Transcript Zvieratá a zvuk.

ZVIERATÁ A ZVUK
ECHOLOKÁCIA
• Je to používanie ozvien zvukov produkovaného
určitými zvieratami za účelom zistenia prekážok
a potravy. Zvieratá, ktoré používajú echolokáciu,
žijú prevažne tam, kde je nedostatok svetla.
• Niektoré z týchto zvierat sú netopiere, delfíny,
niektoré druhy veľrýb, niekoľko druhov vtákov.
Prvým krokom pri echolokácii je vydávanie
zvuku. Vysoké frekvencie zabezpečia lepšiu
rozpoznateľnosť cieľov ako nízke frekvencie. Nie
každé zviera používa ultrazvuk na echolokáciu.
• Zvuky používané pri echolokácii sa môžu
vytvoriť v hlasovej skrinke, ústach alebo
inej časti hlavy. Potom, silne vyvinutý
sluchový systém registruje vracajúce sa
ozveny (zvuky, ktoré sa odrazili od
predmetov). Aby echolokácia fungovala
ako má, musí byť vyslaný zvuk
zaregistrovaný mozgom, aby mohol byť
neskôr porovnaný s jeho ozvenou.
Používanie echolokácie umožňuje
niektorým zvieratám efektívne loviť korisť
alebo vidieť v tme.
INFRAZVUK
• Výskumy ukázali, že infrazvuk vnímajú mnohé
morské živočíchy (ryby, medúzy). Je to pre nich
varovanie pred vlnobitím a búrkami. Na ľudský
organizmus pôsobí infrazvuk škodlivo najmä
vtedy, ak má frekvenciu približne rovnakú, ako je
frekvencia tlkotu srdca. Tým, že človek infrazvuk
nepočuje, je chránený pred mnohými zdrojmi
hluku. Umožňuje mu to napr. pokojný spánok,
lebo neregistruje vlastný krvný obeh.
NETOPIERE
• Ukazuje sa, že zvuky, ktoré vydávajú netopiere môžu
dosiahnuť hlasitosť až 140 dB, čo je o 20 dB viac ako
hlasitosť rockového koncertu a 15dB nad ľudskou
hranicou bolesti.
Takto dokáže netopier rozoznať na pol metra predmet
veľkosti 6 mm. Netopiere vysielajú pootvorenou
papuľkou sériu veľmi krátkych, iba dve až tri tisíciny
sekundy trvajúcich zvukov. Pomocou zachytených
odrazených zvukových vĺn potom určia predmet v
priestore. Tieto zvuky sa vo vzduchu nešíria do veľkej
diaľky, takže netopiere dokážu zachytiť korisť len v
malom okruhu.
• Netopiere sú hlasnejšie ako rockový
koncert a to jedno z možných
vysvetlení, prečo rocková hviezda Ozzy
Osbourne neslávne odhrýzal hlavy
netopierom: nemohol vystáť
konkurenciu.
DELFÍNY
• Delfíny sa navzájom dorozumievajú mľaskavými a
cvakavými zvukmi. Nie je presne známe, koľko znakov
táto “reč“ obsahuje, rozhodne však niet pochýb o tom, že
delfíny navzájom spoznávajú a odpovedajú si. Delfín
vydáva zvuky z dvoch dôvodov- pri komunikácii so
svojimi druhmi a pri získavaní informácií o svojom okolí,
predovšetkým o prítomnosti rýb, ktoré loví. Každý
jedinec ja schopný vydať okolo 32 rôznych zvukov
vrátane individuálneho pískania. Ďalšie zvuky zahŕňajú
zúrivé cvakanie, často sprevádzajúce stretnutie
agresívnych samcov. Delfíny okrem vysokofrekvenčných
hvizdov používaných na vzájomné dorozumievanie sa
vydávajú cvakavé zvuky, ktoré sa odrážajú od
predmetov a podávajú informácie o okolitom mori. Vedci
sa pokúšali zostaviť slovní zvukov delfína, ale mnohé
zostávajú pre ľudí naďalej záhadou. Snažili sa odhaliť aj
presný mechanizmus, ktorý delfíny využívajú na
vytváranie týchto veľmi rozdielnych zvukov.
