Transcript Sv. Dominik sa na sv. prijímanie vždy príkladne a nábožne

Aj krátky pozemský život môže
človeku stačiť, aby si získal večnú
slávu v nebi i na zemi. To nám
dokazuje jeden z najmladších
svätých, sv. Dominik Savio.
Narodil sa 2. apríla 1842
v rodine chudobných roľníkov
Karola Savia a Brigity Agagliate
v San Giovanni di Riva
blízko Chieri,
juhovýchodne od Turína.
Ešte v ten istý deň, 2. apríla
1842, ho krstní rodičia
zaniesli na krst, kde mu dali
meno Dominik, čo znamená
Pánov. Dominik naozaj zostal
Pánov nielen podľa mena, ale
aj celým svojím životom.
Krstiteľnica v kostole
Nanebovzatia Panny Márie
v San Giovanni di Riva
Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému.
Základnú školu navštevoval v Morialdo,
kam sa jeho rodina v novembri r. 1843
presťahovala. Ako päťročný miništroval,
a keď mal sedem rokov, vedel naspamäť
celý malý katechizmus a spovedať sa.
Najkrajší deň jeho života?
S túžbou prijať Pána Ježiša v
Eucharistii sa viac ráz zdôveril
dobrému dôstojnému pánovi Zuccovi.
Ten, hoci videl, že Dominik má všetky
predpoklady, sa ho neodvážil pripustiť,
lebo vtedy bolo vo zvyku, že na prvé
sv. prijímanie chodia iba deti, ktoré
majú aspoň 11 alebo 12 rokov. A
Dominik mal iba sedem! Dobrý pán
kaplán predložil vec na rozhodnutie
kňazom z okolia. Tí vzali do úvahy
jeho
„duševnú
vyspelosť
a
pripravenosť, spojenú so živou túžbou
po Anjelskom pokrme“ a rozhodli, že
Dominik môže pristúpiť k sv.
prijímaniu, hoci má len sedem rokov.
Veľká noc, 8. apríl 1849
„Predsavzatia, ktoré som si
ja, Dominik Savio, urobil, keď
som v r. 1849 ako 7 ročný pristúpil
k prvému sv. prijímaniu:
1) Budem sa často spovedať a k
sv. prijímaniu budem pristupovať
tak často, ako mi to len spovedník
dovolí.
2) Chcem svätiť sviatočné dni.
3) Mojimi priateľmi bude Ježiš a
Mária.
4) Radšej zomrieť, ako zhrešiť.“
("La morte, ma non peccati" )
Keď s výborným prospechom skončil prvé triedy v Morialde, zapísali ho rodičia
do vyššej triedy v Castelnuove d´Asti. Keďže boli chudobní a nemohli mu platiť
ubytovanie v mestečku, musel chodiť asi štyri kilometre z Morialda do
Castelnuova peši sem i tam, a to štyrikrát, lebo sa vyučovalo dopoludnia i
popoludní.
Vo februári 1853 sa
Dominik s rodičmi
presťahoval do obce
Mondonio, asi 5 km
od Morialda.
Tichý, vždy pokojne vyrovnaný a
veselý, usiloval sa plniť si svoje
žiacke a študentské povinnosti a
slúžiť kamarátom. Učil ich
katechizmus, posluhoval
chorým, urovnával spory...
Stretnutie s don Boscom
Don Cugliero poznal tajnú túžbu
Dominikovho srdca – stať sa
kňazom. Zašiel preto do Turína k
don Boscovi a vravel mu o
Dominikovi:
„Milý dom Bosco, tu vo vašom
ústave sotva budete mať medzi
svojimi chlapcami takého, ktorý by
ho prevyšoval v čnosti a nadaní.
Len skúste. Presvedčíte sa, že je to
druhý sv. Alojz.“
K stretnutiu Savia s donom
Boscom došlo v Becchi, v rodnom
dome dona Bosca, 2. októbra 1854.
Stretnutie s don Boscom
Rozprávali sa dlho a potom sa Dominik
opýtal: „Tak teda, čo si myslíte o mne?
Vezmete ma do Turína študovať?“ Don Bosco
vedel od dona Cugliera, že Dominikova matka
je krajčírka. Teda mu odpovedal: „Zdá sa mi,
že je tu dobrá látka.“ „Načo môže byť taká
látka?“ Naznačiac jasne možnosť, že Dominik
by sa mohol stať kňazom, don Bosco
odpovedal: „Z tejto látky môžeme ušiť pekný
oblek a darovať ho Pánovi.“ Dominik
pochopil a odvetil radostne: „ Teda ja som
látka a vy buďte krajčír. Vezmite ma so sebou
a ušijete pekný oblek pre Pána.“
Becchi, rodný
dom dona Bosca,
2. október 1854
Stretnutie s don Boscom
Becchi, rodný dom dona Bosca,
2. október 1854
Ku koncu rozhovoru mu don
Bosco povedal:
„Dobre. Ešte by som rád poznal
tvoju schopnosť študovať. Tu
máš knižočku Katolícke čítanie.
