Transcript Úvaha - SJL v HAOB

Úvaha
Obsah
1. Charakteristika úvahy
2. Úvaha v jednotlivých jazykových štýloch
3. Jazyk úvahy
4. Vetná stavba úvahy
5. Kompozícia úvahy
6. Témy maturitných úvah v posledných rokoch
7. Použitá literatúra
Charakteristika úvahy
 Najnáročnejší štylistický útvar.
 Prejavuje sa v nej myslenie, zrelosť autora, jeho pohľad na
svet, vzdelanie i skúsenosti.
 Autor sa zamýšľa nad závažnými filozofickými, vedeckými
alebo umeleckými otázkami.
 Autor nezhromažďuje ani nerozoberá fakty, ale posudzuje
známe javy z nového zorného uhla, a tak odkrýva skryté
významy, prípadne vyvodzuje všeobecné závery. Môže
pôsobiť na city, presviedčať, formovať mienku čitateľa, aby
sa na známu vec pozrel z nového hľadiska (nemusí použiť len
poznatky a fakty, ale aj svoje životné skúsenosti, zážitky či
svoje názory alebo názory iných ľudí a pod.).
 Niekedy má úvaha apelatívny charakter (autor vyzýva
čitateľa nielen na zamyslenie, ale aj na konanie).
 Autor zaujíma osobný postoj k problému, nepoučuje, ale
zamýšľa sa, často necháva nastolené otázky otvorené a
ponecháva na čitateľovi, aby ich sám doriešil (tým ho
nenásilne a pôsobivo ovplyvňuje).
Úvaha v jednotlivých jazykových
štýloch
Hovorový štýl:
Umelecký štýl:
Náučný štýl:
Publicistický štýl:
- jednoduché krátke zamyslenie
- príslovie
- uvažovanie rozprávača
- uvažovanie postáv
- úvahová/reflexívna lyrika
- recenzia, diskusný príspevok
- odborné články, populárno-náučné
články
- úvodník, komentár, glosa, recenzia,
stĺpček
Jazyk úvahy
 Úvaha je založená na uvažovaní a premýšľaní, preto
kladie veľké nároky na presnosť vyjadrovania.
 Autor musí vedieť pomenovať javy a problémy, odlíšiť ich
medzi sebou, vystihnúť charakteristické znaky a výstižne
ich posúdiť.
 Dôležitá je správna voľba hodnotiacich výrazov:
- podstatné mená: úpadok, vzostup, pád, kríza, kult;
- prídavné mená : jedinečný, absurdný, neúprosný;
- príslovky : dôkladne, povrchne, zbabelo;
- slovesá: oceniť, zaujať, očariť.
V úvahe možno použiť popri citovo neutrálnych
slovách aj expresívne výrazy, archaizmy, historizmy alebo
neologizmy (závisí od toho, o čom uvažujeme).
Expresívne výrazy: štylisticky príznakové slová s
kladným alebo záporným citovým zafarbením (napr. Pajzel: v
priamom zmysle nevestinec - v prenesenom význame každý
podnik, obchod či byt, ktorý je pod očakávanou úrovňou).
Patria sem aj slangové slová (nervák, solina, mariška).
Archaizmy: zastarané slová, výrazy, ktoré sa zámerne
využívajú, aby vyvolali v čitateľovi emotívnu spätosť s
obdobím, o ktorom je reč (napr. rok meruôsmy – revolučný rok
1848). Sú to slová, slovné spojenia, ktoré označujú veci,
udalosti, ktoré pomenúvame novšími slovami alebo slovnými
spojeniami.
Historizmy: označenia predmetov alebo dejov, ktoré sú
už dávno vyradené z aktuálneho slovníka, pretože to, čo
označovali, sa už v bežnom živote nepoužíva alebo nekoná
(napr. pltnica – cesta pltníka plťou).
Neologizmy: nové slová pomenúvajúce nové predmety
a úkony (napr.: lízing – strednodobý až dlhodobý prenájom).