• Delfíny vydávajú a prijímajú zvuky s frekvenciou
250 – 220 000 Hz. Nízkofrekvenčné zvuky
vydávajú cez tzv. melón a zisťujú nimi
prítomnosť a polohu veľmi vzdialených
predmetov. Vysokofrekvenčné zvuky vydávajú
cez koniec rypáka a spresňujú si pomocou nich
znalosti o blížiacich predmetoch. Odrazený zvuk
prijímajú tukovým tkanivom v spodnej čeľusti,
odkiaľ zvuk smeruje do bubienkovej vydutiny.
Mozog prijaté zvuky analyzuje a poskytuje
delfínovi zvukový obraz o skúmanom predmete.
VEĽRYBY
• Veľryby používajú zvuk podobne ako netopiere, vysielajú
zvuk, ktorý sa odrazí od objektu a vráti sa k nim. Z toho
dokážu rozpoznať veľkosť, tvar, povrchové vlastnosti a
pohyb objektu, rovnako aj vzdialenosť od objektu. Vďaka
echolácií sú veľryby schopné vyhľadať, prenasledovať a
chytiť rýchle plávajúcu obeť v absolútnej tme. Je to tak
vyvinutá vlastnosť, že pomocou nej dokážu rozlíšiť
potencionálnu obeť od lode. Veľryby sú schopné v zajatí
naučiť sa rozlišovať napríklad loptičky rôznych farieb,
veľkostí a tvarov.
Veľryby používajú zvuky aj pre komunikáciu. Či už
jednoduché stonanie, pískanie, mľaskanie alebo zložité
'spievanie' vráskavca dlhoplutvého. Spev veľrýb sa
pohybuje v rozsahu od 160 do 170 dB, niektoré
druhy dosiahnu až 200 dB. Najhlasnejšie zvuky
vydávajú na frekvenciách 17 až 30 Hz.
ZVIERATÁ A INFRAZVUK
• Možnosti zachytávať zvukové kmity rôznej frekvencie majú
jednotlivé zvieratá odlišné od ľudí, čo vyplýva z rozdielu stavby
sluchového ústrojenstva.
• Slimáky dokážu napríklad zachytiť iba veľmi úzku škálu od 200 do
800 Hz.
• Netopiere však zachytajú frekvenčný rozsah od 1000 Hz až do 120
000 Hz.
• Naopak holuby dokážu počuť zvuky veľmi nízkych frekvencií, v
infrazvukovom pásme 0,1 až 16 Hz. Pomocou tejto schopnosti
dokážu registrovať vlny blížiaceho sa zemetrasenia.
• Slony komunikujú pomocou infrazvuku až do vzdialenosti 15 km.
Podobne mnohé vtáky a morské zvieratá majú špeciálnu schopnosť
zachytiť infrazvukové kmity, tzv. „hlas mora“, ktoré predchádzajú
búrkam.
• Značne citlivé sú na ne medúzy, ktoré niekoľko hodín pred búrkou
odplávajú od brehu a morské blchy, ktoré vylezú na súš.
• Niektoré veľryby dokonca pomocou infrazvukových kmitov lovia
korisť tak, že ju dokážu omráčiť pomocou nepočuteľných zvukov.
ZAUJÍMAVOSTI O INFRAZVUKU
•
· Ryby počujú len infrazvuk. O ich príjme a spracovaní
zvuku toho veľa nevieme. V každom prípade, naše
bežné zvuky nepočujú - ak sa vám to zdá - tak potom
reagujú na vlnenie, ale náš rozhovor určite nepočujú.
· Slony na dorozumievanie využívajú tóny s frekvenciou
nižšou ako 16 Hz, tzv. infrazvuk, ktorý je takisto
nepočuteľný pre ľudské ucho.
· Trúbenie na lastúru sa aj v našich krajoch v stredoveku
používalo k odvráteniu búrky. Trúbenie na lastúru
skutočne vydáva nám nepočuteľný tón (infrazvuk), ktorý
dokáže rozvibrovať jemné kvapky vody v mrakoch a tým
spustiť dážď skôr ako zasiahne polia a zničí úrodu.
VYPRACOVALI:
DOMINIKA SMOLÁROVÁ
MARTINA VESELOVSKÁ