Nauč sa z nej naspamäť túto
stránku. Zajtra mi ju prídeš
predniesť.“
Stretnutie s don Boscom
Osem minút na jednu
stránku
Don Bosco ho prepustil, aby sa mohol
zabaviť so svojimi chlapcami, s
ktorými do Becchi prišiel, a dal sa do
rozhovoru s Dominikovým otcom. No
sotva prešlo osem minút, Dominik sa s
úsmevom vrátil a vraví: „Ak chcete,
hneď teraz vám prednesiem naspamäť
svoju úlohu.“ Don Bosco s úžasom
zistil, že Dominik nielen vedel celú
stranu
naspamäť,
ale
výborne
porozumel jej obsahu. „Výborne, milý
Dominik! Ty si sa poponáhľal s úlohou,
a ja sa poponáhľam s odpoveďou:
vezmem ťa do Turína a už odteraz si
prijatý medzi mojich drahých chlapcov.
Začni sa aj ty už odteraz modliť k Pánu
Bohu, aby nám obom pomohol splniť
jeho svätú vôľu!“
Stretnutie s don Boscom
Už 29. októbra 1854
vstúpil Dominik do oratória na Valdoccu
v Turíne, kde don Bosco vychovával
svojich prvých chlapcov, študentov a
remeselníkov. Dominik, sprevádzaný
otcom, sa hneď poponáhľal do jeho izby,
„aby sa celkom oddal do jeho rúk.“ Jeho
pozornosť upútal známy saleziánsky
nápis na stene: „Da mihi animas, cetera
tolle.“ Dominikovi sa s pomocou dona
Bosca podarilo preložiť vetu: „Daj mi
duše, ostatné si vezmi!“ A on na to:
„Porozumel som! Tu nie je obchod s
peniazmi, tu ide o duše. Tu, hľa, je aj
moja duša. Dúfam, že aj ona bude časťou
tohto obchodu.“
Reklamný plagát
Od 1. augusta do 21. novembra
1854 postihla cholera v Turíne vyše
2500 osôb, mŕtvych bolo asi 1400.
8. decembra 1854 mal Svätý Otec Pius IX.
Slávnostne vyhlásiť Nepoškvrnené Počatie Panny
Márie za článok viery. Don Bosco o tom dni
svedčí:
“Večer toho dňa po skončení bohoslužieb v
kostole, na radu svojho spovedníka, Dominik šiel
pred oltár Panny Márie, obnovil svoje
predsavzatia, ktoré si bol urobil pri prvom sv.
prijímaní, a potom sa celkom zasvätil Panne
Márii. „Mária, tebe dávam svoje srdce. Daj, aby
bolo vždy tvoje. Ježiš a Mária, vy budete vždy
mojimi priateľmi. Prosím vás, urobte, aby so
radšej zomrel, ako by sa mi prihodilo nešťastie
spáchať len jediný hriech!“ Od toho dňa sa jeho
život stal taký vzorný a čnostný, že som si začal
zapisovať jeho čnostné skutky, aby som ich
nezabudol.“
Dominik pri Don Boscovi spoznával
dôležitosť práce pre spásu duší a
často bolo od neho počuť: "Keby
som
mohol
všetkých
svojich
priateľov získať pre Boha, ó, ako by
som
bol
potom
blažený!"
Nevynechal ani jednu príležitosť,
aby neposlúžil dobrou radou svojim
druhom, alebo aby ich nenapomenul
v rečiach, keď niečo rozprávali
alebo
robili
proti
Božím
prikázaniam. Najviac sa mu priečilo
vyslovovanie
Božieho
mena
nadarmo nebo neúctivo, kliatie,
zlorečenie. Ak na ulici alebo vôbec
inde počul zlorečiť, kliať, v
zármutku zvesil hlavu a s celou
vrúcnosťou vyslovil toto krásne
pozdravenie: "Pochválený buď Ježiš
Kristus."