Vetná stavba úvahy
 Základom dobrej úvahy je správne a presné vyjadrovanie
príčinných vzťahov a logických súvislostí. Preto sa
používajú vety dôvodové, podmienkové, účelové,
prípustkové a dôsledkové.
 Autor s čitateľom sa snaží nadviazať a udržať kontakt. To
môže docieliť použitím zvolacích, rozkazovacích a
opytovacích viet, pričom môže použiť jednak rečnícke a
jednak rozvažovacie otázky.
• Rečnícka otázka: autor ju použije vtedy, ak chce zapôsobiť
zvlášť sugestívne alebo keď chce niečo tvrdiť zvlášť
dôrazne. Na tieto otázky nečakáme odpoveď. Autor sa
obracia priamo na čitateľa, a tak jeho otázky sú skôr
výzvou, apelom. Bolo mu to treba? (Jégé). Naozaj chceme,
aby vládli u nás drogy a kriminalita?
 Rozvažovacia otázka: je to otázka, ktorú autor alebo
postava umeleckého diela v istom afekte alebo v
bezradnosti kladie sama sebe. Je to otázka, ktorá hľadá
odpovede na vážne problémy a dilemy znepokojujúce
samého autora či jeho literárnu postavu. Vedie čitateľa k
zamysleniu. Napr.: Byť a či nebyť – kto mi odpovie?
(Shakespeare). Či skutočne za to môžem ja?
Kompozícia úvahy
1. Úvod: autor vychádza z istých faktov, ktoré jasne
pomenuje, alebo z istého, často všeobecného problému;
na začiatku úvahy môže stáť otázka.
2. Jadro: skúmané fakty hodnotí, zaujíma k nim postoje,
rozvíja vlastné myšlienky.
3. Záver: dokazuje svoje tvrdenia, argumentuje, vyvodzuje
závery alebo necháva problém otvorený.
Dobrá rada:
Úvaha zachováva obsahové členenie na úvod, jadro a záver,
no hranice týchto častí nie sú výrazné. Úvaha má toľko
odsekov, koľko má myšlienkových celkov.
Témy maturitných úvah
v posledných rokoch
2007 „Máme dosť ľudí, čo vravia, aké to je – no zišli by sa
takí, čo by povedali, aké to môže byť.“ Robert Orben
(Úvaha)
2008 Ako správne zvládnuť stres? (Úvaha)
2009 „Myslíte, že v horách je vzduch bez chemikálií, keď
komíny sú vysoké? A ste si istí, že voda z prameňa je
pramenitá?“ J. Zambor (Úvaha)
2010 Bol by Holden Caulfield prototyp mladého rebela aj
dnes? (Úvaha)
2011 „Máme dosť ľudí, čo vravia, aké to je – no zišli by sa
takí, čo by povedali, aké to môže byť.“ Robert Orben
(Úvaha)
2012 Výdobytky modernej techniky – ovládame my ich alebo
ony nás? (Úvaha)
2013 Sociálna internetová sieť – náš sluha či pán? (Úvaha)
2014 „Veľkosť každého človeka sa meria jeho stratou.“ Alfred
de Vigny (Úvaha o (ne)schopnosti človeka uvedomiť
si vlastné šťastie)
Použitá literatúra
WEIDLEROVÁ, A. – WEIDLER, E.: Sloh na dlani. Druhé
vydanie. Bratislava: Príroda 2005. ISBN 80-07-01332-6
HINCOVÁ, K – HÚSKOVÁ, A.: Slovenský jazyk pre 1.- 4. ročník
stredných škôl. Bratislava: Slovenské pedagogické
nakladateľstvo 2008, ISBN 978-80-10-01557-3
CALTÍKOVÁ, M.: Slovenský jazyk 3 pre stredné školy.
Bratislava: Orbis Pictus Istropolitana 2010, 64 s. ISBN 97880-81-20017-5