Transcript Osvietenstvo a klasicizmus (1780 – 1840).

Osvietenstvo a
klasicizmus (1780 –
1840)
Koniec 18. storočia a prvá polovica 19. storočia boli obdobím národného
obrodenia, osvietenstva a klasicizmu.
V tomto období sa výrazne zmenil charakter slovenskej literatúry – svetská
literatúra získala prevahu nad náboženskou, rozvíjali sa nové literárne
žánre, položili sa základy slovenskej umeleckej prózy, poézie a drámy.
Obdobie národného obrodenia sa zvyčajne člení na dve fázy:
1.
Fáza národného obrodenia – osvietenská literatúra (1780-1820)
2.
Fáza národného obrodenia – klasicizmus (pribl. 1820 – 1840, niekedy sa
táto fáza označuje i ako preromantizmus.)
Najvýznamnejšími predstaviteľmi slovenskej osvietenskej vedy a literatúry boli
jazykovedec ANTON BERNOLÁK a spisovatelia JOZEF IGNÁC BAJZA
a JURAJ FÁNDLY.
Najvýznamnejšími predstaviteľmi slovenského literárneho klasicizmu
(preromantizmu) boli vedec PAVEL JOZEF ŠAFÁRIK, básnici JÁN
HOLLÝ, JÁN KOLLÁR a dramatik JÁN CHALUPKA.

Obdobie osvietenského klasicizmu na Slovensku

koniec 18. storočia – obdobie kultúrneho a spoločenského rozvoja.
Predpokladom rozvoja boli reformy Márie Terézie a Jozefa II (školské
reformy, tolerančný patent, zakladanie manufatúr a pod.).

reformy otvorili cestu humánnejším a slobodnejším spoločenským pomerom
a urýchlili proces premeny slovenskej národnosti na novodobý moderný
národ – obdobie národného obrodenia. Obrodenie sa spočiatku
prejavovalo postupnou aktivizáciou národne cítiacej inteligencie, ktorá sa
snažila o kultúrne, spoločenské, ale i hospodárske povznesenie národa,
o jeho kultúrne a neskôr aj politické zrovnoprávnenie v rámci
mnohonárodnostného Uhorska i celej habsburskej monarchie.

jazyková otázka – pre rozvoj moderného slovenského národa a jeho
literatúry sa stala dôležitou otázkou vytvorenia jednotného spisovného
a literárneho jazyka. Používanie viacerých literárnych jazykov (latinčina,
nemčina, čeština), zrozumiteľných len úzkej skupine vzdelancov a čitateľov,
sa ukázalo ako nevyhovujúce. Systémovú podobu vytvorenia nadnárečovej
jazykovej normy dali mladí katolícki vzdelanci študujúci v generálnom
seminári pre výchovu kňazov v Bratislave.
Anton Bernolák
-
-
zdôvodnil a kodifikoval spisovný jazyk (bernolákovčina).
za základ nového spisovného jazyka zvolil kultúrnu západoslovenčinu, ktorú
doplnil stredoslovenskými pvkami. V spise Dissertatio philologico-critica
de literis Slavorum (1787) s pravopisnou prílohou Orthographia opísal
a zdôvodnil pravopisnú a grafickú sústavu bernolákovčiny. Zaviedol
diakritický pravopis.
gramatickú stavbu novej spisovnej slovenčiny vysvetlil v knihe Slovenská
gramatika,
tvorenie slov opísal v spise Etymológia slovenských slov
slovnú zásobu v šesťzväzkovom slovníku Slovár Slovenskí, ČeskoLaťinsko-Ňemecko-Uherskí.
Bernolákova slovenčina mala ambície stať sa celonárodným literárnym
jazykom. Jej používanie sa však obmedzilo iba na okruh katolíckych
vzdelancov, ktorých nazývame bernolákovci (J. Fándly, M. Hamuljak, A.
Ottmayer, J. Hollý)
Začiatky literatúry v slovenskom spisovnom
jazyku – Jozef Ignác Bajza a Juraj Fándly
Jozef Ignác Bajza (1755-1863)
-
-
-
prvý spisovateľ, ktorý založil pokrokovú tradíciu slovenskej osvietenskej
literatúry.
mladého katolíckeho kňaza poburovali domáce pomery. Svoju nespokojnosť
vyjadril v satirických veršoch, ale cirkevná cenzúra dielo nepripustila. Bajza
sa však nedal odradiť.
onedlho vyšiel tlačou prvý zväzok jeho ďalšieho diela, román René
mláďenca príhodi a skúsenoťi (1783) V tejto 1. časti románu kritizoval
Bajza islamské náboženstvo a spoločenské zriadenie vo východných
krajinách.