Istý Dominikov spolužiak raz spozoroval,
že na ktoromsi námestí sňal klobúk
šepkajúc si pri tom niekoľko slov a opýtal
sa ho: "Čo to robíš?" "Nepočul si" odpovedal Dominik -" ako ten povozník
tak neúctivo vyslovil Božie meno? Keby
to poslúžilo veci, bol by som ho
napomenul, ale obával som sa, že ho tým
viac podráždim, aby hrešil ďalej, preto
som sňal klobúk a namiesto neho som
povedal:
"Pochválený
buď
Ježiš
Kristus!" Podobne robím aj inokedy, aby
som aspoň čiastočne odčinil zneuctenie
svätého mena Ježiš." Tento spolužiak
obdivoval
nábožné
Dominikovo
zmýšľanie, jeho duševnú silu, a neskôr
často rozprával túto udalosť pre
duchovné
povzbudenie
svojich
spolužiakov.
Na jar 1855 don Bosco kázal v istú
pôstnu nedeľu o svätosti.
Dominik strávil v oratóriu šesť mesiacov, keď raz počul kázeň, ako
ľahko sa možno stať svätým. Kazateľove slová mocne zapôsobili na
Dominika, predovšetkým tieto tri myšlienky:
1. Svätou vôľou dobrého Boha je, aby sme sa stali svätými.
2. Svätými sa môžeme stať ľahko.
3. Kto sa stane svätým, toho čaká v nebi veľká odmena.
Táto kázeň bola ako fakľa, ktorá rozplamenila celé Dominikovo srdce.
Počas niekoľkých dní nebol tak veselým, ako inokedy bez toho, že by
vedel povedať príčinu. To bolo nápadné pre jeho spolužiakov, neskôr
i Don Boscovi. Don Bosco si však myslel, že tento stiesnený duševný
stav pochádza z toho, že sa mu zhoršila choroba, preto sa ho pýtal čo
mu je. "Nič mi nie je" - odpovedal - "len mám veľké starosti ohľadom
istej záležitosti." "Čo tým myslíš?" - opýtal sa. -"Chcem povedať to, že
moja duša si žiada a povzbudzuje ma k tomu, aby som sa stal svätým.
Doteraz ma ani nenapadlo, že by sa tak ľahko mohol každý stať
svätým, teraz však, kedže som v kázni počul, že svätosť našej duše sa
môže spojiť aj s veselosťou, a že aj pri svätom živote môžeme mať
radostnú myseľ, teda chcem a musím sa stať svätým; buďte preto
taký láskavý a povedzte mi, ako mám začať..."
Dominik tiež vedel, že najsvätejšou vecou na svete ja
spolupracovať na spáse duší, preto sa v ňom zrodil
tento plán: Pod ochranou Panny Márie Nepoškvrnenej
Družina
zorganizovať skupinu horlivých chlapcov, ktorí si budú
Nepoškvrnenej
navzájom pomáhať na ceste do neba a zároveň sa
pričinia, aby získali Bohu čím viac kamarátov. A hneď
sa dal do práce. Zašiel za donom Boscom, vysvetlil mu
zámer a poprosil o dovolenie. Potom si vybral
najlepších chlapcov z oratória a predložil im svoj plán.
rytier Panny Márie Prijali ho s nadšením a hneď ho začali uskutočňovať.
Každý týždeň sa stretávali na pracovnej schôdzke. Tam
sa navzájom poúčali, povzbudzovali a rozdeľovali si
úlohy na budúci týždeň. Tam si určovali aj to, ktorého
chlapca si kto vezme na starosť a bude sa usilovať
priviesť ho na lepšiu cestu. Jeden, alebo dvaja členovia
Družiny sa mali medzi nespratníkov v triede, alebo na
prechádzke zamiešať. Takto, bez veľkého napomínania,
len čírou prítomnosťou a príkladom, vernosťou
Pravidlám Družiny, dosiahli títo chlapci jedinečné
výsledky.
Dominik bol dušou novej družiny
a vypracoval aj jej pravidlá.
8. júna 1856 sa prví členovia
družiny pred oltárom Panny
Márie slávnostne zasvätili Božej
Matke a zaviazali sa zachovávať
pravidlá.
Hlavné body pravidiel boli:
• Presne zachovávať pravidlá
ústavu.
• Dávať dobrý príklad
spoločníkom, láskavo ich
napomínať a povzbudzovať k
dobrému slovami, najmä
dobrým príkladom.
• Svedomito využiť každú
chvíľku času.
Družina Nepoškvrnenej
Účinok tohto hnutia bol rýchly a
udivujúci. Napríklad pri stole
Pánovom, ku ktorému na veľký
žiaľ don Bosca, skoro nikto
nepristupoval, začala sa o
niekoľko týždňov zhromažďovať
pekná
skupinka
zbožne
prijímajúcich chlapcov. A 22
prvých saleziánov, ktorí o 3 roky
neskôr zložili svoje prvé sľuby v
don Boscovej izbe, boli všetko
členovia Družiny Nepoškvrnenej.
