozgovo-miechová
skleróza, dôsledky neuromuskulárnych ochorení - svalové dystrofie,
Myasthenia gravis, Parkinsonova choroba a iné.
Ako možno pomôcť inklúzii osôb s telesným postihnutím ?
• vytváraním bezbariérového životného prostredia a to aj v zmysle čo
najširšej prístupnosti k informáciám, dobrej komunikácie a
odstraňovania bariér aj v medziľudských vzťahoch,
• zabezpečením komplexnej habilitácie a rehabilitácie, vrátane
zabezpečenia potrebných zdravotných a kompenzačných pomôcok,
• primeranej vzdelanostnej úrovne a prípravy na povolanie,
• poskytovaním primeranej informačno - komunikačnej technológie pri
vzdelávaní, pracovnom uplatnení i v každodennom spoločenskom
živote,
• vytváraním podmienok pre primerané zamestnávanie, poskytovaním
podporných služieb a príspevkov.
B. Poruchy zmyslových orgánov - dizabilita v orientácii, v
prístupe k informáciám a v komunikácii
• Poruchy zraku (strata oka, ťažká porucha zraku u
oboch očí, resp. u jedného oka s oslabením zraku
druhého oka, stredná porucha zraku u oboch očí,
iná porucha zraku)
• Poruchy sluchu (poruchy sluchovej citlivosti úplná, alebo hlboká porucha vývoja sluchu,
hlboká obojstranná strata sluchu, resp. v jednom
uchu so stredne ťažkou poruchou druhého ucha,
stredne ťažká obojstranná porucha sluchu, iná
porucha sluchovej citlivosti), iné sluchové alebo
ušné poruchy,
• Porucha vestibulárnej funkcie.
C. Civilizačné choroby alebo chronické choroby (poruchy
vnútorných orgánov)
Ide o veľmi širokú skupiny chorôb vrodených
a získaných, ktoré vedú k zdravotnému alebo
ťažkému zdravotnému postihnutiu.
Patria sem:
• vrodené chyby,
• onkologické choroby,
• choroby respiračného traktu a kardiologické,
• choroby zažívacieho traktu,
• choroby nefrologické a urologické,
• poruchy vnútorných orgánov,
• choroby reprodukčnej a endokrinnej funkcie.
D. Mentálne postihnutie – intelektová dizabilita
• charakterizuje ho signifikantne znížená intelektová
schopnosť, porucha adaptívneho správania a výskyt
v priebehu vývoja jedinca, t.j. do 18. roku života.
• Ľudia s mentálnym postihnutím potrebujú intervenciu
sociálnych pracovníkov, ktorí im zabezpečujú podporné
poradenstvo, intervenciu s ostatnými odborníkmi, pomoc
a podporu rodinám, podporu ich rodín, kontakt so školou,
komunitou a iné. Súčasťou práce sociálnych pracovníkov
sú oddelenia včasnej starostlivosti v rámci fakultných
nemocníc, špeciálno – pedagogické poradne, špeciálne
materské školy a špeciálne školy, praktické školy, Agentúry
podporovaného zamestnávania, podporované
zamestnanie, podporované bývanie a iné aktivity.
• Sociálnu intervenciu poskytujú podľa stupňa postihnutia a
sociálnej situácie v rodine (napr. riešenie bezbariérovosti,
prístupnosti k informáciám, v komunikácii).
Aktuálne problémy ľudí so zdravotným postihnutím
• ne-bariérovosť niektorých zdravotníckych zariadení a nevhodné architektonické
riešenie mnohých oddelení pre ťažko mobilných pacientov,
• nedostatok lôžok, ev. nedostatok priestorov pre imobilných pacientov,
nevhodne riešené kúpeľne a toalety,
• neumožnenie hospitalizácie občanov so ŤZP spolu so sprievodom nad 18 rokov
(rodinných príslušníkov, asistentov),
• absencia centier – oddelení včasnej starostlivosti a oddelení pre nerovnomerný
vývin dieťaťa,
• absenciu zariadení pre dlhodobú starostlivosť,
• nedostupnosť alebo ťažkú dostupnosť špecializovaných zariadení,
• nedostatočné personálne obsadenie zdravotníckych zariadení zdravotníckym
ale aj nezdravotníckym personálom (psychológovia, sociálni pracovníci),
• preťaženosť ošetrujúcim personálom,
• nedostatočnú ošetrovateľskú starostlivosť o ľudí mentálnym a viacnásobným
postihnutím,
• nevytvorenú sieť špecializovaných ambulancií – oddelení, napríklad chýbajú
stomatologické ambulancie a oddelenia pre stomatologické a iné ošetrovanie
ťažko zvládnuteľných, nekomunikatívnych občanov so ZP, napríklad deti
a dospelí ľudia s autizmom, niektorými psychiatrickými diagnózami, s
Downovým syndrómom a inými diagnózami pacientov s mentálnym
postihnutím, alebo občanov so sluchovým a zrakovým postihnutím.
•
•
•
•
Navrhované všeobecné opatrenia pre zlepšenie zdravotnej
starostlivosti o ľudí so zdravotným postihnutím:
Vytvoriť register občanov so zdravotným postihnutím.
