Transcript Zvuk
ZVUK Jozef Chovanec 3.G Keď chceme rozprávať o zvuku a jeho vlastnostiach, musíme najprv vedieť čo zvuk je. Pojem zvuk vyjadruje fyzikálny vzruch, ktorý vyvoláva v našich ušiach počutie. Týmto vzruchom je pozdĺžne mechanické vlnenie prostredia. Keď rozprávame o zvuku, musíme mať na mysli zdroj zvuku, prostredie v ktorom sa zvuk šíri a detektor zvuku. Zdrojom zvuku je kmitajúce teleso. Prostredím je zvyčajne vzduch, ale samozrejme zvuk sa šíri aj v iných prostrediach. Zvuk na svoje šírenie potrebuje prostredie a napríklad rinčiaci zvonček umiestnený v nádobe, z ktorej sme vyčerpali vzduch, nepočuť. Detektorom je zvyčajne naše ucho, alebo mikrofón. Vo všeobecnosti možno povedať, že rýchlosť zvuku závisí od pružnosti a hustoty prostredia. Rýchlosť zvuku vo vzduchu pri normálnom tlaku a pri teplote 0 °C je 331 m.s−1. So stúpajúcou teplotou rýchlosť zvuku vo vzduchu stúpa, približne podľa rovnice v = 331 + 0,61t, kde t je teplota v °C. Poslucháč si uvedomuje najmä dva aspekty zvuku, a to hlasitosť a výšku. Hlasitosť odpovedá energii prenášanej zvukom. Výška zvuku nám určuje, či je zvuk vysoký, ako napríklad zvuk violy, alebo nízky, ako napríklad zvuk basy. Fyzikálnou veličinou odpovedajúcou výške zvuku je frekvencia zvuku. Nižšej frekvencii odpovedá nižšia výška zvuku. Človek počuje pozdĺžne mechanické vlnenie, ak má dostatočnú amplitúdu a ak má frekvenciu z intervalu od 20 Hz do 20 kHz. U starších ľudí klesá horná hranica frekvencie až ku 10 kHz. Pozdĺžne mechanické vlnenia s frekvenciami nad 20 kHz nazývame ultrazvuk. Niektoré zvieratá ultrazvuk počujú, napríklad psy počujú až do 50 kHz, netopiere až do 100 kHz. Ultrazvuk má široké využitie. Môžeme sa s ním stretnúť v medicíne, napríklad pri pozorovaní ešte nenarodených detí, v klenotníctve, kde ho používajú na čistenie šperkov. Používa sa aj v niektorých fotoaparátoch na automatické zaostrovanie. Pozdĺžne mechanické vlnenia s frekvenciami nižšími ako 20 Hz sa nazývajú infrazvuk. Zdrojmi sú napríklad kmitajúce časti niektorých strojov. Napriek tomu, že ich nepočujeme, môžu byť nebezpečné, najmä ak rezonujú s niektorou časťou nášho tela. Ak zvuk , ktorý sa šíri vzduchom, narazí na prekážku, prekážka ho z časti pohltí, z časti sa od nej odráža a šíri sa vzduchom spať. Pri neveľkej prekážke sa zvuk šíri aj za ňu, nastáva ohyb. Ozvena je spôsobená odrazom zvuku od pevnej prekážky. Naše ucho je schopné rozoznať dva po sebe nasledujúce zvukové signály, ak medzi nimi uplynie doba najmenej 0,1 s (tj. ak uplynie doba kratšia, zvuky splývajú). Ak chceme počuť úplnú ozvenu nášho hlasu (resp. volanie, pískanie), musíme byť od odrážajúcej steny aspoň tak ďaleko, aby zvuk prešiel dráhu k stene a späť za 0,1 s. Zvuk prejde za 0,1 s dráhu 34 metrov. Teda naša vzdialenosť od steny nesmie byť menšia ako 17 m. Ak sa odráža zvuk postupne od niekoľkých stien rôzne vzdialených od nás, počujeme niekoľkonásobnú ozvenu. Popisujeme fyzikálnou veličinou intenzita zvuku. Vedeckou jednotkou intenzity zvuku je bel, značka B. V praxi sa používa 10-krát menšia jednotka decibel (dB). Rozsah intenzít zvuku, ktoré môžeme vnímať sluchom, je veľký. Najtichšiemu zvuku, ktorý ľudské ucho zaregistruje, je priradená intenzita 0 dB. Táto hodnota sa nazýva aj prah počuteľnosti. Zvuku, ktorý môže poškodiť naše ucho, tzv. prah bolesti, odpovedá intenzita 120 dB. Ľudská reč má približne 60 decibelov. POUŽITÁ LITERATÚRA: INTERNET: GOOGLE.SK REFERATY.SK FYZIKUS.FMPH.UNIBA.SK HLASITOST.NAVAJO.CZ KONIEC KONEC THE END