Chýbal
tam
len
jediný:
zakladateľ Družiny, ktorý ich z
neba sledoval a pomáhal im.
Moji vychovávatelia
Sv. Dominik sa na sv. prijímanie vždy príkladne a nábožne pripravoval.
Už večer pred spánkom sa pripravil modlitbou k sv. prijímaniu s
dodatkom: "Pochválená buď bez prestania Najsvätejšia sviatosť oltárna!"
Na druhý deň po sv. prijímaní ponorený v modlitbách vzdával vďaky
Ježišovi Kristovi, že vstúpil do jeho srdca. Počas poklony prevelebnej
Oltárnej Sviatosti jeho duša často prešla do vytrženia (extáza) a to tak, že
úplne zabudol na celý svet, ba aj na raňajky, niekedy i na školské
prednášky. Nemohol sa od oltára odlúčiť, rozjímal o Božej láske, ktorá
robí človeka účastným svojho nekonečného milosrdenstva.
Pre Savia bolo skutočnou blaženosťou, keď mohol stráviť aj niekoľko
hodín pred svätostánkom. Denne aspoň raz vykonal poklonu v chráme,
modliac sa pri tom ruženec, aby dal aspoň malé zadosťučinenie a odprosil
Ho za urážky, ktoré znáša od mnohých nevďačných kresťanov,
neveriacich a bludárov. Matka Margita raz povedala svojmu synovi Don
Boscovi: „máš veľa dobrých chlapcov ale Dominikovi Saviovi sa žiaden
nevyrovná. Druhí sú z kostola už dávno preč a on sa tam ešte modlí. Za
chvíľu ho vidím v kostole pri oltári Panny Márie ako sa s chlapcami modlí
ruženec. On by najradšej bol stále pri svätostánku. Chová sa ako anjel
v nebi.“
Koncom septembra 1855 si don
Bosco všimol, že Dominik
potrebuje oddych. Preto ho
poslal domov k rodičom do
Mondonia, aby pookrial na
zdravom vzduchu. Len čo sa
však cítil trochu lepšie, dobehol
späť k svojmu milovanému
učiteľovi do Turína.
Na jar 1856 sa jeho stav opäť
zhoršil. Opäť odchádza k
rodičom. Do školských lavíc
sa vrátil koncom októbra. V
januári 1857 dostal silný
kašeľ. 1. marca prišiel poňho
otec.
Ráno
sa
ešte
vyspovedal a pristúpil k sv.
prijímaniu. Potom si zbalil
svoje veci a dal posledné rady
priateľom z družiny.
9. marec 1857
Dominik prosil: „Otecko, musíme sa poradiť aj s
nebeským lekárom. Rád by som sa vyspovedal a
prijal sv. prijímanie.“ Prijal aj pomazanie
nemocných, i pápežské požehnanie s plnomocnými
odpustkami. Dominik bol až do konca pri plnom
vedomí, s bystrým pohľadom a so zvyčajnou
spokojnosťou. Zrazu sa mu zjavil na tvári blažený
úsmev a zreteľne vravel: „Zbohom, otecko,
zbohom ... Pán farár mi chcel ešte niečo povedať
no už si na to nemôžem spomenúť ... Ach, aké
krásne veci vidím...“ Vysloviac tieto slová, s
úsmevom a s rukami zloženými na prsiach vrátil
svoju nevinnú dušu stvoriteľovi. Ako bol neskôr v
zjavení povedal donu Boscovi, samotná nebeská
Matka mu prišla v ústrety v poslednej hodine.
Víza na pobyt v nebi...
Úsmev, prirodzená veselosť, čisté
srdce, priateľstvo s Ježišom a Máriou.
Zomrel v Mondoniu 9. marca 1857.
Jeho telesné pozostatky preniesli
v roku 1914 do baziliky Panny
Márie Pomocnice v Turíne.
Pius XI. ho definoval: ..Malý, ale
veľký obor ducha...
Pius XII. ho v roku 1950 vyhlásil za
blahoslaveneho
a 12. júna 1954 za svätého.
Modlitba k sv. Dominikovi
Sáviovi.
Svätý Domonik Sávio, ktorý si sa
v Don Boscovej škole naučil
kráčať po cestách
mladíckej
svätosti. Pomáhaj nám nasledovať
Ťa v láske k Pánu Ježišovi,
v oddanosti k Panne Márii a v
horlivosti za duše. Vypros nám,
aby sme aj my, ochotní radšej
umrieť ako zhrešiť, dosiahli večnú
spásu. Amen.