V druhej časti románu (1785) kritizoval už slovenské kultúrne pomery,
cirkev, prepychový život pánov a ďalšie negatívne javy. Schvaľoval cirkevne
reformy Jozefa II. – odsúdil nevzdelanosť mnohých mníchov, zbytočnú
nádheru a prepych v kresťanskom náboženstve, spôsoby, ktorými žobraví
mnísi mámili dary a pod. Cirkev túto časť románu už v tlači zhabala.
René mláďenca príhodi a skúsenosťi je prvým slovenským románom. Tento
dvojzväzkový dobrodružný poučný román napísal Bajza po slovensky
pravopisom, ktorý si sám navrhol – bol to prvý pokus o uzákonenie
spisovnej slovenčiny.
Hrdina románu René je cudzinec, syn talianskeho obchodníka. Na cestách za
obchodom vo východných krajinách ho sprevádza učiteľ Van Stiphout (von
stifout). Po stroskotaní lode sa René dostane ako otrok do Egypta. V Káhire
vyučuje Hadixu, dcéru mohamedánskeho patriarchu. Zaľúbia sa do seba, a
keď sa o tom dozvie Hadixin otec, odsúdi ich oboch na trest smrti. Napokon
im však odpúšťa a René si odvádza Hadixu do vlasti.
V 2. časti prichádza René so svojím učiteľom cez Taliansko, Viedeň a
Bratislavu do Trnavy. (Dej 2. časti už nie je dobrodružný, skladá sa z
obrazov podľa jednotlivých dní cesty.) Z Trnavy idú po dedinách a pozorujú
život ľudu a slovenskej spoločnosti (kláštor, katolícka fara, evanjelická fara,
sedliacka svadba, židovský krčmár, lakomý farár atď). Zakončenie románu
chýba.
Bajzova kritičnosť sa prejavila aj v jeho ďalšom diele, ktoré vydal pod názvom
Slovenské dvojnásobné epigrammata. Chcel dokázať schopnosť
slovenčiny aj v poézii, a preto epigramy napísal v prozódii prízvučnej i
časomernej. V týchto krátkych satirických básňach pranieroval zle ľudské
vlastnosti a slabosti.
JURAJ FÁNDLY
Fándly vstúpil do literatúry ako presvedčený stúpenec osvietenských
reforiem Jozefa II. spisom Dúverná zmlúva mezi mňíchom a diáblom
o prvních počátkoch, o starodávních aj včulájších premenách reholňíckích
(1789), ktorý patrí medzi prvé diela vydané v bernolákovčine. Dielo je
koncipované ako dialóg pokrokovo zmýšľajúceho diabla Titinilla
a konzervatívneho mnícha Athanázia. Dándly ústami osvieteného diabla
podporuje zrušenie zobravých mníšskych rádov Jozefom II, poukazuje na
ich škodlivosť a neopodstatnenosť, kritizuje nečinnosť a blahobyt mníchov.
V spise ostro bojuje proti poverám, odpustkom, odmieta prehnane pompéznu
nádheru kostolov. Spis vyvolal ostrý nesúhlas konzervatívnych cirkevných
kruhov. Dôkazom o protifándlyovskom postoji cirkevných predstaviteľov je
anonymný polemický spis Odporné zmluvání mezi rozumným mníchem
a sprostým ďáblem o mníchoch a reholníkoch složené a pamflet AntiFándly útočiaci na osobu J. Fándlyho a jeho jazky. Jedným z autorov bol
Bajza, ktorý sa nezmieril s neuznaním vlastného literárneho jazyka zo
strany bernolákovcov.
Ľudovýchovné spisy – určené širokým ľudovým vrstvám, napr. Piľní domajší
a poľní hospodár – poznatky o poľnohospodárstve. Osvetový charakter
majú i diela Zelinkár, O uhoroch ai včelách rozmlúváňí mezi úradskíma
a richtárom a Slovenský včelár.
Prátelské porozumení – idylická báseň s autobiografickými črtami napísaná
v časomerných hexametroch. Báseň je oslavou rodného kraja i miesta
posledného odpočinku
KLASICIZMUS V SLOVENSKEJ LITERATÚRE
-
-
-
Nastúpila vláda tuhého centralizmu a absolutizmu.
Každé slobodomyseľnejšie hnutie bolo úradmi bezohľadne potláčané.