Poveriť príslušné zdravotnícke inštitúcie, úrady práce, sociálnych
vecí a rodiny, špeciálno – pedagogické poradne hláseniami
o zdravotnom postihnutí a NCZI ich spracovaním.
Vyriešiť následnú zdravotnú a ošetrovateľskú starostlivosť
o občanov s mimoriadne ťažkým zdravotným postihnutím po
prepustení z nemocničných zariadení.
Zlepšiť prístupnosť pre občanov so ZP v zdravotníckych
zariadeniach bezbariérovými vstupmi (rampy, zdvíhacie plošiny)
do ambulancií, polikliník, nemocníc a iných zdravotníckych
zariadení, zabezpečiť prístup do ambulancií a zlepšiť dispozičné
riešenia podľa noriem (výťahy, dostatočná šírka dvier ako aj
priestorov pre vozíky), izby zariadiť spôsobom vyhovujúcim aj
pre pobyty imobilných pacientov (šírka dverí podľa noriem,
prístup k sociálnym zariadeniam, WC, osadenie umývadiel).
Vybaviť lôžkové oddelenia polohovacími posteľami, zdvihákmi
a ostatným potrebnými pomôckami pre manipuláciu
s imobilnými pacientmi.
• Vytvoriť špecializované centrá pre potreby občanov so ZP kde dostanú
komplexnú pomoc a poradenstvo ohľadom svojho zdravotného
postihnutia a potreby kompenzačných pomôcok.
• Vytvoriť centrá včasnej starostlivosti (včasnej intervencie) pre deti so ZP
do 6. rokov a oddelenia pre nerovnomerný vývin detí do 18. roku života.
Systém včasnej starostlivosti si vyžaduje multidisciplinárny prístup
odborníkov z radov zdravotníckych a nezdravotníckych profesií (psychológ,
sociálny pracovník, logopéd, špeciálny pedagóg – liečebný pedagóg,
dietológ - asistent na výživu).
• Vyšetriť pacientov s ŤZP, so sťaženou komunikáciou u odborných lekárov
bez hradenia poplatku na určitú hodinu (autisti a viacnásobne postihnutí
občania).
• Zvýšiť limity – index obťažnosti (bodové navŕšenie na 2.5 násobku) od
zdravotných poisťovní za zdravotnícke výkony pre pacientov s ŤZP
v odborných ambulanciách a zvýšiť limity za starostlivosť o imobilných
pacientov a pacientov s narušenou komunikáciou v nemocničných
zariadeniach.
• Zvýšiť počet liečební pre dlhodobo chorých, vyriešiť problém dlhodobej
starostlivosti o dlhodobo chorých a terminálne chorých pacientov, ktorí si
vyžadujú paliatívnu starostlivosť zvýšiť úroveň ošetrovateľstva, napríklad
pri vykonávaní osobnej hygieny v zdravotníckych zariadeniach.
• Umožniť kúpeľnú liečbu aj pacientom – deťom a dospelým
ľuďom s inkontinenciou.
• Zabezpečiť hospitalizáciu občanov s ŤZP so sprievodom.
• Zabezpečiť pravidelné preventívne prehliadky občanom so ZP
v zariadeniach ústavnej starostlivosti (DSS).
• Predpisovanie ortopedických pomôcok a kompenzačných
pomôcok cez zdravotné poisťovne nie je v súlade
s predpisovanými pomôckami lekárov – špecialistov, kde často
revízny lekár určuje pomôcku aj keď nemá potrebné kvalifikáciu
a nepozná pacienta.
• Zabezpečiť stanovenie maximálneho doplatku za lieky pre
pacientov, ktoré sa menia v priebehu krátkych období, doplniť
za členov Kategorizačnej komisie aj reprezentantov pacientov.
• Zariadiť kontrolu predpisovania psychofarmák občanom so ZP
(MP) v zariadeniach ústavnej starostlivosti (DSS) a zabezpečiť
informovanosť rodinných príslušníkov o nevyhnutnosti ich
preskripcie. Zabezpečiť dostupnosť liekov a zdravotníckych
pomôcok.
• Podporovať zdravotnú osvetu na zdravý spôsob stravovania
a životného štýlu podporou edukačných aktivít na školách,
zvýšením počtu hodín telesnej výchovy a podporou
športových aktivít detí ako prevenciu civilizačných chorôb.
• Sociálni pracovníci sú neodmysliteľnou súčasťou zdravotnej
starostlivosti o občanov so ZP. Sociálni pracovníci vypadli zo
siete poskytovateľov zdravotníckej starostlivosti.
• Vytvoriť špecializácie vzdelávania sociálnych pracovníkov pre
jednotlivé druhy zdravotného postihnutia.
• Zabezpečiť informačné materiály s aktuálnymi kontaktmi na
inštitúcie (zamerané na oblasti: špeciálno-pedagogické,
zdravotnícke, zariadenia sociálnych služieb, sociálnorehabilitačné, terapeutické, psychologické, psychiatrické,
mimovládne, a pod.) zaoberajúce sa deťmi so zdravotným
postihnutím podľa jednotlivých druhov zdravotného
postihnutia, aby sme zabezpečili od zdravotníckeho
personálu, aby sa v starostlivosti o osoby so zdravotným
postihnutím pristupovalo komplexe.