Národné hnutie na Slovensku sa ocitlo vo veľmi ťažkej a nepriaznivej
situácii (hospodárske zaostávanie, národnostný útlak, nejednotnosť v
otázke národného jazyka – katolícka časť národných buditeľov písala v
bernolákovčine a evanjelická časť v biblickej češtine.)
Z jazykovej stránky pokračoval rozvoj literatúry v oboch spisovných
jazykoch: v bernolákovčine (J. Hollý) i v češtine (J. Kollár).
Hlavnými predstaviteľmi vedy a literatúry v tomto období boli: historik
PAVEL JOZEF ŠAFÁRIK, básnici JÁN HOLLÝ, JÁN KOLLÁR a dramatik
JÁN CHALUPKA.
Spisovatelia novej generácie sa usilovali utvoriť novú ideológiu, o ktorú by sa
mohlo národné hnutie oprieť. Takúto oporu videli v slovanskej vzájomnosti a
v dávnej minulosti (veľkomoravská a cyrilometodská tradícia).
Myšlienku slovanskej vzájomnosti rozpracoval Ján Kollár. Zdôraznil
spolupatričnosť slovanských národov, pričom kládol dôraz na kultúrnu a
literárnu spoluprácu.
V 30-tych rokoch 19. storočia sa začína aj rozvoj slovenského divadelníctva. V
r. 1830 založil Gašpar Fejérpataky-Belopotocký v Liptovskom Mikuláši
prvú slovenskú ochotnícku skupinu. Najúspešnejším autorom divadelných
hier bol Ján Chalupka.
Ján Hollý
Počiatky Hollého básnickej tvorby spadajú už do roku 1805, do čias jeho
štúdia v trnavskom seminári. Tvoria ju dve po latinsky písané príležitostné
básne, ktoré mu pomohli zvládnuť náročné princípy časomernej poézie.
Medzistupeň medzi latinskými básnickými začiatkami a vlastnou tvorbou
v bernolákovčine tvoria preklady z antickej poézie (Rozličné básňe
hrďinské, elegiacké a lirické z Vergília, Teokrita, Homéra, Ovidia, Tirtea
a Horáca).
Svatopluk – hrdinský epos Svatopluk bol prvým veľkým dielom J. Hollého.
Inšpirovaný bol Šafárikom a Papánkovou myšlienkou o Veľkej Morave ako o
„starom kráľovstve Slovanov.“ Podľa vzoru antických eposov sa Svatopluk
člení na 12 spevov a má záväznú kompozičnú štruktúru. Prvý spev sa
začína propozíciou – stručným naznačením obsahu celého eposu, po ktorej
nasleduje invokácia – vzývanie múzy. Dáva jej slovanské meno – Umka.
Obsahovo sa epos sústredí na väzenie Svätopluka u nemeckého panovníka
Karolmanna, ktorý ho na základe božieho vnuknutie prepustí. Karolmann
odovzdá Svätoplukovi vládu nad Rastislavovou ríšou s podmienkou, že
zostane v područí Nemcov. Napriek nepriazni Černoboga – pohanského
vládcu pekiel a panovníka Slavomíra sa Svätopluk po bojoch s Britvaldom
stáva slovanským panovníkom. Tento epos svojou pevnou kompozíciou,
časomerným veršom i množstvom detailov a scén inšpirovaných antickými
eposmi dokonale stelesňoval estetické ideály klasicizmu a svojím ideovým
zameraním, orientovaným na monumentalizáciu národných dejín, pôsobil
inšpiratívne aj na tvorbu nasledujúcich autorských tenerácií.
Cirillo-Metodiada – epické dielo, ktoré zachytáva činnosť Cyrila a Metoda na
Veľkej Morave, autor vyzdvihol ich úlohu pri šírení kresťanstva a pri
likvidáciii zvyškov pohanských kultov veľkomoravských Slovanov.
Sláv – tento epos zobrazuje fiktívny príbeh o panovníkovi mierumilovného
národa Slávovi, ktorý sa vyznamenal počas bojov s národom Čudov, ktorý
vtiahol do jeho krajiny. Jeho meno sa napokon stalo základom
pomenovania celého slovanského národa.
Selanky – 21 idylických básní, ožíva v nich svet prírody a prostý pastiersky
život. Idealizovaný pastiersky život básnik situoval do svojej prítomnosti aj
do obdobia bájnej minulosti. Frekventovaným motívom je konfrontácia
života pastierov v lone neporušenej prírody so životom v meste.
V selankách Hollý pracuje s prírodným motívom, prírodu zobrazuje
v rôznych podobách počas štyroch ročných období a dáva jej dynamický
rozmer – zobrazuje ju v neustálom pohybe.
Žalospevi a Ódi – v elegických básňach Hollý vyjadril svoj smútok nad
osudom Slovanov. V ódach zasa oslavuje svoj národ, predpovedá mu
skvelú budúcnosť, ale oslavuje aj miesta, ktoré mu boli blízke.
Ján Kollár (1793-1852)
-
-
-
-
-
je významným predstaviteľom klasicizmu a preromantizmu
keďže písal po česky, jeho dielo je súčasťou slovenskej i českej literatúry.
v Kollárovej poézii mali významné miesto nielen vlastenecké a
národnobuditeľské idey, ale aj ľúbostné motívy.
Kollár bol zástancom toho, že aj Slováci by mali ako spisovný jazyk
používať češtinu, svoje diela preto napísal v češtine. P
Postavil sa aj proti Štúrovi, keď sa ten snažil uzákoniť slovenský spisovný
jazyk.
Ján Kollár bol aj zberateľom slovenskej ľudovej poézie. Dlhé roky si
zapisoval ľudové piesne a neskôr ich vydal knižne pod názvom Národnie
zpievanky (1834-1835). Do dvoch zväzkov spievaniek zahrnul viac než
2500 piesní.
SLÁVY DCERA
-
-
-
-
Je básnicka skladba o láske k žene a slovanskej vlasti, inšpirovaná
autora k Friderike Schmidtovej, s ktorou sa zoznámil počas štúdií v
Nemecku.
Ústrednými témami Slávy dcery sú vlastenectvo a ľúbostný cit.
Slávy dcera mala v prvom vydaní tri spevy (Sála, Labe, Dunaj) po 50
znelkách (znelka = starší názov pre sonet). Kollár skladbu neskôr rozšíril na
päť spevov, ktoré spolu pozostávajú z viac než 600 zneliek. Jednotlivé
spevy majú názvy: 1. Sála, 2. Labe, Rén, Vltava, 3. Dunaj, 4, Léthé, 5.
Acheron (Léthé = gr. mytológii rieka zabudnutia, Acheron = v gr. mytológii
rieka pretekajúca podsvetím).
Celá skladba začína Předzpěvom, ktorý je jednou z najkrajších a
najznámejších častí Slávy dcery. Je písaný časomierou v elegickom
distichu. V skratke uvádza hlavné motívy ďalších spevov. Básnik žiali nad
osudom ponemčeného slovanského kmeňa Lužických Srbov. Ich zem teraz
už čisto nemeckú, charakterizuje slovami „někdy kolébka, nyní národu
mého rakev“. Obáva sa, aby podobný osud nestihol aj Slovensko.
Päť spevov Slávy dcery je spojených iba slabou epickou osnovou, a tou
je cesta básnika z Nemecka cez Čechy domov na Slovensko.
Prvý spev – Sála – obsahuje väčšinou ľúbostné sonety, v ktorých Kollár
ospevuje svoju milú, spomína si na krásne časy lásky v Jene. Zo
svojej milej utvoril ideál slovanskej devy, vybájenú dcéru bohyne
Slávy, Mínu. Básnikova ľúbosť nie je sebecká, ale je aj ohniskom lásky k
národu a k vlasti. Na otázku, či miluje viac vlasť alebo Mínu, odpovedá:
...srce vyrvu, na dvě rozlomím:
„Na“, řku, „jednu vlasti pulku, druhou Míně.“
V druhom speve – Labe, Rén, Vltava – prechádza básnik krajinami, kde
voľakedy žili Slovania, žiali nad ich osudom. Spomína na Mínu so
žiaľom, pretože je už ďaleko od nej.
V treťom speve – Dunaj – prichádza na Slovensko, kde vidí biedu, krivdy
a utrpenie. Ospevuje znovu svoju milú, zjavuje sa mu však mŕtva Mína
a básnik túži zomrieť.
V štvrtom a piatom speve – Léthé a Acheron – sa Mína mení na vílu a
sprevádza autora po slovanskom nebi a pekle. Do neba umiestnil Kollár
všetkých vynikajúcich slovanských dejateľov a do pekla odrodilcov a
neprajníkov Slovanov.
Použitá literatúra:
VARSÁNYIOVÁ, M.: Príručka slovenskej literatúry pre stredoškolákov. Komárno: VARIA,
2003. 240 s. ISBN 80-968982-7-2
ČÚZY, L. a kol.: Panoráma slovenskej literatúry I. Bratislava: SPN – Mladé letá, 2004.
169 s. ISBN 8010003166